Nábytky, hotelové interiéry, koše do chladničiek, značky pre autá. V dreve a kove boli na východe špička. Ako veľa iných podnikov neprežili mečiarovskú éru. Po výrobnom družstve zostal iba chátrajúci areál a zabudnuté spomienky.
V roku 1885 vyrobil nemecký inžinier Karl Fridrich Benz prvý osobný automobil Motorwagen, ktorý začal verejne predávať zákazníkom. Mal štvordobý benzínový spaľovací motor, bol chladený vodou a silný oceľový podvozok.
Skutočnú revolúciu v masovej výrobe automobilov odštartoval mladý americký mechanik, podnikateľ a vynálezca z Michiganu. Henry Ford. V roku 1902 vymyslel systém sériovej montážnej linky a začal vo veľkom vyrábať ľudovo dostupné automobily. Mohla dovoliť takmer každá rodina. Od roku 1908 do roku 1927 vyrobila jeho fabrika 15 miliónov kusov slávneho Fordu model T.
Krátko po vynájdení automobilu a jeho rozšírení vo veľkých európskych a amerických mestách, vznikla úradná potreba zaznamenať ich existenciu a povoliť ich používanie na verejných komunikáciách.
Storočie značiek
Prvé takéto povolenie bolo vydané v Paríži v roku 1891. Predpis nariaďoval vodičom vystavenie tabuľky obsahujúcej charakteristické číslo, ktoré si museli pripevniť na palubnú dosku. Od roku 1894 sa začali čísla, aj pod vplyvom vznikajúcich motoristických rally súťaží, pripevňovať na vonkajšiu stranu automobilu.
V tom istom roku začali registráciu motorových vozidiel vyžadovať aj prísne Rakúsko-Uhorské úrady. Majiteľ si mohol určiť vlastnú značku podľa svojej fantázie. V januári 1906 vstúpilo v Rakúsko-Uhorsku do platnosti nové nariadenie o povinnom zavedení štátnych poznávacích značiek.
Pred 115-timi rokmi tak došlo v našich krajinách k oficiálnemu zavedeniu štátnych poznávacích značiek, takzvaných ŠPZ-tiek pre motorové vozidlá.
Na Slovensku platil systém, v ktorom oblasť spadajúca pod Bratislavu mala na značke okrem číselného označenia červené písmeno P (maďarsky Pozsony) a oblasť spadajúca pod Košice písmeno K (maďarsky Kassa).
Maľované, falcované, lisované
Značky sa najprv maľovali na hladký plech ručne, neskôr sa začali falcovať. Zámožnejší majitelia si ich nechávali zhotoviť ako smaltované tabuľky. Najväčším luxusom bolo lisovanie tabuliek z hliníkového plechu.
Od roku 1918 do roku 1945 platil takzvaný Československý systém evidenčných značiek a od roku 1953 sa zaviedli nové lisované poznávacie značky, ktoré boli vyrábané centrálne. ŠPZ-ku tvoril kód z dvoch čiernych písmen a dvoch párov čiernych číslic na bielom podklade.
Ďalšie zmeny nastali po politických zmenách v roku 1989 a rozdelení bývalého Československa v roku 1993. Zmenilo sa aj pomenovanie poznávacích značiek. Nešlo už o klasické ŠPZ - štátne poznávacie značky, ale po novom o RZ - registračné značky, neskôr EČV – evidenčné číslo vozidla.
Monopol od ministerstva
V roku 1952 vzniká v Bardejove nábytkárske a kovospracujúce výrobné družstvo Snaha Bardejov. V zámočníckej a drevárskej dielni sa začínajú vyrábať a montovať najprv nábytky, neskôr kompletné interiéry - kuchynské linky a kancelársky nábytok.
Postupne sa rozbieha aj výroba vnútorných zariadení pre hotely, banky, budovy a rôzne inštitúcie po celom bývalom Československu. Výrobné družstvo získava od ministerstva vnútra prvú významnejšiu zákazku. Má vyrobiť tisíce chemických masiek pre deti do dvoch rokov v celej republike.
Začiatkom 60-tych rokov už pracuje v Snahe 150 ľudí. Družstvo zamestnáva šikovných stolárov a zámočníkov. Čo sa týka spracovania dreva, kovu a ich povrchovej úpravy, stáva sa vo svojom odbore špičkovým podnikom.
S ministerstvom vnútra má vtedajšie vedenie podniku dobré vzťahy. Začiatkom 70-tych rokov získava od najsilnejšieho rezortu bývalej ČSSR (Československej socialistickej republiky) kontrakt snov.
Exkluzívnu licenciu na výrobu ešpézetiek (ŠPZ – štátnych poznávacích značiek) pre celú krajinu. Udrží si ju viac ako 20 rokov. Neskôr začnú v Snahe vyrábať technológiou práškovej metalurgie aj koše pre výrobcu chladničiek Calex v Zlatých Moravciach.
Koncom 80-tych rokov minulého storočia zamestnáva výrobné družstvo v meste viac ako 700 ľudí. Hospodári s celkovým ročným obratom 20 miliónov korún československých (cca. 600 tisíc eur).
V 70-tych rokoch sa začínajú ŠPZ-ky vyrábať v bardejovskej Snahe. Od českého dodávateľa objednávajú každú rok 100 ton špeciálnych tabúľ hliníkového plechu. Vyrábajú státisíce kusov značiek ročne.
Státisíce kusov ročne
Od roku 1953 do roku 1973 sa všetky značky pre autá vyrábali v štátnom podniku Tatrasmalt Pohorelá v okrese Brezno. Z obyčajného čierneho plechu, ktorý sa musel smaltovať. Boli však nekvalitné, farba aj smalt sa odlupovali a motoristi nadávali.
Zvrat vo výrobe ŠPZ-tiek prichádza až s novým, povrchovo upraveným hliníkovým plechom s hrúbkou 0,8 mm. Bol pokrytý ochrannou fóliou proti oderu a v roku 1971 ho začali vyrábať české Kovohutě Velvary (okres Kladno).
Začiatkom sedemdesiatych rokov prechádza výroba štátnych poznávacích značiek do bardejovskej Snahy. Od českého dodávateľa objednávajú každú rok 100 ton špeciálnych tabúľ hliníkového plechu s rozmermi 2x1 meter. V Snahe vyrábajú rádovo státisíce kusov značiek ročne.
Vo výrobe ŠPZ-tiek pracujú na dve smeny. Z polotovaru najprv nastrihajú pásy podľa typov a rozmerov značiek. Pásy sa vložia do lisu, ktorý ich naseká na konkrétnu veľkosť a vyrazí do nich diery na pripevnenie k automobilu alebo motocyklu. Nasekané kusy sa posunú k takzvanej tlačiarenskej razičke.
Raznica v nej vyrazí do plechu konkrétne označenie. Dve alebo tri písmená so štyrmi číslami oddelenými pomlčkami. Na ďalšom stroji sa vyrazía pomlčky a spevňovací okraj ešpézetky. Vyrazené znaky sa potom na linke s valčekmi dvakrát zafarbia čiernou syntetickou farbou S 2053.
Nakoniec sa značka pri teplote 130 °C vypáli v peci. Keď vychladne, zabalí sa do plastového vrecúška a zalisuje. Expedujú sa na krajské dopravné inšpektoráty verejnej bezpečnosti v celej Československej socialistickej republike.
Koniec Snahy v Bardejove
Politické zmeny po roku 1989, vznik samostatného Slovenska, ekonomická korupcia a privatizačná rabovačka nastupujúcej éry mečiarizmu dobre rozbehnutú technologickú fabriku tvrdo zasiahli.
V roku 1993 výroba ŠPZ-tiek v bardejovskej Snahe zo dňa na deň končí. Jednak kvôli rozdeleniu bývalého Československa ale najmä z dôvodu politického lobingu a divokej privatizácie druhej vlády Vladimíra Mečiara.
O tri roky neskôr zastaví kríza v zlatomoraveckom Calexe aj produkciu košov do chladničiek. Družstvo nemá odbyt, nie je schopné splácať faktúry sa dodaný tovar, ľuďom meškajú výplaty.
V roku 1997 sa strata vyšplhá na 70 miliónov korún (2 milióny eur). Snaha dlhuje 35 miliónov korún (1 milión eur), pohľadávky výrobného družstva predstavujú viac ako 10 miliónov korún (300 tisíc eur).
Výroba sa úplne zastaví pred Vianocami 1997. Snahe odpoja elektrinu a vypnú telefóny, zamrzne kotolňa. Väčšinu zamestnancov po predĺženej sviatočnej dovolenke prepustia.
Dlhy voči veriteľom, zdravotnej, sociálnej poisťovni a bankám narastajú. Začiatkom roku 1999 podáva Všeobecná úverová banka návrh a v máji ide výrobné družstvo do konkurzu. Snaha Bardejov po 47 rokoch prakticky zaniká.
Dnes je Snaha výrobné družstvo so základným imaním stále v konkurze. Má sedem štatutárov a správcu konkurznej podstaty. Časť jeho areálu na Duklianskej ulici chátra, časť využívajú noví nájomcovia a podnikatelia na súkromné výrobné a skladové aktivity.
Množstvo materiálu sa rozkradlo. Podľa bývalých zamestnancov kovovýroby, má veľa domov v meste na strechách plechy, ktoré boli pôvodne určené na výrobu ešpézetiek.
Stroje v šrote, plechy na streche
Presne 20 rokov po ukončení výroby, v marci 2013 pátra v Bardejove po stopách výroby snahárskych ešpézetiek technický nadšenec z Ostravy, povolaním manažér autopožičovne Rostislav Uhlář.
„Prekvapilo ma, že ani na internete ani na Googli som nenašiel jedinú informáciu, ani fotografie týkajúce sa výrobného družstva Snaha Bardejov. Pritom bol tento podnik významnou súčasťou Bardejova, keďže vyrábal dôležité štátne poznávacie značky. A zásoboval nimi celý štát. Napriek tomu upadol do zabudnutia. Takmer nikto sa o ňom nikde nezmieňuje,“ hovorí Rostislav Uhlář z Ostravy.
„V roku 2013 mi to nedalo a s dvoma ďalšími kamarátmi sme sa vydali po stopách tohto výrobného družstva. Veľa ľudí, ktorí tam pracovali ešte žilo, pomocou archívu v Bardejove aj vďaka mnohým ľuďom sa nám podarilo zistiť zaujímavé informácie,“ opisuje dobrodružnú cestu z Ostravy na východ bývalého Československa technický nadšenec.
V roku 1993 sa výroba slovenských ŠPZ-tiek presunula z Bardejova do bratislavského Presskamu. No Snaha ešte celý rok 1993 razila ŠPZ-ky pre Českú republiku.
„Tých strihacích, raziacich a farbiacich strojov na výrobu značiek, ktoré sme v Snahe videli počas našej návštevy je neskutočná škoda. Podľa mojich informácií tam už dnes žiadne nie sú. Pravdepodobne skončili v šrote. Lepšia alternatíva by bola, že ich iba premiestnili do inej haly. Aj keď by v objekte bývalej Snahy mali byť, pretože sú stále súčasťou konkurznej podstaty“ vysvetľuje Uhlář.
„Čo sa rozkradlo bolo množstvo materiálu, hlavne plechy. Podľa slov bývalých zamestnancov kovovýroby, má množstvo domov v Bardejove na strechách plechy, ktoré boli pôvodne určené na výrobu ešpézetiek,“ dodáva Rostislav Uhlář.