Šéf cirkusu: Krmivo pre zvieratá už kupujeme na sekeru

Pred dvadsiatimi rokmi som po vysokej škole prvýkrát vypadol do zahraničia. Po niekoľkodňovom stope naprieč Európou som docestoval do španielskeho mesta Mollerusa v Katalánsku. Zbierať jablká. V augustový podvečer som unavený s obrovským batohom na chrbte sedel na malom námestí a čakal na kamaráta východniara, s ktorým som mal bývať.

Zrazu sa predo mnou objavili dva slony. Vyštafírované zvieratá s čelenkami, farebnými popruhmi a vyzdobenými dekami a sedlami na mohutných chrbtoch. Kývali mohutnými svalnatými chobotmi zo strany na stranu, trhali zelené listy z oleandrov lemujúcich cestu a pokojne našľapovali po miestnom bulvári.

V neskorom slnku stúpal z vlhkej ulice pod fontánami námestíčka dúhový opar. Slony v ňom vyzerali ako exotický prízrak. Na chvíľu som uveril, že mám halucinácie z tepla a únavy.

Realita bola oveľa príjemnejšia. Monumentálne zvieratá hrdo a pokojne viedli sprievod artistov, kaukliarov, komediantov, žonglérov, muzikantov, bubeníkov a klaunov. Spievali, hrali na bubnoch a gitarách, vykrikovali a pozývali. Do mesta prišiel cirkus.

Keď som pred dvoma rokmi prechádzal cez Svidník, tesne za mestom smerom na Bardejov sa pri krajnici pásli štyri ázijské slony. Rozložil sa tu český Národný cirkus Aleš. Zastavil som a išiel sa pozrieť bližšie.

Pásli sa voľne pustené za mobilnými zátarasami cirkusu, tesne pri ceste. Parkovalo pri nich už niekoľko podobných zvedavcov. Ľudia vystupovali z áut a pozerali sa, ako šikovnými chobotmi trhajú trsy trávy, vyhadzujú si seno na chrbty, prúdom vypúšťajú desiatky litrov moču a absolútne pokojne špacírujú po svojom hektárovom výbehu, ohradenom v dvojmetrovej výške jedným lankom elektrického oplôtku.

„Dajaki sut mali ne? F teľevizori ukazovaľi vekši,“ čudoval sa silnejší pán v stredných rokoch a z necelých piatich metrov pozeral do očí trojmetrového, pár ton vážiaceho zvieraťa.

Slon mal nastražené uši, v chobote prázdnu sklenenú fľašku od detského džúsu a škrabal sa ňou po prstoch prednej nohy. Zvláštne to cinkalo. Zvyknutý na francúzštinu svojich cvičiteľov, rusínskemu dialektu Svidníčana evidentne nerozumel.

„A što robiť s totu fľašečku, smotrite panove,“ komentoval zviera ďalší zvedavý Rusín.

 „To sut slony hindicki, ne africki, zato suť menši,“ odpovedal mu starší šedivý pán v čiernych nohaviciach a bielej košeli s obrovskými dorobenými rukami.

„Ci pana beka jak suť blizko. Ja iši takeho ďžvira naživo nikdy nevidil,“ žasne dedo.

Antonín Aleš má 63 rokov. V cirkuse sa narodil, so svojou ženou a synmi mu šéfuje už niekoľko desiatok rokov.

„Cirkus Aleš existuje už viac ako 140 rokov. Pochádzame zo slávnej rodiny českého výtvarníka Mikoláša Aleša. V roku 1945 sa všetky cirkusy v bývalom Československu znárodnili. Môj otec si vybavil povolenie, aby sme ako rodinný cirkus vôbec mohli vystupovať,“ hovorí principál. A stará česká cirkusová klasika hovorí: Principál je kráľ!

Otcovi Antonína Aleša nakoniec v 80. rokoch minulého storočia cirkus aj tak zobrali. Nerešpektoval podmienky, ktoré mu dali štátne cirkusy, aby im nemohol konkurovať.

Aké to boli podmienky?

V Čechách sme museli vystupovať len po kultúrnych domoch, nie pod šapitó. Nesmeli sme mať ani zvieratá. Môj otec to porušil. Nakúpil zvieratá a vystupoval s nimi. Tí dobráci zo štátnych cirkusov, ktorí majú dnes súkromné cirkusy plné zvierat, ho za to udali.

Bolo to za hlbokého socializmu. Čo sa dialo potom?

Otec išiel za kamarátom Slovákom do Žiliny. Istým pánom Galbavým. Ten mal vtedy v Žiline na starosti mestský Park kultúry a oddychu (PKO). Ten otcovi povedal, že žiadni českí úradníci nebudú diktovať, komu na Slovensku povolí vystupovať a komu nie.

Dal otcovi povolenie a povedal mu, že môže vystupovať ako chce, kde chce a s kým a čím chce. Nato mu hneď volali z pražského ministerstva. Že čo to má znamenať. No a pán Galbavý ich rovno niekde poslal. Tak to skončilo. Nestalo sa nič. Odvtedy, už viac ako 40 rokov, vystupujeme na Slovensku. Zostali sme Slovensku verní.

Kedy ste s cirkusom vystupovali naposledy?

U vás na východe minulý rok. V Košiciach a Michalovciach.

Ako ste na tom teraz?

Čo si budeme hovoriť, je to zúfalé. Ak by som sa vrátil rok dozadu, presne v marci sa uvoľnili opatrenia a pustili nás vystupovať. Boli sme radi, že môžeme aspoň nejako začať sezónu. No len čo sme došli z Malaciek do Senca, protipandemické opatrenia nás znova stopli. Takže sme ani poriadne nezačali a znova sme stáli. Potom nás znova pustili, ale fungovali sme iba tri, štyri mesiace. Do septembra 2020, kedy prišla druhá vlna.

Mysleli sme si, že keď sú ľudia takí oddýchnutí od kultúry, tak sa do cirkusu nahrnú. Prepočítali sme sa, bolo to úplne naopak. Ľudia sa stále báli, namiesto našej kapacity pre tisíc ľudí, ich chodilo tak 100 – 150. A to sme mali na minulý rok zazmluvnených zahraničných umelcov. Veľký anagažmán program.

Zrušili ste to?

Po septembri sme sa museli vrátiť. Mali sme dokonca vycestovať aj do Poľska. Za tie tri, štyri mesiace medzi dvoma vlnami pandémie nám to minulý rok nepokrylo ani prevádzkové náklady. Sme v dosť zúfalom stave. Osem mesiacov nie sme zárobkovo činní, stojíme.

Minulý rok sme za tri mesiace išli po trase Žilina – Liptovský Mikuláš – Poprad – Košice. September nás zastihol práve v Košiciach. Všetko sa stoplo a museli sme sa vrátiť naspäť na zimovisko. Iba cesta naspäť do Malaciek nás stála štyritisíc eur. 

Ste český národný cirkus, ale už viac ako 40 rokov vystupujete prevažne po slovenských mestách. Koľko cirkusov je dnes v Čechách?

Ešte pred dvoma rokmi ich bolo registrovaných dvadsaťpäť, dnes ich je už len sedem. Väčšinu z nich táto pandemická situácia položila. Rozpredali alebo darovali zvieratá, zbavili sa techniky. Nevideli už žiadnu budúcnosť.

Ako to vidíte vy? Vydržíte?

Zatiaľ sme tu ako rodina a partia, ktorá to všetko prevádzkuje všetci spolu, pohromade. Máme ponuky z Nemecka, Francúzska, Talianska. Volajú nám zahraniční umelci, artisti, akrobati, cvičitelia zvierat. Sú s nami ochotní vystupovať už aj za polovičnú cenu. Tiež sa nemajú čoho chytiť. My dúfame a hlavne veríme, že prežijeme.

Kde teraz sídlite?

Na Záhorí na našom zimovisku. Je to taký statok, samota, desať kilometrov od Malaciek.  

Viete, ako sú na tom iné cirkusy?

Čo sa týka väčšiny cirkusov v Európe, máme informácie, že sú na tom podobne ako my. Niektoré to zverejnili na sociálnych sieťach, zriadili si podporné účty a požiadali o pomoc. Ľudia, ktorí ich poznajú, im dávajú finančné dary alebo krmivo pre zvieratá. Snažíme si aj navzájom pomôcť, napríklad v Čechách funguje cirkusová spoločnosť.  

My sme ešte ľudí o pomoc žiadať nemuseli, stále žijeme z finančných rezerv a zásob. No tie takisto pomaly dochádzajú. Ľudovo povedané, dnes už kupujeme krmivo pre zvieratá na sekeru. Od ľudí, ktorí nás poznajú a ktorí nám veria. Práve dnes sme doniesli 25 balíkov sena pre zvieratá. S tým, že to zaplatíme, keď sa obnovia vystúpenia, rozbehne sezóna, keď niečo znova zarobíme.   

Dúfame, že opatrenia sa koncom apríla uvoľnia a znova budeme môcť vyraziť do slovenských miest. Ak nás pustia, budeme sa pohybovať prevažne po západoslovenskom kraji, aby sme sa vyhli chybe z minulého roka a v prípade opätovného zastavenia nemuseli znova cestovať na zimovisko z veľkej diaľky.

Čo sú pre vás najväčšie náklady?

Vrátane rodiny zamestnávame 14 ľudí. Máme 50 zvierat, ide hlavne o krmivo pre zvieratá. Mesačne nás vyjde približne 1500 eur. A to ešte šetríme.

Ako je to dnes s vystupovaním divokých zvierat v cirkuse? Šeliem a slonov?

Zákon o zákaze vystupovania divých zvierat v cirkusoch bol na Slovensku schválený pred dvoma rokmi. Slony, tigre, žirafy ani tulene už v cirkusovej manéži vystupovať nemôžu. Niekedy sme angažovali francúzskych cvičiteľov so slonmi, máme svoje tigre, ktoré chová môj syn. Na Slovensku s nimi už vystupovať nesmieme. Poviem vám úprimne, je to poznať na tržbách. Ľudia sú jednoducho na slony a na šelmy zvedaví. Chcú ich vidieť. Volajú nám a pýtajú sa, či budú vystupovať tigre a slony.

Ako je to v Česku?

V Čechách tento zákon neprešiel. Rovnako ani v Maďarsku alebo Poľsku. Vo Švajčiarsku dokonca šelmy znova povolili potom, čo boli určitý čas zakázané. V Nemecku existuje jeden historický a veľmi úspešný retro cirkus Roncalli, ktorý je zapísaný v UNESCO. Na istý čas v ňom zvieratá nahradili hologramami – počítačovou projekciou. Nemalo to úspech, ľudia sa im vysmiali, tak to zrušili. Cirkus bez zvierat jednoducho nie je cirkus, ale variaté. Problém je pritom iba v dezinformáciách a hlúposti ľudí.

Ako to myslíte?

Dnes je to tak, že čo sa napíše na sociálnych sieťach, to je sväté. Poviem vám konkrétny príklad. Keď sme minule tankovali, pani na čerpacej stanici mi povedala, že by do cirkusu v živote nešla. Opýtal som sa jej prečo. Pretože tam týrate zvieratá, odpovedala. Opýtal som sa jej, odkiaľ to vie a či niekedy bola v cirkuse. Nie, v cirkuse nikdy nebola, povedala. Čítala to vraj na Facebooku. Čo k tomu dodať?

Kontroluje niekto, v akom stave sú vaše zvieratá?

Kontroluje sa to veľmi striktne. V každom meste, do ktorého prídeme, to musíme vopred nahlásiť Štátnej veterinárnej inšpekcii. A inšpektori nás prídu skontrolovať. Väčšinou nám hovoria, že zoologické záhrady a chovatelia by si z nás mohli brať príklad. Nemusíte mi to veriť. Opýtajte sa ich.

Ochranárov však k zvieratám nedostanete, aby sa presvedčili na vlastné oči. Pozývali sme ich niekoľkokrát. Nie, nepôjdu. Ale určite vedia, že zvieratá týrame. Odkiaľ to vedia, mi jasné nie je. Je to dosť hlúpe. Niekedy tomu naozaj nerozumiem.

Čo je v cirkuse najťažšie?

Dobre pobaviť ľudí.

Máte aj klauna?

Samozrejme. Ten musí vedieť zabaviť ľudí najviac. Klaun sa jednoducho musí vedieť narodiť.

Akí sú klauni v súkromí?

Veľkí srandisti. Celý deň robia blbosti a vymýšľajú nové kúsky. To je ten ich dar od boha. 

Čo je na živote cirkusanta najlepšie?

Všetko. Sloboda, manéž, kúzlo, atmosféra. Piliny v manéži, tá jedinečná vôňa, zvieratá. Proste tento život. Cirkus.