Šírava zaliala úrodnú zem aj poľné letisko. Ľudia museli ustúpiť

Kostol v Kusíne prežil. Už niekoľko desaťročí ho pred vodou chránia staré kamenné panely. Napriek pôvodnému plánu na zbúranie ho ľudia zachránili. Keď som pri ňom bol naposledy, stretol som tam Justínu.

Rozprávala o tom, že kým tu neboli ryby, rybári ani turisti, rekreácia a vládne plány, boli v ich starej dedine, ktorú zaliala voda, iné veci. Cesta, polia, zelenina, deti, bicykle, stromy a domy.

„Tu pod kostolom, kde začína voda, bola normálna cesta. Chodila som tadeto na bicykli k tetke a ujkovi až do tretej dediny – do Veľkých Revíšť. Okolo cesty sa všade oralo a sadilo, boli tam aj domy. To všetko sa minulo. Keď nám prišli povedať, že tu bude nejaká Šírava, nevedeli sme si to predstaviť. A vidíte, je tu. Ale ja som sa v nej nikdy nekúpala. Nikdy!“ hovorí pani Justína z Kusína.

Rok 1959 bol pre obyvateľov zemplínskych obcí Vinné, Kaluža, Klokočov, Kusín, Jovsa, Hnojné, Lúčky a Zálužice ťažký. Zmenil im život. O čom sa dovtedy iba šepkalo, sa teraz stalo skutočnosťou. 30. mája 1959 sa v Michalovciach oficiálne začala výstavba veľkého vodného diela Vihorlatská Sĺňava.

„Tisícky ľudí z celého východného Slovenska zaplnili michalovský futbalový štadión, aby boli svedkami slávnostného otvorenia stavby, ktorá mala premeniť náš okres v kvitnúcu záhradu. Súčasne má spútať živly ohrozujúce každoročne majetok i samotných občanov,“ cituje z dobovej tlače v Dejinách Klokočova historik Imrich Michnovič.

Všetko neprebiehalo podľa plánu. Počas vyvlastňovania nehnuteľností sa zmenil zákon. Už uzavreté dohody zrazu prestali platiť. S novými zmluvami ľudia nesúhlasili a situáciu musela riešiť až vláda bývalej Československej republiky v Prahe. Vyriešila ho tak, že na prípad presídlenia obyvateľov Zemplínskej šíravy udelila výnimku.

Hoci sa pred výstavbou tretej najväčšej vodnej nádrže na Slovensku (po Liptovskej Mare a Oravskej priehrade) na ploche, kde sa mala rozprestierať, nenachádzala nijaká obec, neznamenalo to, že by jej ľudské obydlia a osudy nemuseli ustúpiť.

Stavba vodného diela, ktorého hladina mala zaberať 33 kilometrov štvorcových, s dĺžkou 11 a šírkou 3,5 kilometra a ktorú mali obkolesiť kilometre hrádzí, sa priamo dotkla troch dedín. Kaluže, Klokočova a Kusína.

Bolo potrebné zbúrať 133 domov a presídliť stovky ľudí. Premiestniť školy a zbúrať viaceré kaplnky pri zemplínskom pútnickom gréckokatolíckom chráme v Klokočove. Presídlenci si postavili domy buď priamo na novovzniknutých uliciach vo svojich obciach, alebo sa presťahovali do okolitých dedín a miest.

Pred vybudovaním priehrady sa obyvatelia okolitých dedín živili poľnohospodárstvom. Klokočov bol napríklad známy olejom, ktorý miestni lisovali z konopných, slnečnicových a tekvicových semien v takzvaných stupách. Ľudia si tu na všetko vyrábali aj drevené nástroje.

„Pod Šíravou je zatopená najúrodnejšia pôda, ktorú obrábalo niekoľko generácií našich predkov. Bola tam vynikajúca zem, ale aj mokriny a rašeliniská. Pestovala sa tu cukrová repa, zelenina aj obilniny. V čase druhej svetovej vojny tam potom Nemci urobili letisko. Chlapci z dediny sa tam chodili pozerať na lietadlá. Vidieť veľké lietajúce stroje, ako im pristávajú za domami, bolo pre nich v tom čase impozantné divadlo,“ spomína ďalší pamätník predšíravských čias Michal z Kaluže.  

„Dom sme začali stavať v roku 1958, bol jeden z najmladších. Keď sme ho dokončili, prišli inžinieri z Bratislavy a museli sme sa vysťahovať. Za domy nám ponúkli smiešne ceny, vymerali nám parcely na novej ulici v dedine a hotovo. Príkaz zhora, budoval sa socializmus. Tak sme začali na inom mieste v dedine znovu stavať ďalší.“

„Keď búrali ten starý, v maštali nám ostala krava. Buldozerista si našťastie všimol, že je tam ešte jedna miestnosť a zachránil ju,“ spomína Michal.

Najprv prišli veľké lanové buldozéry a bagre. Sypali hrádze a násypy. Priehradu potom napúšťali postupne, niekoľko rokov.

„Ako chlapci sme sa tam chodievali kúpať. Pamätám si, že spod hladiny priezračnej vody, ktorá na jar stekala z okolitých vrchov, presvitala zelená tráva zatopených lúk. Robotníci, ktorí v Kaluži stavali nové domy, sa tam chodili každý deň umývať od malty. Zo Šíravy brali a vodu a používali ju na miešanie betónu.“

Na historických mapách z 19. storočia bola tam, kde je teraz Zemplínska šírava, mokrastá rovina, rašeliniská, ale aj úrodná pôda. Miestni ju volali Blatá. Neskôr sa jej zvyklo hovoriť aj Podvihorlatské blatá. Geograficky išlo o územie Podvihorlatskej priekopovej prepadliny.

V roku 1961 sa tu naplno začala stavať vodná nádrž a o štyri roky neskôr ju začali pomaly napúšťať vodou z rieky Laborec. Do užívania bola odovzdaná v lete 1966. Priehrada mala predovšetkým chrániť pred záplavami a zavlažovať poľnohospodársku pôdu Východoslovenskej nížiny.

Slúžiť mala aj ako rezervoár pre zabezpečenie dostatočného množstva vody v Laborci na chladenie tepelnej elektrárne vo Vojanoch. S tým, že Šírava (spočiatku nazývaná aj Sĺňava) sa stane mimoriadne obľúbeným miestom pre rekreáciu, kam budú chodiť státisíce domácich aj zahraničných turistov, nikto nepočítal.

Aj keď bolo jasné, že vodná plocha sa bude využívať aj na rekreačné účely, taký masový záujem socialistickí plánovači neodhadli. Na rekreáciu vytypovali iba tri strediská. No hneď prvá sezóna ukázala, že situáciu poriadne podcenili.

V roku 1968 návštevnosť prekročila pol milióna ľudí, v druhej polovici 70. rokov dokonca prekročila jeden milión. Šírava sa začala vo veľkom zarybňovať, objavili sa nej výletné lode. Pri novej rajonizácii cestového ruchu v roku 1981 bola Zemplínska šírava zaradená do prvej kategórie s najkvalitnejšími podmienkami pre prijímanie zahraničnej klientely.

Na sopečnatom polostrove v stredisku Medvedia hora sa vybudovali moderné hotelové komplexy. Rekreačné, rehabilitačné a doškoľovacie strediská si tu postavilo mnoho podnikov z celého Československa. Rozvoj šíravského turistického ruchu vrcholil v 70. a 80. rokoch minulého storočia.

Šíravu zároveň začali potichu ničiť polychlórované bifenyly (PCB), ktoré do rieky Laborec desiatky rokov vypúšťalo Chemko Strážske. Kvalita vody v priehrade sa rapídne zhoršila, cestovný ruch začal upadať.

Situácia sa ešte zhoršila zmenou vlastníckych pomerov rekreačných zariadení po páde komunistického režimu po roku 1989 a nezvládnutou mečiarovskou privatizáciou. Kedysi slávna Zemplínska šírava stratila zahraničnú klientelu aj domácich dovolenkárov.

Dobrá správa je, že po vybudovaní letných bazénov a postupnom zlepšovaní kvality vody sa rekreanti a rybári po roku 2000 postupne začali na Šíravu vracať. Ryby sa dnes môžu loviť na celej ploche vodnej nádrže s výnimkou ochranného pásma pri východnej časti hrádze.

Loviť sa tu môže kapor, pleskáč, zubáč, štuka, sumec, úhor aj iné druhy rýb, platí tu ale režim chyť a pusť. Prísne pravidlo zakazujúce rybárom privlastňovať si úlovky platí v revíri Zemplínskej šíravy od roku 2005. Ako nariadenie hygienikov na základe výsledkov analýz rýb, ktorými bol zistený zvýšený výskyt PCB látok.

Málokto vie, že pod hladinou Zemplínskej šíravy sa nachádza poľné vojenské letisko Luftwaffe z 2. svetovej vojny. Jeho zvyšky vidieť pri poklese hladiny vody v priehrade.

Pri svojom vojnovom ťažení počas druhej svetovej vojny využívala nemecká armáda aj územie Slovenského štátu. Okrem pozemných jednotiek sa na Slovensku na útok na Poľsko pripravovalo aj nacistické vojenské letectvo Luftwaffe.

Na východe Slovenska zriadili dve poľné letiská. Jedno bolo v katastri Spišskej Novej Vsi Zipser Neudorf, druhé v katastri obci Vinné, na mieste, kde sa dnes rozprestiera Zemplínska šírava.

Poľné vojenské letisko ležalo osem kilometrov severovýchodne od Michaloviec v časti Blatá, v priestore medzi dnešnými rekreačnými strediskami Hôrka a Medvedia hora. Pri nízkej hladine možno letisko celkom dobre vidieť, pretože bolo mierne vyvýšené.

Letisko vybudovali v lete 1939 a keďže Luftwaffe ho plánovala využiť iba na poľské ťaženie, nestavali tu žiadnu pevnú pristávaciu plochu ani významnejšie objekty. Koncom augusta 1939 sem z letiska Nieder Eliguth presunuli 35 bombardérov Junkers a niekoľko dopravných lietadiel.  

Prevelili sem tiež batériu kanónov, ktorá mala letisko ochraňovať. Ešte v priebehu septembra, keď sa bojové operácie presunuli hlbšie do poľského vnútrozemia, celú eskadru z vinianskeho letiska odvelili.        

Plochu letiska ešte v tom istom roku rozorali miestni roľníci a začali ju znova využívať na poľnohospodárske účely.