Ovplyvnilo ho more a hviezdna obloha. Chcem žiť v priestore ktorý by sa pohyboval, v nomádskom meste, hovoril Gyula Kosice o svojom futuristickom ideálnom meste. Čestný občan Košíc venoval mestu sochu s názvom Radosť.
„Všade bola iba voda a obloha,“ spomína v jednom zo svojich rozhovorov argentínsky básnik, vizionár, hydrokinetik, sochár a spoluzakladateľ moderného argentínskeho umenia Gyula Kosice. Narodil sa 26. apríla 1924 v maďarskej rodine v Košiciach. Ako Ferdinand Fallik.
Krátko po jeho tretích narodeninách jeho otec – krajčír, odchádza z bývalého Československa skúsiť šťastie do ďalekej Argentíny. Pre rodinu sa vráti o rok neskôr.
„Prešli sme celú Európu. Potom sme nastúpili do obrovskej lode a 35 dní sme sa plavili do Južnej Ameriky. Všade bola iba voda a obloha,“ spomína neskôr Gyula Kosice. Na matrike v Argentíne chlapca už zapíšu ako Fernanda. Na začiatku svojej umeleckej kariéry, ako výraz citovej väzby k rodnému mestu, prijme a celý umelecký život vystupuje pod umeleckým menom Gyula Kosice.
Transatlantická cesta loďou, kde malý Ferdinand celé dni pozoruje hviezdy a vodu, ho ovplyvní na celý život. Intenzívny zážitok z mora a nočnej oblohy časom opisuje ako nevyčerpateľný zdroj inšpirácie pre svoje hydraulické, hydrokinetické a svetelné diela. Gyula Kosice sa stáva prvým výtvarníkom, ktorý do svojich diel a inštalácií zapojil vodu v kombinácii s néonovým svetlom.
S abstraktným umením začína už ako 20-ročný. Spolu s ďalšími argentínskymi umelcami zakladá skupinu Arte Concreto Invención. Krátko nato vytvára jedno zo svojich najznámejších umeleckých diel – pohyblivú drevenú plastiku Röyi.
V roku 1946 Gyula Kosice zakladá v Buenos Aires umelecké hnutie MADÍ, ktoré sa zameriava na nefiguratívne a geometrické umenie. Pre jeho predstaviteľov je najdôležitejšia vnútorná realita umelca, nie snaha niečo reprezentovať. Pracujú s netradičnými materiálmi. Hliníkom, polyesterom, sklenenými trubicami, plexisklom
Do statického abstraktného umenia prinášajú nekonvenčne veselí a temperamentní Argentínci pohyb, prírodné živly a vesmírnu perspektívu. Charakterizuje ich detská hravosť a experimentovanie. Ich heslom je radosť ako negácia akejkoľvek melanchólie.
Gyula Kosice sa v tom čase živí výrobou kožených výrobkov a ich predajom v obchode, ktorí si otvoria s bratmi. V roku 1957 sa rozhodne odísť do Paríža, na istý čas sa stáva súčasťou jeho medzinárodnej umeleckej a intelektuálnej scény. Inšpiruje ho literatúra a poézia, živo sa zaujíma o filozofiu a architektúru.
Vďaka jeho komunikačnému talentu a ľahkému nadväzovaniu kontaktov spoznáva mnohé výnimočné osobnosti umeleckého sveta. Maliara a básnik Jeana Arpa, francúzsko-maďarského maliara, grafika a sochár Victora Vasarelyho, architekta a dizajnéra Le Corbusiera, filozofa a spisovateľa Jean-Paul Sartra, francúzsko-rumunského básnika a dramatika Tristana Tzara, dirigenta Perra Bouleza či spisovateľa Umberta Eca.
V Paríži ale žije vo veľkej chudobe. Umelecké štipendium mu vystačí iba na cestu a nájom. V rozhovoroch s bývalým slovenským veľvyslancom Pavlom Šípkom po rokoch s humorom priznáva, že v tom čase žil iba z jedného pomela denne. Na obed zjedol dužinu a večer šupku.
Až keď sa na prelome 50. a 60. rokov minulého storočia - aj vďaka referenciám z Paríža – stáva Gyula Kosice známym, cena jeho diel závratne stúpne a zároveň začne byť vnímaný ako priekopník nového mediálneho umenia – lumino a hydrokinetizmu, môže sa v Buenos Aires konečne venovať umeniu naplno. Pozývajú ho na prestížne výstavy a prehliadky, jeho diela vystavujú v známych galériách a inštalujú vo svetových metropolách.
V roku 1972 vytvorí vizionársku, futuristickú inštaláciu Hydrokinetické mesto. Toto ideálne mesto sa vznáša, levituje 1,5 kilometra nad hladinou oceánu. Je dokonale ekologické, sebestačné a nekonečné. Jeho hydroobčania získavajú kyslík elektrolýzou z vody a oblohy. „Chcem žiť v priestore a objekte, ktorý by sa pohyboval. V nomádskom meste,“ hovoril Gyula Kosice.
V Buenos Aires mal Gyula Kosice malú dielňu, dnes je z nej múzeum jeho tvorby a umenia. Vždy pracoval v modrom pracovnom plášti alebo montérkovej blúze. V jeho dvore pobehovali zvárači, elektrikári, experti na kov, sklo, svetlo a ďalší remeselníci. Podľa jeho pokynov vyrábali umelecké diela. Jednoduché aj zložité technické kúsky, ktoré oživoval vodou a svetlom.
Napriek tomu, že Gyula Kosice je považovaný za zakladateľa argentínskeho moderného umenia a jeho diela nájdete v desiatkach svetových galérií, vrátane newyorskej MoMA (Museum of Modern Art), košický rodák (zatiaľ) nie je súčasťou kultúrneho priestoru na Slovensku. Je autorom pätnástich kníh, po celom svete mal viac ako 500 kolektívnych a 40 individuálnych výstav.
Mesto Košice mu v roku 2010 udelilo titul čestného občana za rozvoj kultúry a propagácie rodného mesta vo svete. Jeho prvú výstavu v strednej Európe usporiadal v roku 2016 v Bratislave a potom aj v Košiciach slovenský kurátor a dlhoročný propagátor jeho umenia Vladimír Beskid.
V roku 2013 venoval Košiciam sochu s názvom Radosť, ktorú vytvoril v roku 2000. Je inštalovaná pred Kunsthalle pri mestskom parku. Ferdinand Fernando Fallik alias Gyula Kosice zomrel 25. mája 2016 vo veku 92 rokov.