Autor množstva kvalitných architektonických diel v Košiciach, na východnom Slovensku, Ukrajine aj v Maďarsku - Ľudovít Oelschläger, neskôr známy aj ako Lajos Őry, je jedným z najpozoruhodnejších košických architektov medzivojnového obdobia. Jeho meno takmer upadlo do zabudnutia.
Ľudovít Oelschläger sa narodil 5. marca 1896 ako najmladší zo štyroch detí do bohatej, pôvodom nemeckej evanjelickej rodiny, ktorá pochádzala zo Spiša. Jeho otec vlastnil železiarstvo a rodina Oelschlägerovcov bola v tom čase v Košiciach veľmi zámožná a uznávaná.
Jeho bratia István a Ferenc sa spoločne s otcom neskôr stali spolumajiteľmi známeho železiarstva Fleischer a Schirger na rohu Alžbetinej a Hlavnej ulice založeného v roku 1796.
Ľudovít sa po absolvovaní základnej školy a gymnázia premonštrátov v rodnom meste, kvôli nedostatku študijných možností v Košiciach, rozhodne študovať architektúru na Maďarskej kráľovskej technickej univerzite Nádora Józsefa v Budapešti, v tom čase známej aj ako Polytechnika.
Prvá svetová vojna však jeho vysokoškolské štúdium náhle preruší a natiahne na dlhých sedem rokov, Ľudovít ho ukončí až v decembri 1921. Po prerušení školy musí 19-ročný narukovať k vojsku, získava tam prestížnu striebornú medailu za chrabrosť.
Kariéru architekta začína tiež v Budapešti. Čoskoro vycestuje, pôsobí v projekčných kanceláriách v Berlíne, Mníchove, Stuttgarte aj Mukačeve a osvojuje si najnovšie európske poznatky v odbore.
Ako 28-ročný sa vracia späť do Košíc. V priestoroch veľkého polyfunkčného mestského rodičovského domu, na rohu Hlavnej a Štúrovej ulice, si čoskoro zakladá vlastnú architektonickú firmu. S charakteristickým a nezameniteľným rukopisom začína navrhovať a projektovať množstvo budov.
Jeho počiatočné obdobie sa úzko spája s dobovou maďarskou architektúrou. Ľudovít Oelschläger ju vnímal aj prostredníctvom prác svojich budapeštianskych kolegov, rovesníkov Gejzu Bogdánfyho, Gedeona Gerlóczyho aj architekta Gejzu Zoltána Boska. V medzivojnovom období, počas priemyselnej konjunktúry, sa na Slovensku aj v jeho druhom najväčšom meste stavia veľmi veľa.
Oelschläger aj napriek tomu, že jeho promaďarsky orientovaná rodina je za prvej Československej republiky pod stálym policajným dohľadom, získava v krátkom čase lukratívne zákazky na veľa verejných stavieb v Košiciach, ich okolí, ale aj v Podkarpatskej Rusi, vtedajšej najvýchodnejšej súčasti Československa (dnešná Ukrajina).
V roku 1928 sa Ľudovít ožení. Jeho manželkou sa stane o tri roky mladšia Márta Csajka, ktorú spoznáva v maďarských podnikateľských kruhoch. Manželia sa aktívne zapájajú do spoločenského a kultúrneho života v Košiciach. Ľudovít sa angažuje aj politicky, stáva sa členom maďarských buržoáznych strán.
Po pripojení Košíc k horthyovskému Maďarsku mu v roku 1939 maďarský vodca Miklós Horthy osobne odovzdáva titul vitéz (hrdina). Ľudovít Oelschläger odvtedy začína používať nové maďarské priezvisko Őry.
Po druhej svetovej vojne, v roku 1945 jeho rodine skonfiškujú celý majetok. Následne musí aj s rodinou, bratmi a otcom opustiť Košice kvôli vysídleniu Maďarov. Rodina sa najprv usadí v Blatnom Potoku, potom v Novom Meste. Nakoniec sa v roku 1959 s manželkou a dcérou presťahujú do maďarského Miškovca.
V roku 1979 jeho žena Márta zomiera. Ľudovít to nesie len veľmi ťažko. Až do jeho smrti, 1. septembra 1984, mu robí spoločnosť dcéra Zuzana.
Architektúra medzivojnovej moderny bola v Československu veľmi ekonomická a účelná. Chýbalo jej však korenie, ktorým bol v celých dejinách tohto komplexného umenia detail. A práve hlboký zmysel pre detail bol typický pre tvorbu Ľudovíta Oelschlägera.
Jeho najpôsobivejším dielom je pravdepodobne ortodoxná židovská synagóga so školou a rituálnym kúpeľom na Puškinovej ulici v Košiciach, ktorá vznikla v rokoch 1926 až 1935. Jej výstavba sa realizovala paralelne s košickou neologickou synagógou budapeštianskeho architekta Lajosa Kozmu.
Krásna stavba s členitými priečeliami nesie charakteristické znaky ranej tvorby architekta. Rondokubistická štylizácia sa tu spája s motívmi historickej, renesančnej architektúry.
V ďalšej tvorivej etape Oelschläger postupne opúšťa historické predlohy, prípadne ich transformuje a pretavuje do viac puristických až funkcionalistických architektonických kompozícií. Jeho projektová kreatíva sa viac zjednodušuje.
Koncom 30. rokov sa architekt, teraz už pod menom Lajos Őry, vracia k historizujúcej koncepcii architektúry. V charakteristickej kombinácii s modernou spája rôznorodé podnety do zaujímavých, prijateľných celkov.
Výnimočná schopnosť prepájať v dielach klasickú architektúru s modernou je výrazne prezentovaná v jeho poslednej veľkej košickej realizácii zo 40. rokov minulého storočia. Komplexu budov robotníckej zotavovne na Hornom Bankove pri Košiciach.
Okrem týchto dvoch stavieb je Ľudovít Oelschläger autorom mnohých ďalších budov. Vo svojej nadčasovosti dodnes všetky stoja na svojich pôvodných miestach.
Realizoval napríklad košické Kino Slovan, Hasičskú kasáreň v Košiciach, Mestskú radnicu v Michalovciach, Obchodnú a priemyselnú komoru v Košiciach, Evanjelický kostol v Tornali, košické Mestské kúpalisko, Kino Capitol v Michalovciach, Kino Scala v Prešove.
Ale aj Sanatórium Dr. Guhra v Tatranskej Polianke, taverny Grandhotela v Starom Smokovci, Český konzulát v Košiciach, Obchodnú a priemyselnú akadémiu s internátmi v ukrajinskom Mukačeve či neobarokovú kaplnku v maďarskej Hatvanpuszte.
Monumentálne diela, ale aj menšie stavby Ľudovíta Oelschlägera nezameniteľne formovali košickú modernu 20. a 30. rokov 20. storočia. Dodnes patria medzi jej najcennejšie skvosty. Päť jeho košických, dve michalovské a jedna realizácia vo Vysokých Tatrách sú zaradené medzi národné kultúrne pamiatky.
Zdroj: Wikipedia/alfa.stuba.sk/TASR/batra.ro/https:/register-architektury.sk