S Košicami je úzko spätý najznámejší uhorský lutnista a skladateľ Sebestyen (Sebastián) Tinódy. Tinódy bol renesančným spevákom, básnikom a hudobníkom. Svoje historické piesne vydal v roku 1554 aj v tlačenej podobe s názvom Cronica. Od roku 1548 už natrvalo žil a tvoril v Košiciach. Mesto mu odhalilo pamätnú tabuľu v roku 1900 na mieste predpokladaného domu, kde býval - dnešná Kováčska 34. Tento dom je však dnes v havarijnom stave a na predaj a aj samotná pamätná tabuľa je, žiaľ, zanedbaná.
Presné miesto a dátum jeho narodenia nepoznáme, podľa mena sa dá predpokladať, že sa narodil v zadunajskej obci Tinód a pravdepodobne v r. 1510. Najdlhšie žil a pôsobil v Košiciach a práve tu zložil väčšinu svojich piesní.
V mladom veku pôsobil na dvore Bálinta Töröka v Szigetvári až do roku 1541, kedy po dobytí Budína Turci odvliekli jeho pána do zajatia. Túto udalosť spomína aj v dvoch historických básňach, pritom Bálint Török bol spočiatku jedným z vodcov sedmohradského kniežaťa. Tinódy bol pravdepodobne pri tom, keď Bálinta Töröka zajali, udalosť opisuje ako očitý svedok, v tejto piesni spomína aj stratu Budína.
Tinódy nasledujúce obdobie precestoval celú krajinu ako potulný lutnista, všade zbieral novinky, ktoré potom vkladal do básní a tie predvádzal za sprievodu lutny. V roku 1544 sa zúčastnil snemu v Trnave a následne odišiel do východnej časti krajiny, kde bol jedným z jeho silných mecenášov kapitán Košíc Lénárd Czeczei. Košice sa stali jeho novým domovom.
„Itt állott Tinódy Sebestyén lantos költőnk háza 1550-57. Megjelölte Kassa város közönsége 1900 jún. 10.“
„Tu stál v rokoch 1550-1557 dom lutnistu a básnika Sebestiána Tinódyho. Toto miesto vyznačila 10. júna 1900 verejnosť mesta Košice.“
V januári 1556 Tinódy zomrel a bol pochovaný v Sárvári. Po jeho úmrtí, bol odoslaný list palatínovi Tamásovi Nádasdymu, v ktorom píše jeden z hodnostárov:
„Sebestyén Tinódi, ktorého som pochoval deň pred týmto mesiacom, odišiel do neba, aby sa tam medzi anjelmi naučil niečomu oveľa krajšiemu. Umierajúc mi prikázal, aby som tu ani ja nezostával dlho, ale rýchlo ho nasledoval, aby som sa aj ja mohol naučiť nebeskú muziku.“
Opis jeho smrti je pomerne veselý a poukazuje na jeho osobnosť bohémskeho skladateľa, ktorý bol vtipný aj na smrteľnej posteli. To, že mal Tinódy s Nádasdym skutočne dôverný vzťah, potvrdzuje aj list, ktorý Nádasdy napísal tri roky po jeho smrti mestskej rade Košíc. Píše sa v ňom, že mu básnik venoval verné služby až „do posledného výdychu“. Nádasdy bol prívržencom Habsburgovcov a aj Tinódy očakával víťazstvo kresťanského sveta nad mohamedánskymi dobyvateľmi. V jednom zo svojich predslovov Tinódy píše, že jeho poslaním a životným cieľom nie je sebecké umenie, ale zvečnenie skutkov a hrdinstiev uhorského ľudu v boji proti Turkom.
Jednu z charakteristických čŕt Tinódiho bolo, že mal veľmi rád víno a mal pocit, že dobré piesne vie spievať len od dobrého vína, kým od zlého len trpko kvákal. Preto sa sťažoval na vysoké ceny a tých, ktorí si víno, ktoré im pridelil pán, nechávajú pre seba. Aj keď bol Tinódy najznámejším uhorským pesničkárom tej doby a v roku 1553 dostal v Košiciach šľachtický titul, vrchnostenskí úradníci ho zaradili len medzi sluhov.
Zatiaľ čo básne jeho súčasníka Bálinta Balassiho môžu byť školskými príkladmi s majstrovsky naukladanými metaforami a poetickými prirovnaniami, on sa často uspokojil s jednoduchou prezentáciou udalostí; a niektorí kritizujú jeho opakovanie slov používaných ako rýmy (napr. vala-vala). Jeho tvorba však zanechala veľmi dôležitú a jedinečnú stopu, ktorá umelecky opisuje významné udalostí 16. storočia, ale zachytáva aj hudbu a jazyk daného obdobia.
Viac o jeho tvorbe, ako aj zmienkach o Košiciach v jeho básňach sa dočítate v niektorom z našich ďalších článkov.