Autentická spoveď mladej zdravotnej sestry, ktorá ako covidový pacient skončila na svojom vlastnom oddelení v umelom spánku a na pľúcnej ventilácii prežívala doslova nočné mory.
Ľudmila má 32 rokov a pracuje ako sestra na Klinike úrazovej chirurgie Univerzitnej nemocnice L. Pasteura Košice. Presne pred rokom ju COVID pripútal na to najťažšie lôžko, na umelú pľúcnu ventiláciu. Vo svojej nemocnici, aj na svojom vlastnom pracovisku strávila ako pacientka skoro 6 týždňov. Mladosť, vitalita, energia a pomoc sestry a jej kolegov ju postavili na nohy. Do práce sa vrátila po takmer ôsmich mesiacoch. Stále pociťuje následky covidu. Aj keď na pľúcach už menej, o to viac na krehkej ženskej duši.
Mama ich opustila pred 11 rokmi, skvelí súrodenci si navzájom pomáhali, keď im COVID pred rokom obrátil život naruby. „Otec zomrel na COVID vo februári 2021. Nevedela som o tom, v tom čase som bojovala o svoj vlastný život na áre (Oddelení anesteziológie a inteznívnej medicíny – OAIM) v univerzitnej nemocnici. Dozvedela som sa to až po prepustení do domácej liečby,“ začína svoje rozprávanie Ľudmila.
V zime 2020/2021 pracovala na klinike na Rastislavovej ulici, ktorá už bola reprofilizovaná na covidové pracovisko. „Keď som sa začínala cítiť zle, kolegyne mi spravili AG test, ten mi vyšiel negatívny, tak som si spočiatku nemyslela, že mám COVID. Ostala som normálne v domácej liečbe.“ Príznaky, ktoré pociťovala, boli podobné ako pri bežnom respiračnom ochorení. „A potom sa mi už začínajú myšlienky a spomienky strácať. Ani neviem, v ktorý deň som prišla na hospitalizáciu do nemocnice.“
A svet sa začne rúcať
Vysoké horúčky sa snažila riešiť sama tak, ako bola zvyknutá. Pridal sa však kašeľ, ktorý sa zintenzívňoval, preto sa po konzultácii s kolegami rozhodla ísť na covidovú ambulanciu, kde jej diagnostikovali vážny obojstranný zápal pľúc a mala aj pozitívny test na COVID.
„Okamžite ma hospitalizovali. Tak som skončila na vlastnej klinike, kde som pracovala. Ale tentoraz ako covidová pacientka. Ešte si pamätám na prvú noc, potom už len útržky spomienok.“
Pamätá si, že ju kolegovia napojili na takzvaný high flow, vysokoprietokový kyslíkový prístroj, ktorý si nevyžaduje intubovanie, pretože ide o neinvazívny šetrnejší prísun kyslíka. „Potom si veľmi hmlisto pamätám na pána primára z OAIM Jána Michlíka, ktorý mi vravel, že už je vhodný čas na umelú pľúcnu ventiláciu, že už som veľmi vyčerpaná. Súhlasila som s tým, ako sestra viem, o čo ide, takže moja odpoveď bola áno. Ale ako pacientka som netušila, čo zažijem napojená na prístroje,“ vysvetľuje Ľudmila.
Umelý spánok
„Vedela som, že ľudia reagujú na umelú pľúcnu ventiláciu rôzne. Niektorí vravia, že mali pekné sny, ale ja si pamätám len na nočné mory. Verila som im a myslela som si, že to je skutočnosť,“ hovorí Ľudmila. „Tie nočné mory akoby boli podvedome spájané s realitou, veľmi ma trápili. Pacienti, ktorí sa preberajú na áre, sa stávajú nepríjemnými, nepokojnými až agresívnymi, ale dnes už viem, že to nie je o tom, že sú takí, žeby chceli ujsť, ale že niečo ťažké prežívajú hlboko v podvedomí, bojujú s tými svojimi snami.“
Napojenie pacienta na umelú pľúcnu ventiláciu, intubovanie, zavedenie kanyly patrí medzi najnáročnejšie výkony, ktoré realizujú špecialisti, anestéziológovia. „Je to proces, ktorý pomôže zachrániť život. V prípade covidu, keď zlyhávajú pľúca a za človeka musí dýchať prístroj, je to mimoriadne dôležitý nástroj liečby. Ale napojenie na ventiláciu spolu s medikamentóznou liečbou môže mať aj iné sprievodné javy. Nie je to pokojný spánok na niekoľko týždňov, ako sa mnohí možno mylne domnievajú. Je to náročný proces pre celý organizmus,“ vysvetľuje priámár OAIM Ján Michlík.
„Aj preto my na našom áre nedokážeme pochopiť, prečo sa ľudia nenechali očkovať. Pred rokom naši pacienti nemali takú možnosť. Bojovali sme o každého jedného a podarilo sa nám 70 percent pacientov vďaka napojeniu na ventilačné prístroje zachrániť. Tí, ktorí končia na umelej pľúcnej ventilácii teraz, tam však vôbec nemuseli byť,“ dodáva Michlík.
Medzi realitou a nočnými morami
„Čas pre pacienta na áre neexistuje. Moje prvé spomienky sú na to, že som sa nemohla pohnúť. Prvá moja otázka bola prečo. Spravila som niečo? Veď ja nemôžem dýchať. Až potom pochopíte, že to má zmysel,“ vysvetľuje svoje pocity Ľudmila.
„Nepamätám si tváre, hoci teraz už približne viem asi, kto to bol. Žena s čiernymi okuliarmi. To je prvé, čo si pamätám, keď ma postupne začali prebúdzať. Ona mi uvoľnila fixované ruky a uložila ma nabok. Vtedy sa mi uľavilo.“ Potom Ľudmilu ohlušil aj krik personálu, keď sa pokúšala posadiť na lôžku, čím si mohla veľmi ublížiť.
Najväčší boj začal pri prebúdzaní. „Strašne ma ničilo, že som mala fixované ruky a nohy, bolo to veľmi náročné na psychiku. Už vtedy som si uvedomovala, že som v nemocnici. Na áre a na umelej pľúcnej ventilácii, po covide. Už som vedela, že som v dobrých rukách. Ale stále sa mi do toho plietli nočné mory.“ Počúvala sestričky, keď sa bavili o tom, aké je počasie a či pod vrstvou snehu nájdu svoje autá pri ceste domov z práce.
Boj o život: Druhýkrát
Najskôr musíte poraziť COVID. Ale potom aj samého seba pri prebúdzaní sa z umelej pľúcnej ventilácie. Práve tu si Ľudka prešla doslova peklom, z ktorého sa dodnes spamätáva.
„Vedela som, že kanyla, tracheostómia, napichnutá žila, hrudné drenáže – že si to nesmiem chytať, aby som si neublížila. Tak, ako to my vysvetľujeme pacientom, že je to pre ich dobro, že si to nesmú chytať, lebo si môžu ublížiť a zabiť sa. Hoci to ako sestra všetko ovládam a chápem, zrazu som sa pristihla, že si držím tracheostómiu alebo kanylu.“
„Sestričky kričali, aby som to nerobila. Viete, že je to zlé, že to nesmiete robiť, ale v sekunde sa pristihnete, že to robíte. To ma veľmi rozčuľovalo, prečo to vlastne robím. Bolo mi ľúto sestier, že na mňa musia dávať pozor,“ spomína na ťažké chvíle Ľudmila.
„Je to presne tak,“ vysvetľuje primár. „Keď máme mimoriadne nepokojného pacienta, aj fixácia končatín je nutná. Pacient na umelej pľúcnej ventilácii je uspatý kombináciou liekov, keď ich začíname budiť, znižujú sa dávky liekov. Je typické, že sa u nich začnú takzvané abstinenčné príznaky, vysoký tlak, pohyblivosť, je to kritické obdobie a aby tie prejavy neboli také kritické, tlmíme ich inými liekmi. V niektorých prípadoch to však nestačí, najmä ak sú extrémne nepokojní, ak sa u nich prejavuje motorický nepokoj alebo je riziko, že sa im môže zhoršiť zdravotný stav. V takej situácii by si skutočne mohli ublížiť, takže ich pre ich bezpečnosť fixujeme.“
Obrovská pomoc kolegov
„V procese liečby sú mimoriadne dôležití. Doslova nepostrádateľní,“ vraví Ľudka. „Jednak preto, že človeka učia znovu dýchať. Ale sú zároveň nesmiernou psychickou oporou. Staral sa o mňa Jakub, už som na tom áre čakala, kedy príde, aby ma rozveselil. Vtedy zrazu všetko začne dávať zmysel. Bez rehabilitačných pracovníkov by to nešlo,“ hovorí zdravotná sestra.
V domácej liečbe jej pomáhala sestra, ktorá je tiež zdravotnou sestrou. Nastavila Ľudmile presný režim, program, spánok, aby mala naplnený deň a začala postupne aktívne samostatne fungovať. „Človek sa učí chodiť, prvé dva dni som mala podporný prístroj, ale čo najskôr sme ho odstavili. Začala som chodiť pomaličky, trasľavo. A potom aj sama. Postupne sme pridávali chôdzu, začali sme chodiť na prechádzky každý deň. Najskôr 100 krokov, potom 200, rovinka, potom malý kopček.“
Do mesiaca a pol vysadila lieky, ktoré pôsobili aj na psychiku. Každému odporúča riešiť aj postcovidové stavy a nebáť sa vyhľadať pomoc psychiatra či psychológa. „Psychologička mi veľmi pomohla spracovať nočné mory a všetko, čo som zažila počas umelého spánku. Na kontrole u pľúcnej lekárky som bola zase milo prekvapená, ako sa mi zväčšuje kapacita pľúc. Povedali mi, že je to až neuveriteľné, ako krásne sa mi pľúca zahojili a zregenerovali.“
Návrat do práce
Do práce na úrazovke sa vrátila v auguste. Spočiatku pracovala v miernejšom režime, no od septembra funguje opäť ako bežná sestra. „Pri väčšej námahe, napríklad, keď presúvame postele s pacientom, stále cítim, že sa mi ťažšie dýcha, ale dá sa to zvládnuť.“ Práve teraz sa chystá na svoju tretiu vakcínu. Uplynulé týždne strávila v mimoriadnom pracovnom tempe, v práci bola aj cez sviatky.
„Je to veľmi náročné obdobie a veľa práce. Je nás málo, kolegyne sestry vypadávajú, sú vyčerpané, choré, aj v karanténe,“ hovorí Ľudmila.
„Keď som ležala na áre, kolegyne boli mojou veľkou oporou. Chodili za mnou pravidelne. Špeciálne veľké poďakovanie Simi Hrehovej a Alenke Kellnerovej. Aj po nástupe do práce jedno veľké ďakujem všetkým za to, že boli tolerantné. Začiatky v práci po chorobe boli veľmi ťažké. Znova si zapamätať veci, dostať sa znovu do tempa. Aj ma chránili, šetrili ma a stále ma podporujú. Sú stále mojou veľkou oporou. Som im vďačná za to, že sú také, aké sú. A ja sa veľmi snažím, aby bolo všetko tak, ako pred tým,“ dodáva Ľudmila.