Volali ho Béla báči. Jeho večnou inšpiráciou bola žena. V Paríži sa niekoľkokrát stretol s Pablom Picassom. Dva roky strávil v zajateckom tábore v Rusku. Ovládal maďarčinu, slovenčinu, francúzštinu, nemčinu, vedel po anglicky aj po rusky. A neúnavne pomáhal začínajúcim umelcom.
Spolužiak, ktorého raz kreslil, sa ho opýtal, či by ho nevedel vymodelovať z hliny. Priniesol mu hlinu a on to skúsil. Takto sa vraj jeden z najvýznamnejších košických umelcov dostal k sochárskemu remeslu. Vojtech Löffler, ktorého známi volali Béla báči, sa narodil 16. apríla 1906 v Košiciach do rodiny armádneho dôstojníka na Kmeťovej ulici.
Jeho otec Mihály Löffler bol účtovným strážmajstrom armády rakúsko-uhorskej monarchie. Mama Augusztina Krucsay pochádzala zo starej šarišskej zemianskej rodiny. Základnú školu vychodí v Košiciach. V roku 1916 sa prihlási do školy pre kadetov Marosvásárhelyi, ktorú neukončí, v roku 1918 z nej utečie. Dva roky strávi na Štátnej rélanej škole v Košiciach a ďalšie dva roky študuje za zubného technika, školu ukončí v roku 1923. Neskôr si v Prahe (1936) urobí praktickú skúšku pre zubných technikov.
Sochárskej tvorbe sa začína venovať ako 21-ročný. O rok neskôr ešte externe nastupuje na Česko-Slovenské štátne maďarské reálne gymnázium v Rimavskej Sobote, zmaturuje v roku 1931. V tom období aktívne a profesionálne športuje. Ako zápasník klubu KAC Košice sa zúčastní na medzinárodných súťažiach zápasníkov v Košiciach, Miskolci a Užhorode.
V roku 1932 začína súkromne študovať sochárstvo u Tibora Vilta a Ferenca Medgyessyho v Budapešti. Skúsenosti získava aj v ateliéri Otakara Velinského v Prahe. Prvýkrát vystavuje v roku 1937 vo Východoslovenskom múzeu. Löffler v tom čase veľa cestuje. Najprv v tom istom roku podnikne študijné cesty do Londýna a Paríža. O rok neskôr pracovne navštívi aj Taliansko. V Paríži sa niekoľkokrát stretne s maliarom a sochárom Pablom Picassom.
Koncom druhej svetovej vojny sa kvôli svojmu menu omylom dostane do zajatia v Sovietskom zväze. V Košiciah totiž vtedy existoval ešte jeden človek s nemeckým priezviskom Löffler – esesák, ktorý mal na starosti verbovanie nových ľudí do nacistických oddielov. Namiesto neho Rusi vezmú do zajatia Vojtecha Löfflera.
Až keď za neho intervenuje československá armáda, dostane sa z gulagu po dvoch rokoch naspäť domov. Aj v zajateckom tábore sa však v rokoch 1945 až 1947 venuje tvorbe. Pracuje v sedemčlennej sochárskej skupine, ktorá vytvorí 21 sôch v životnej veľkosti a mnoho menších plastík.
Po návrate do rodných Košíc sa Löffler oficiálne zapája do výtvarného života na východe Slovenska, v decembri 1947 sa ožení s Emílou Petrovou. V 50. a 60. rokoch pokračuje v študijných a pracovných cestách a pobytoch v Maďarsku, Poľsku, Grécku a pobaltských krajinách. Navštívi aj Egypt, Libanon a Sýriu. V roku 1967 strávi rok v Spojených štátoch amerických a Kanade.
V roku 1974 mu zomiera manželka Milka. Druhýkrát sa ožení v roku 1988 s Klárou Schönherzovou. V tom istom roku sa z domu na Kmeťovej ulici Löffler presťahuje do budúceho múzea na košickú Alžbetinu ulicu. Po jeho smrti v dome ešte deväť rokov býva jeho manželka.
Löffler si želal, aby jeho diela ostali v tomto dome všetky pokope. Keďže ani s jednou svojou ženou nemali deti, navrhne mestu, aby v ňom po jeho smrti bolo zriadené múzeum. Celý svoj majetok, viac ako 2-tisíc exponátov umeleckých diel venuje jeho milovaným Košiciam, svoju vzácnu numizmatickú zbierku venuje Východoslovenskému múzeu. Múzeum otvoria v jeho dome na Alžbetinej ulici 17. decembra 1993.
Aj keď sa Vojtech Löffler hlásil k maďarskej národnosti, jeho tvorba je označovaná ako košická. Medzi jeho najznámejšie diela patria Súsošie víťazstva na Dargove, pomník v tvare puknutého srdca predstavujúci tragickú smrť generála Sázavského, ale aj pomník – plastika Ruky ženistu na Dukle. Vytvoril aj Pamätník bojovníkov Slovenskej republiky rád v Turni nad Bodvou, bronzový reliéf portrétu a erbu Františka II. Rákocziho na severnej stene Dómu sv. Alžbety v Košiciach, bronzový reliéf Madony v kaplnke Šedých sestier, Corpus Krista v rímsko-katolíckom kostole v Krásnej nad Hornádom či fontánu v kúpeľoch v Štósi. Jeho umelecké diela sa počítajú na tisíce.
Vojtech Löffler celý svoj život podporoval mladých začínajúcich umelcov. Pomáhal im so štúdiom, bývaním, priestormi na prácu aj peniazmi, často od nich odkupoval obrazy. Jeho rodný dom na Kmeťovej ulici bol vždy plný umelcov najrôznejšieho druhu, spisovateľov, básnikov, maliarov, hudobníkov či lekárov. Stretávali sa tam, aby diskutovali o politike, umení a literatúre.
Ako sochár pracoval Vojtech Löffler so širokým spektrom materiálov. Kameňom, drevom, slonovinou, bronzom, cínom, keramikou, olovom, perleťou, lastúrami. Všetky pre neho predstavovali veľkú výzvu. Jeho tvorbu charakterizuje špecifický výtvarný jazyk, ktorý vychádzal z realistických sochárskych pozícií a obsahoval aj veľkú dávku poetického stvárnenia. Vojtech Löffler patrí nepochybne k najvýznamnejším sochárom 20. storočia.
Vo verejnom priestore vytvoril košický sochár desiatky sochárskych realizácií, a to hlavne v mestách na východnom Slovensku. Významnú úlohu v jeho tvorbe však zohrávajú aj miniatúry, nie vyššie ako 10 cm, v ktorých stvárňoval výlučne ženy. Vytváral ich z ebenového dreva, striebra, olova, bronzu, rohoviny i slonoviny. Za svoju tvorbu získal Vojtech Löffler množstvo ocenení, od mestských, cez štátne až po medzinárodné. V roku 1978 mu bo udelený titul zaslúžilý umelec. Zomrel 11. februára 1990.
Zdroj: Wikipedia/kosice-city.sk/lofflermuzeum.sk/webumenia.sk/matica.sk