Pracovala ako učiteľka, kníhviazačka aj robotníčka. Ako novinárka žila v Košiciach bohémskym životom intelektuálky z dobre zabezpečenej rodiny. V 29 rokoch prešla veľkým prerodom, stala sa z nej mučeníčka viery a svätica.
27. december 1944. Druhá svetová vojna sa blíži do finále. Budapešť je obkľúčená sovietskou Červenou armádou. Zatiaľ čo nemecké jednotky kladú Rusom zúrivý odpor, pronacistické maďarské oddiely šípových krížov (nilašov) v meste masovo vraždia svoje vlastné obyvateľstvo.
Deň po vianočných sviatkoch obkľúčia oddiely Robotnícky ženský domov na ulici Bokréta v robotníckej peštianskej štvrti Ferencváros. Idú hlavne po Židoch, v domove zatknú päť osôb, medzi nimi aj sestru Sáru. Spolu s ďalšími zajatcami z mesta ju odvlečú k Petöfiho mostu, vyzlečú donaha, zastrelia a hodia do ľadového Dunaja. Tesne pred popravou si sestra Sára kľakne, obráti sa k svojim vrahom a s očami zdvihnutými k nebu sa prežehná veľkým krížom.
Sára Salkházi sa narodila 11. mája 1899 v Košiciach ako druhé z troch detí, v hoteli svojho otca Schalkház na dolnom konci Hlavnej ulice (na mieste, kde dnes stojí hotel Double Tree by Hilton). O mesiac ju v Dóme svätej Alžbety pokrstili. Pochádzala zo známej košickej hoteliérskej rodiny. Jej otec Leopold Schalkház mladší, známy košický hotelier, zomrel v roku 1901, keď bola Sára ešte batoľa. Vychovávala ju mama Klotilda.
V Košiciach vychodila základnú školu. Sára bola dieťa veselej povahy s chlapčenským temperamentom. Vymýšľala duchaplné žartíky a mala hlboké sociálne cítenie. Mala rada literatúru a už ako mladé dievča skúšala písať divadelné hry.
Vyštudovala košický Učiteľský inštitút sestier Uršulínok. Ako učiteľka však pôsobila iba jeden rok, neskôr sa v Pintérovej dielni na rohu Šrobárovej ulice vyučila za kníhviazačku, kde pracovala ďalšie štyri roky.
Od roku 1919 začala prispievať do viacerých maďarských periodík v Československu, v tom istom roku získala novinársky preukaz. Začala žiť dynamický život novinárov plný vzrušenia a zmien. Články, ktoré písala do Večerného kuriéra (Večerníka) pod menom Siphax, ľudia oduševnene čítali a diskutovali o nich. Vo svojich fejtónoch a novelách pohotovo reagovala na udalosti verejného života svojho rodného mesta.
V roku 1922 sa zasnúbila, no zásnuby vydržali iba niekoľko mesiacov. Sára si uvedomila, že život ženy správcu hospodárstva niekde na majeri nie je nič pre jej temperamentnú povahu a zásnubný prsteň vrátila.
Spiritualitu v sebe začala objavovať už pri dospievaní. Počas novinárskej kariéry vnútorný hlas prebúdzajúci ju k povolaniu a zasvätenému životu silnel čoraz viac. Boj o povolanie Sáry Salkházi trval presne desať rokov. Zoznámila sa so sociálnymi sestrami v Košiciach a absolvovala sociálny kurz. Odvykla si od bohémskeho života, fajčenia aj od vonkajšej slobody a nespútanej voľnosti mestského intelektuála. V roku 1929 vstúpila do Spoločnosti sociálnych sestier.
Začala organizovať charitu a v roku 1930 zložila prvé sľuby v maďarskom Szegvári. V jeseni 1932 ju preložili do Komárna, kde vykonávala službu podobne ako v Košiciach, ibaže za oveľa ťažších podmienok. Starala sa o charitu, viedla kuchyňu, vyučovala náboženstvo a redigovala časopis Katolícka žena. Viedla obchod s náboženskými predmetmi a bola zodpovedná aj za útulok pre núdznych.
V roku 1934 ju takmer úplne vyčerpanú poslali späť do Košíc. Sára hovorila o najväčšej skúške svojho života, akú pred ňou podstupovali mnohí iní svätci, ako o prenasledovaní dobrými. Jej vôľa pretrpieť pre Kristovu lásku všetko bola nezlomná. „Jediným šťastím je byť Božím dieťaťom, je to šťastie, kedy všetko ostatné sa stáva ničotným,“ napísala v liste svojej priateľke.
V roku 1937 požiadali maďarskí benediktíni v Brazílii Sociálne sestry o misijnú činnosť. Túžbou sestry Sáry bolo slúžiť v tejto misii. Odišla na prípravu misie do Materinského domu v Budapešti, pretože sa najprv musela stať maďarskou občiankou.
Plány jej prekazila druhá svetová vojna a do Brazílie nakoniec vycestovať nemohla. Stále silnejšie v nej dozrievala túžba obetovať svoj život v prípade, ak by nastala doba prenasledovania cirkvi, spoločnosti a sestier. Neskôr si svoje pôvodom nemecké priezvisko Schalkház nechala pomaďarčiť na Salkaházi.
Sociálne sestry počas druhej svetovej vojny zachraňovali prenasledovaných Židov. Zachránili ich takmer tisíc, približne sto z nich vďačí za život sestre Sáre. Ukrývali ich vo svojich domoch, vybavovali im falošné doklady. 27. decembra 1944 nacisti obkľúčili Robotnícky ženský domov, kde ako vedúca pracovala sestra Sára.
Popravili ju v ten istý deň. Spustila sa streľba a mučenícke telá padali do Dunaja. O 25 rokov neskôr ju vláda Izreala a Svetové pamätné centrum holokaustu v pamätníku Jad va-Šem vyhlásilo za Spravodlivú medzi národmi.
28. apríla 2006 podpísal pápež Benedikt XVI. dekrét o blahorečení Božej služobnice sestry Sáry Salkaházi. 17. septembra 2006 ju katolícka cirkev vyhlásila za blahoslavenú. V marci 2018 daroval maďarský kardinál Péter Erdő kaplnke Arcidiecéznej charity v Košiciach relikvie blahoslavenej Sáry Salkaházi.
Zdroj: wikipedia/zivotopisysvatych.sk/salkahazisara.com