21. februára 2018 prišli o život dvaja mladí ľudia, talentovaná archeologička Martina Kušnírová a novinár Ján Kuciak. Odvtedy došlo k viacerým zmenám nielen v politike, ale aj v celej spoločnosti. Ako to ovplyvnilo smerovanie našej krajiny? Zmenilo sa postavenie a ochrana reportérov? O mimoriadne tragickej udalosti spred troch rokov sme sa rozprávali s novinárom Marekom Vagovičom.
Ako šéf investigatívneho tímu portálu Aktuality.sk ste úzko spolupracovali s Jánom Kuciakom. Akým bol kolegom a priateľom?
Jano Kuciak bol lídrom novej éry investigatívnej žurnalistiky, bol z takzvanej tretej porevolučnej generácie. Tá prvá pracovala najmä s utajenými zdrojmi od rôznych informátorov, čo bolo, samozrejme, riskantné, ťažko sa to overovalo. Druhá generácia kombinovala utajené zdroje s otvorenými, keďže už vďaka infozákona bolo možné získavať informácie aj oficiálnou cestou. Bol to kataster, účtové závierky, Obchodný register a podobne.
Jano bol z tej tretej generácie, ktorá už tie utajené zdroje takmer nevyužívala. Vedel dohľadať väčšinu informácií na internete a takisto aj v zahraničných databázach sa veľmi dobre orientoval, de facto si bol sám sebe zdrojom. Vedel to spájať do nejakých logických celkov, a tým bol vlastne nebezpečný pre rôznych vplyvných ľudí v štáte, oligarchov, mafiu a podobne.
Bol to človek veľmi pracovitý, zároveň ľudský, príjemný, vtipný, ochotný vždy pomôcť, aj nezištne kolegom z konkurenčných médií. Naozaj sa s ním veľmi dobre spolupracovalo, navyše bol skromný, pokorný človek. Ja ho považujem za najväčší talent investigatívnej žurnalistiky na Slovensku od novembrovej revolúcie.
Slovensko sa dozvedelo o tejto tragédii niekoľko dní po tom, ako sa stala. Otriaslo to celou spoločnosťou, samozrejme, aj vami. Ako si spomínate na deň, kedy ste sa dozvedeli o vražde Jána a Martiny?
Bolo to niekedy skoro ráno. Šéfredaktor Peter Bárdy nám písal niekedy okolo siedmej, že máme rýchlo prísť do redakcie, že niečo dôležité nám musí povedať. Nerozumel som, prečo tak skoro, väčšinou tie pondelkové porady začínali o deviatej, dnes sú o desiatej. Napísal, že sa nemám pýtať. Prišiel som do redakcie a tesne predtým, ako som vystúpil z auta, mi cinkla správa od kolegu s linkom na jeden článok o tragédii vo Veľkej Mači. Neboli tam mená, bol tam len vek. Mal som už nejakú predtuchu, že by to mohol byť Jano a Martina. Nebolo z toho jasné, že išlo o vraždu ani nič podobné, ale nejako som si to spojil.
Samozrejme, keď som prišiel do redakcie a videl som ľudí, ktorí tam chodili bezmyšlienkovito, tak už mi to bolo jasné. Všetkým nám to v zasadačke oznámil Peter Bárdy. Ten deň si už potom až tak veľmi nepamätám. Viem, že som zavolal ľuďom, ktorí boli s Janom v nejakej spolupráci na rôznych témach, aby si dávali pozor. Nemuselo to skončiť Janom. Samozrejme, vtedy som netušil, ako sa to bude ďalej vyvíjať. Potom mám už len také hmlisté spomienky. Ten prvý deň bol ťažký.
Po vražde Jána a Martiny došlo k odhaleniu viacerých káuz. Zároveň začalo vyšetrovanie tohto odsúdeniahodného skutku. Minulý rok v tejto veci padol rozsudok Špecializovaného trestného súdu. Prekvapil vás alebo ste to očakávali?
Určite áno, veľmi nemilo. Samozrejme, tá zlá predtucha tam už bola, keď bol rozsudok odložený o mesiac. Prenikli informácie, že sú nejaké nezhody v senáte a že to nemusí byť tak jednoznačné, ako sme si všetci mysleli, že tá séria nepriamych dôkazov, plus priame svedectvo Zoltána Andruskóa, bude stačiť. Všetko to do seba zapadalo, ale súd to vyhodnotil inak. Úplne inak sa postavil ku komunikácii z Threemy, ktorú síce uznal ako dôkaz, ale v konečnom dôsledku povedal, že bola len šifrovaná a že z toho priamo nevyplýva objednávka vraždy.
Rozsudok považujem za pomerne alibistický a v mnohom aj nepresný, nedotiahnutý do konca. Sudcovia sa ako keby báli nejakej zodpovednosti, eventuálne možno nejakého justičného omylu, čo si ja ale myslím, že v tomto prípade nič také nehrozí. Som presvedčený, že z tých dôkazov, ktoré boli predložené, si vraždu objednal Marian Kočner v spolupráci s Alenou Zsuzsovou.
Napriek tejto tragédii sa stále množia útoky a vyhrážky aj voči vám, či už zo strany politikov, alebo verejnosti. Pribúdajú informácie o sledovaní reportérov. Zmenilo sa postavenie novinárov v spoločnosti a ich ochrana?
Ja som si až donedávna myslel, že je to výrazne lepšie, čo sa týka našej novinárskej práce. Samozrejme, nejaké tipy vyhrážok, aj anonymných, budú vždy, tomu nezabránite, najmä cez sociálne siete. Problém je, keď tých ľudí hecujú aj politici, Robert Fico, aj konšpirátori, k tomu, aby v nich vrela nejaká nenávisť voči investigatívnym novinárom. Napriek tomu, ja som si na to do istej miery zvykol, ale najmä to, čo sa deje od samovraždy Milana Lučanského, už podľa mňa prekročilo hranice. Znova sa množia aj vyhrážky, rôzne odkazy, aj vyhrážky fyzickou likvidáciou nielen mne, ale aj ďalším novinárom.
Viem, že sa diskutovalo aj o tom, že novinári by mali byť postavení na úroveň verejných činiteľov z hľadiska ich ochrany. Ministerka kultúry Natália Milanová chce predstaviť nejakú komplexnú zmenu zákona, ktorá by posilňovala aj práva a ochranu novinárov. Myslím, že je to minimálne na zváženie, do akej miery to urobiť, lebo tri roky po vražde mám pocit, ako keby sa ten film znovu odohrával späť. Dúfam, že nič také sa už nezopakuje, čo sa stalo pred troma rokmi, ale nemám dobrý pocit z toho, akým spôsobom sa bičujú vášne aj voči novinárom.
Kde by podľa vás bolo Slovensko, ak by k tejto tragédii nedošlo?
Ťažko povedať, ale myslím si, že to, čoho sme dnes svedkami, pravidelné razie NAKA voči kedysi najvplyvnejším ľuďom v štáte, oligarchom, rôznym biznismenom, ľuďom z prostredia mafie, bielym golierom, s najväčšou pravdepodobnosťou by to nešlo takýmto tempom. Áno, aj pred vraždou sa už začal vyšetrovať Bašternák a aj Kočner. Myslím si, že postupne by tie prípady nejakým spôsobom išli možno dostratena alebo by sa vyšetrovali dlhé roky s veľmi neistým koncom. Žiaľ, vražda a tá cena za ňu bola privysoká. Na druhej strane, zrejme nebyť tejto udalosti, tak dnes sa nebavíme o tom, že Slovensko zásadne zmenilo kurz a že už tu nikto nie je nedotknuteľný a beztrestný.