Sedmohradské knieža a šarišský župan, bojovný a neústupčivý gróf František II. Rákoci viedol v rokoch 1703 až 1711 posledné protihabsburské povstanie. A draho za to zaplatil. Jeho pozostatky sú uložené v košickom Dóme svätej Alžbety.
Osemnáste storočie bolo v Uhorsku, pod ktoré patrilo aj územie dnešného Slovenska, rušné a plné ozbrojených konfliktov a vojen. Uhorský a český kráľ, rímsko-nemecký cisár Leopold I. z rodu Habsburgovcov (1640 – 1705), ktorý v krajine vládol takmer päťdesiat rokov, sa stáva slávnym najmä vďaka porážke a vyhnaniu Turkov z Uhorska. Práve za jeho vlády sa narodí jeden z najväčších vodcov protihabsburského hnutia – František II. Rákoci.
Sedmohradské knieža, šarišský župan a vodca posledného protihabsburského povstania v rokoch 1703 až 1711 – gróf František II. Rákoci (maďarsky Ferenc Rákóczi) sa narodil 27. marca 1676 v zemplínskej dedinke Borša (dnešný okres Trebišov) ako tretie dieťa Franitiška I. Rákociho a Heleny Zrínskej, do šľachtického rodu Rákociovcov, pôvodom z Čiech.
Rodové priezvisko si Rákociovci zvolili podľa maďarského mena zemplínskej obce Rakovec nad Ondavou (Rákóc). Jeho otec, dedo aj pradedo boli sedmohradské kniežatá. Už jeho pradedo Juraj I. Rákoci viedol veľké povstanie proti Habsburgovcom.
Keď má František ešte len štyri mesiace, zomiera jeho otec vo väzení na hrade v Mukačeve. Jeho matka sa znova vydá za štrnásť rokov mladšieho Imricha Tököliho, ktorý v tom čase vedie neúspešné protihabsburské povstanie.
V 12 rokoch, po páde ich hradu v Mukačeve, Františka násilne odlúčia od matky. Jeho kuratelu prevezme arcibiskup Leopold Kolonič. Následne je na príkaz cisárskeho dvora v rokoch 1688 až 1692 vychovávaný v nemeckom duchu, v českých kláštoroch v Českom Krumlove, Jindřichovom Hradci a v Prahe. Aj keď sa ako 17-ročný vracia naspäť do Viedne, so svojou matkou sa už nikdy nestretne.
O dva roky neskôr sa v Kolíne nad Rýnom ožení s 15-ročnou hessenskou princeznou, kňažnou Šarlotou Amáliou. V roku 1694 ho cisár Leopold I. ustanoví do úradu sařišského župana. Manželia spolu žijú na Šariši na Rákociho majetkoch, narodia sa im traja synovia. Napriek rebéliám svojich predkov majú všetky predpoklady prežiť život v pokoji a blahobyte. No nestane sa tak.
Františka II. Rákociho ako 25-ročného v roku 1701 na Šarišskom hrade zatknú pre podozrenie z prípravy povstania. Uväznia ho najprv v Prešove, potom v Košiciach, následne Miškovci, Mošoni a nakoniec vo Viedenskom Novom Meste. Tam čaká na rozsudok smrti. Z tohto väzenia sa mu však v roku 1701 pomocou cisárskeho kapitána Gottfrieda Lehmana, ktorého podplatí jeho mladá žena, podarí utiecť do Poľska. Lehmana po Rákociho úteku popravia.
V júni 1703, keď na severovýchode Uhorska vypukne povstanie, sa František II. Rákoci vracia naspäť do svojej vlasti. Postaví sa na čelo nepokojov a vydáva patent, ktorým verbuje a všetkých bojujúcich poddaných v čase pôsobenia v jeho vojsku oslobodí od poddanských povinností.
Zakrátko sa k nemu pridáva aj uhorská šľachta. Verí, že tým znovu získa svoje stratené postavenie. V lete 1704 ovládajú Rákociho vojaci – takzvaní kuruci (z latinského crutiatus – križovanie) celé Horné Uhorsko. V októbri toho istého roku sa kuruckému generálovi Šimonovi Forgáčovi dobrovoľne vzdá aj mesto Košice. Povstanie sa rozśíri až do Sedmohradska, kde Rákociho vyhlásia za knieža.
V roku 1705 je František II. Rákoci snemom v Sečanoch vyhlásený za vodcu konfederácie uhorských stavov. V roku 1707 zvolá do Košíc snem kuruckej šľachty a stolíc. V tom čase býva Rákoci v budove terajšieho Slovenského technického múzea. Snaží sa vyjednávať a rokovať s cisárskou Habsburskou rodinou. Chce, aby ho považovali za rovnocenného partnera, jeho snaha je ale márna. Leopold I. v roku 1705 zomiera a na jeho miesto nastupuje nový cisár Jozef I. Ten mu ponúkne kniežactvo v inom ríšskom území, to ale Rákociho ambície vonkoncom neuspokojí.
Protihabsburské hnutie okrem čoraz častejších osobných rozporov v radoch kurucov oslabí aj veľká morová epidémia v Hornom Uhorsku v rokoch 1708 až 1710. Aj napriek tomu, že Františka II. Rákociho finančne podporuje Francúzsko, v auguste 1708 prehráva osudnú bitku s cisárskymi vojskami pod Trenčianskym hradom. Po bitke pri Trenčíne už poddaní nemajú žiadny záujem slúžiť v Rákociho armáde. Ani za cenu prísľubu, že im bude pridelená pôda a naveky budú oslobodení od dávok a povinností. Väčšina týchto prísľubov zostane nesplnená.
1. mája 1711 nakoniec povstalci s cisárom vyrokujú takzvaný Satmársky mier. Mierovú zmluvu, ktorá vyhovuje hlavne uhorskej šľachte, pretože ňou znovu získa určité privilégiá. V tom čase je už František II. Rákoci znova v poľskom azyle a pripravuje nové hnutie.
Francúzsky kráľ Ľudovít XIV. mu veľkoryso poskytne poľské Jaroslawské panstvo. V roku 1713 až 1715 žije Rákoci vo Francúzsku, neďaleko Paríža vo Versailles. Pripravovanú rakúsko-tureckú vojnu využije na návštevu u sultána Ahmeda III. Za porážku Viedne mu navrhuje osamostatnenie Sedmohradska.
Sultán ale jeho návrh neprijme, povolí mu iba pobyt v mestečku Rodošto (Tekirdagu) na brehu Marmarského mora, kde žije Rákoci od roku 1720 opustený a vzdialený od svojej rodiny a spojencov. V roku 1722 sa dozvedá o smrti svojej manželky. Jeho dvaja synovia, Jozef a Juraj, ktorých cisársky dvor prezieravo zahrnie prepichom, sa k otcovým ideálom už nehlásia. František II. Rákoci zomiera sklamaný a opustený 8. apríla 1735. Pochovajú ho tajne v Kostole svätého Benedikta v Istanbule. Na mieste, kde bola pochovaná aj jeho matka Helena.
Keďže najvýznamnejším centrom jeho povstania boli Košice, jeho pozostatky v roku 1906 prenesú do Košíc. Uložia ich v hrobke Dómu svätej Alžbety, kde je pochovaný aj jeho syn Jozef, jeho matka a jeho traja druhovia z kuruckého povstania, ktorí s ním zdieľali vyhnanstvo.
Zdroj: Wikipedia/cassovia.sk