Má hlas, ktorému veríte, písali o ňom československí hudobní publicisti. Spevák a herec Waldemar Matuška bol na vrchole svojej slávy v 60. a 70. rokoch minulého storočia ako zjavenie. Čierne uhrančivé oči, podmanivý temperament, pestovaná brada a charizmatický hlboký hlas.
Keď si do Google zadáte heslo Osobnosti mesta Košice, zobrazí sa vám viac ako 8 miliónov odkazov. Encyklopedický zoznam významných ľudí, ktorí Košice preslávili svojím talentom, úspechmi, výnimočnosťou alebo jednoducho tým, že sa tu narodili, zahŕňa oficiálne takmer 300 osobností.
Mimochodom, slovo osobnosť má pôvod v latinskom pojme persona. Nie vo význame osoba, ako ho poznáme dnes, ale pôvodným významom tohto slova bola divadelná maska. V gréckej dráme nosili herci pred tvárou masky. Mali otvor na ústa, do ktorého hovorili a určovali ich rolu v divadle.
Maska vždy predstavovala určitý charakter, úlohu v dráme. A vydávala zvuk, teda znela per-sonare, z čoho bol odvodený pôvodný význam slova persona.
Ak by sme sa držali tejto definície, osobnosťou by mal byť niekto, ktorý má určitý charakter, zohráva na spoločenskej scéne určitú úlohu a predovšetkým určitým spôsobom znie. Za slovo určitý/určitá si ale každá epocha, storočie, krajina, spoločnosť, komunita a človek dosadí svoje. Ich zástupy a prácu potom nekompromisne preriedi história a čas.
Osobnosťou spojenou s Košicami, ktorej sa v žiadnom prípade nedá uprieť, že znela výnimočne, charizmaticky a absolútne melodicky, je Waldemar Matuška. Narodil sa v Košiciach 2. júla 1932 ako Vladislav Matuška. Aj keď sa k svojmu rodisku vždy hrdo hlásil, v Košiciach sa narodil úplnou náhodou. Jeho mama, viedenská operetná speváčka Mia Malinová ho porodila počas svojho košického angažmánu v Košiciach. Takmer na javisku divadla, kde bola na turné.
O jeho otcovi koluje veľa mýtov. Dnes už pravdepodobne nikto nevie, kto to naozaj bol. Oficiálne ním mal byť kapelník súboru, v ktorom vystupovala jeho mama a bývalý ruský legionár. Iné zdroje hovoria, že pochádzal z Karlových Varov a bol zamestnaný u väzenskej stráže. Ako väzenský dozorca sa mal služobne dostať až do Košíc, kde sa stretol s Miou Malinovou. Ďalšie uvádzajú ako jeho biologického otca cigánskeho primáša z akejsi cimbalovej kapely.
„Rodom som Slovák, krvou Čech a srdcom kozmopolita,“ hovoril Waldemar Matuška, keď sa ho pýtali na jeho tajomný pôvod. Niekoľko týždňov po narodení sa s ním rodičia presťahovali do Prahy, kde Waldemar vyrastal a prežil detstvo. Na základnej škole údajne nepatril k tým najlepším a z hudobnej výchovy dostal na vysvedčení dokonca trikrát štvorku. Už vtedy však hral na niekoľkých hudobných nástrojoch, spieval a tancoval v Husovom zbore na pražskej Jungmannovej ulici.
Po základnej škole ho rodičia zapísali na sklárske učilište do Poděbrad, mladého Waldemara veľmi nebavilo, no absolvoval ho. Ako vyučený sklár nastúpil dokonca do sklární Moser v Karlových Varoch. V tejto práci kvôli fyzickej zdatnosti dlho nevydržal, navyše, čoraz viac ho lákala hudba a dosky, ktoré znamenajú svet. Vrátil sa teda späť do Prahy a začal spievať v Československom zbore piesní a tancov.
Po základnej vojenskej službe začína Waldemar Matuška pracovať v meste Cheb ako osvetový pracovník. V 50. rokoch vystupuje s niekoľkými kapelami a v roku 1957 začína účinkovať v pražskom hudobnom klube Reduta. Zoznamuje sa s Jiřím Šlitrom a Jiřím Suchým. Zakladajú spolu Mambo kvintet a obchádzajú s ním zábavy po celej republike.
V roku 1960 nahráva prvú pieseň a stáva sa spevákom a hercom divadla Semafor. V ňom Matuškova hviezdna kariéra naplno odštartuje naplno. Formálne bol v Semafore zamestnaný ako technik, rekvizitár a kulisár. Traduje sa, že v tom čase prespával priamo na javisku na vyradenej opone. V Semafore sa zoznamuje s Evou Pilarovou a spieva s ňou duety. Ich pieseň Ach, tá láska nebeská je v roku 1962 vyhlásená za pieseň roka. Waldemar Matuška získava prvého Zlatého slávika.
Jeho popularita ako speváka aj ako herca v Československu prudko rastie. S Evou Pilarovou odchádza zo Semaforu do divadla Rokoko. Tam jeho sláva kulminuje. S obrovským priestorom v českom rozhlase, televízii a divadle sa stane fenoménom českej kultúry 60. rokov. V Rokoku spieva s Martou Kubišovou aj Helenou Vondráčkovou. Naspieva duety s Hanou Hegerovou a Karlom Gottom. V roku 1967 získava ďalšieho Zlatého slávika.
Objavuje sa v legendárnych českých muzikáloch Kdyby tisíc klarinetů, Noc na Karlštejně, v kultovej komédii Limonádový Joe a v mnohých iných filmoch a seriáloch. Účinkuje v zábavných reláciách, televíznych kabaretoch a silvestrovských estrádach. Z Rokoka odchádza v roku 1969, potom vystupuje s orchestrom Václava Hybše. V roku 1976 prechádza k skupine K.T.O. (Kamarádi táborových ohňů).
Zatiaľ čo v 60. rokoch bol Waldemar Matuška originálnou tvárou českej kultúry, viedol bohémsky život a mal dokonca niekoľko konfliktov so štátnou komunistickou mocou, v priebehu 70. rokov minulého storočia sa stáva štandardnou súčasťou českého šoubiznisu. Aj napriek tomu si stále udržiava vysokú popularitu.
V roku 1980 mu udelili titul zaslúžilý umelec. O šesť rokov neskôr po koncertnom turné v USA so svojou manželkou Olgou Blechovou v Spojených štátoch požiadal o politický azyl. Správu o jeho emigrácii zároveň s jeho interview odvysielal 2. septembra 1986 vysielač Hlas Ameriky.
Dohasínajúci komunistický režim správa o jeho emigrácii prekvapila. Ešte v deň jeho emigrácie zrušili vysielanie všetkých Matuškových pesničiek v rádiu a televízii. Hneď na druhý deň zverejnil komunistický denník Rudé právo komentár s názvom Morální pád jednoho zpěváka.
V Amerike sa Matuškovi usadili na Floride. Waldemar pokračoval v koncertovaní pre krajanov a vydával ďalšie albumy. Po páde komunistického režimu v roku 1989 sa do Česka prvýkrát vrátil v roku 1990. Pri príležitosti jeho 70. narodenín sa v roku 2002 v pražskej Lucerne uskutočnil jeho koncert.
Po roku 2003 kvôli neustále sa zhoršujúcemu zdraviu už takmer nekoncertuje. Waldemar Matuška zomiera 30. mája 2009 v meste St. Petersburg na Floride. Príčinou je zápal pľúc a následné zlyhanie srdca. Pochovaný je na Vyšehradskom cintoríne v Prahe.
Zdroj: TASR/csfd.sk/Wikipedia