Geniálny kresliar a grafik, brilantný znalec dejín umenia učil výtvarnému remeslu mnoho košických umelcov. Hovoril im, aby tvorili hlavne srdcom. Malý veľký muž, ktorý prežil Osvienčim a pred koncom vojny v ňom zachránil život pätnástim deťom.
Osvienčim 1944. 40-ročný Ľudovít Feld s iskrou v očiach pozerá na Katarínu Wiess na druhej strane. Oddeľuje ich ostnatý drôt. Spod väzeneskej blúzy vyberá kus biedneho chleba.
„Chytaj Katka a dobre to schovaj,“ hovorí. „Určite sa ti zíde.“
Katarína chlieb zachytí, so slzami v očiach ďakuje.
„Vďaka Lajoš, dúfam, že ti to všetko niekedy budem môcť splatiť,“ kývne letmo na na rozlúčku.
Feld prikývne a rýchlo odchádza na barak k svojim deťom. Vreckový nôž ukrytý v chlebe zachráni Kataríne Weis život. A nielen jej, aj mnohým iným.
Ľudovít Feld sa narodil 19. marca 1904 do mnohodetnej košickej židovskej rodiny. Jeho rodičia – František a Amália Feldovci pochádzali z Potisia (niekdajšie severovýchodné Uhorsko) a v Košiciach pracovali ako robotníci. Mali deväť detí. Ľudovít prestal vo svojich ôsmich rokoch rásť, diagnóza lekárov znela nanosomia pituitaria – hypofyzárne trpaslíctvo. Jeho hypofýza produkovala veľmi málo rastového hormónu.
Prvé kresliarske pokusy mladého Ľudovíta sa datujú do obdobia rokov 1916 až 1923. Navštevoval vtedy vyššiu reálnu školu a kreslenie ho učil Samo Oravec. Približne v tom istom čase navštevoval aj vychýrenú kresliarsko-grafickú školu Eugena Króna pri Východoslovenskom múzeu. Tam už so svojimi spolužiakmi aj prvýkrát vystavoval.
Geniálne kresliarske nadanie ho ďalej predurčilo pre štúdium grafiky na Akadémii výtvarných umení v Budapešti. Profesormi mu boli Viktor Olgyai Martika a Nándor Lajos Varga. Po návrate zo štúdií späť do Košíc sa v roku 1933 stal členom Kazinczyho spoločnosti a hneď potom sa prezentoval spoločnou výstavou s Alžbetou Groszovou a Imrichom Oravcom.
V roku 1935, už ako zrelý a vyprofilovaný výtvarník, zakladá súkromnú výtvarnú školu. Medzi jeho žiakov patrili napríklad Alexander Eckedrt, Jozef Haščák, Július Hegyessy a Arpád Račko.
Obrovský zlom v jeho živote prichádza počas druhej svetovej vojny v roku 1944, keď jeho rodinu deportujú do koncentračného tábora v Osvienčime. Aj keď on na zozname deportovaných nebol – dievčina, ktorá mená spisovala, vraj bola jeho žiačka, a tak svojho učiteľa zámerne vynechala – Feld chce byť a ísť s rodinou. Prihlási sa dobrovoľne.
Židov najprv zhromaždia v košickej tehelni (z mesta deportovali takmer 16-tisíc ľudí). Tam sa Ľudovítovi naskytne ďalšia možnosť vyhnúť sa deportácii. Dozorca mu chce pômocť s útekom. Ani jeho ponuku Feld neprijme.
V Osvienčime zahynie dvadasť jeho príbuzných. Rodičia, bratia, sestry. Ľudovítovi s číslom A 7740 vytetovaným na ľavom predlaktí a jeho dvom súrodencom – Ignácovi a Fride sa nakoniec podarí prežiť. Nebyť kresliarskeho talentu, pravdepodobne by sa konca vojny nikdy nedočkal.
V koncentračnom tábore vďaka svojmu trpasličiemu vzrastu upúta pozornosť doktora Jozefa Mengeleho. Nacistický anjel smrti ho zaradí do baraku medzi deti, no keď zistí, že ide o nadaného umelca, urobí si z neho svojho osobného kresliča a maliara.
Feld musí v lágri portrétovať nacistických dôstojníkov aj samotného Mengeleho. Hlavne však osobité typy zajatcov. Ľudí, ktorí majú telesný alebo mentálny hendikep, genetické anomálie, telesné či duševné abnormailty. Mengele má aj s pomocou Felda v pláne prezentovať svoju brutálnu činnosť ako očistu ľudstva.
„Raz som videl Mengeleho pri selekcii. Bol stredného vzrastu, pekný vojenský dôstojník. V skupine bolo 108 párov dvojičiek a desať trpaslíkov. S nami neprehovoril, odovzdal nás odborným lekárom,“ spomína neskôr Feld na stretnutie s Mengelem.
„Vždy večer mi kresby zobrali a už nikdy som sa nedozvedel, čo sa s nimi stalo. V deň oslobodenia mi ostali dve. Istý čas som bol smutným kronikárom z Osvienčimu,“ povedal po vojne Ľudovít Feld.
V koncentráku musel zakresľovať aj Mengeleho pokusy na ľuďoch, no žiadna z týchto kresieb nebola neskôr objavená. Niektoré na základe spomienok neskôr vytvoril znova. Niektoré z nich, pochádzajúce zo súkromných zbierok, boli v roku 2016 vystavené vo Východoslovenskej galérii v Košiciach.
Keď Nemci v Osvienčime na konci vojny ped svojím odchodom zabíjali zajatcov, zachráni Feld pätnásť detí, s ktorými býval v baraku. Jedno ráno, keď ich volajú na nástup, deti presvedčí, aby tam nešli. Desať dní a nocí sa spolu skrývajú pod najspodnejšími pričňami. V zime a bez jedla. Vydržia, čo im nakoniec zachráni život.
V 80. rokoch minulého storočia dvaja z nich – Kalman Baron a Peter Grumfeld v Košiciach Ľudovíta Felda navštívia. „Teraz už môžem zomrieť,“ hovorí po dojímavom stretnutí Feld.
Po vojne žije so sestrou Fridou istý čas v Bratislave. V roku 1949 sa znovu vracia do rodných Košíc a začne pôsobiť vo výtvarnom spolku Svojina. Istý čas býva v podkroví domu svojho priateľa a mecenáša Vojtecha Löfflera.
Ako člen Slovenského spolku výtvarných umelcov od roku 1951 absolvuje množstvo kolektívnych výstav. Naďalej učí a vedie rôzne kurzy pre grafikov a výtvarníkov. Veľa cestuje. Zachytáva rôzne typy krajín a architektúry. Venuje sa aj figurálnej kresbe. Neskôr, keď sa jeho zdravotný stav zhorší, stvárňue so stále väčšiou pozornosťou rôzne zákutia Košíc.
Umelci, ktorí ho osobne poznali, tvrdili, že dokonale poznal dejiny umenia a intenzívne sa venoval aj filozofii. Svojich diel sa však veľmi nerád vzdával. A bolo o ňom známe, že sa nikomu nechcel dať portrétovať. Ako jednému z mála sa to tajne podarilo akademickému maliarovi Júliusovi Hegyesymu.
Vytvoril stovky kresieb, perokresieb, akvarelov, litografií a grafík so zákutiami Starého mesta, Dómu sv. Alžbety, divadla, ale aj rôznych krajiniek a portrétov. Ale ak ich už dal niekomu ďalej, tak ich predal hlboko pod cenu alebo jednoducho daroval.
„Vzrastom Ľudovít Feld pripomínal francúzskeho maliara Henriho de Toulousa-Lautreca. No zatiaľ čo Lautrec utápal svoj komplex v alkohole a bordeloch, Lajoš báči sa uzatváral do svojho vnútorného sveta. Nikdy netúžil po sláve či peniazoch. Aj preto zomrel skromne, sám a v chudobe,“ spomína na majstra akademický sochár Juraj Bartusz.
Ľudovít Feld zomrel vo veku 87 rokov, 18. mája 1991. V Košiciach pripomína geniálneho umelca pamätník a miesto medzi Drevným trhom, Senným trhom, Rooseveltovou ulicou a ulicou Protifašistických bojovníkov, ktoré od septembra 2018 nesie meno Feldov park.
Zdroj: Silvia Fishbaum/Wikipedia/webumenia.sk/cassovia.sk