Robiť niečo bez toho, aby sme zato čakali nejakú odmenu, to sa v dnešnej dobe len tak nevidí.
Obetovať sa pre niekoho iného bez nároku na odmenu, s tým sa v dnešnej dobe nestretávame až tak často. Príkladom toho, že sa ešte nájdu takí, pre ktorých má myšlienka pomáhať si navzájom hlbší zmysel a sú kvôli tomu ochotní odísť aj do ďalekej Afriky, je Košičanka Silvia Žiaková. Pohľad na svet jej zmenil dvojročný pobyt v Tanzánii, kde pracovala ako dobrovoľníčka.
„K dobrovoľníctvu som sa dostala cez projekt Deti Afriky. Vždy som chcela ísť do nejakej rozvojovej krajiny. Chcela som skúsiť niečo nové a iné. Predtým som pracovala v korporáte a to ma už prestávalo baviť. Chcela som zistiť, ako sa žije v rozvojovej krajine, v ťažších podmienkach ako máme my. Takisto som chcela svoj čas dať niekomu, kto to potrebuje viac ako ja,“ začala svoje rozprávane Silvia.
Väčšina mladých rieši dobrovoľníctvo a zahraničné stáže skôr počas školy, po nej si už chce nájsť prácu a mať také to svoje prvé stabilné zázemie, u Silvie to bolo práve naopak. „Väčšinou takto ľudia zmýšľajú hlavne po škole, keď chcú využiť, že nemajú záväzky. U mňa to bolo naopak. Vyštudovala som vysokú školu, pár rokov som pracovala až potom som sa rozhodla. Som za to veľmi vďačná, pretože som išla do Tanzánie s tým, že viem, do čoho idem. Mala som už skúsenosti s prácou s ľuďmi a bola som lepšia aj v jazyku,“ objasnila.
Jazyk je dosť dôležitý, ak sa chce človek vybrať na druhú stranu zemegule s cieľom pomáhať druhým. „Vysokoškolské vzdelanie nie je nutnosťou, no človek by mal mať predstavu, do čoho vlastne ide. Neodporúčam sa vybrať hneď po maturite do takejto krajiny. Keď sa pozriem na seba, ako som v osemnástich maturovala a nevedela, na akú vysokú školu sa prihlásiť, tak si viem živo predstaviť, že byť hodená do odlišnej kultúry by mi veľmi nepomohlo. Dôležité je vedieť sa dohovoriť,“ povedala o nutných vedomostiach Silvia.
Robiť niečo bez toho, aby sme zato čakali nejakú odmenu, to sa v dnešnej dobe len tak nevidí. Hovorí sa, že človek to musí mať jednoducho v povahe. Podľa Silvie môže byť dobrovoľníkom naozaj každý. „Myslím, že človek musí veriť tomu, že jeho pôsobenie bude mať pozitívny dopad. Z nášho európskeho pohľadu sa to môže zdať ako strata času, ale myslím, že človek rastie aj vďaka takýmto príležitostiam,“ polemizuje nad svojou cestou.
Na to, ako vás prijmú ľudia z inej kultúry sa podľa nej nedá pripraviť. A to aj napriek tomu, že tam idete s cieľom pomáhať. „Najťažšie boli určite kultúrne rozdiely. Na to sa človek nevie pripraviť z domu. Je prirodzené, že človek na začiatku všetko odsudzuje. Trvalo mi dlho, kým som sa zmierila s tým, že sa tak na všetko pozerať nemôžem, ak tam chcem prežiť,“ povedala o svojej kríze Silvia.
Žiť dva roky v Tanzánií musí byť zaujímavé. Ako povedala Silvia, také to naše každodenné drobné rozčuľovanie sa nad vecami, napríklad, že som ráno nestihol autobus alebo električku do práce, je zrazu v porovnaní s existenčnými problémami rozvojovej krajiny úplne nepodstatné. „Predtým som oveľa viac plánovala. Akákoľvek malá zmena ma vedela rozhádzať. Keď som prežila dva roky v kultúre, v ktorej sa nedá plánovať, obrnilo ma to voči zmenám a začínam to vnímať ako niečo prirodzené,“ povedala o zmene v živote Silvia.
Problémov je v Afrike viacero, či už znečistenie ovzdušia, chorobnosť alebo detská práca. „Bolo ťažké si zvyknúť na detskú prácu. Kým sú deti malé, tak sa hrajú, ale keď sa dostanú do určitého veku, v ktorom môžu vykonávať prácu, automaticky sa stávajú pracovnou silou. Napríklad desaťročné deti nosia ťažké krčahy s vodou. Keď som si spomenula, čo som robila ja, keď som mala desať rokov, prišlo mi to malicherné. Napríklad aj v škole neboli žiadne upratovačky a deti si museli umývať triedy samé,“
Silvia učila deti v Afrike angličtinu a prácu s počítačom. „Musela som ísť od úplných základov, ako zapnúť a vypnúť počítač, nejaké písanie. Bolo vtipné ich pozorovať, pretože niektoré videli počítač prvýkrát v živote a boli úplne fascinované. Takisto som mala na starosti aj voľnočasové aktivity detí. Púšťala som im filmy, mali sme spevokol, hrali spoločenské hry a venovali sa športovým aktivitám,“
O Slovensku tam drvivá väčšina predtým nepočula. S tým ale taký dobrovoľník zrejme musí rátať, že tie začiatky nebudú jednoduché a časom sa tak či tak musí prispôsobiť ich kultúre. „Ukazovali sme im našu hudbu, varili im naše jedlá a snažili sme sa im ukázať nejaké naše vianočné zvyky. Urobili sme zemiakový šalát a napiekli sme koláče. Verili sme, že sa potešia, že môžu ochutnať niečo nové, no báli sa ochutnať a radšej zostali pri fazuli a ryži,“ povedala Silvia o snahe naučiť ich niečo o Slovenku.
Človek, ktorý sa rozhodne pre dobrovoľnícku činnosť mimo hraníc domova, musí byť pripravený aj na to, že tie podmienky a spôsoby sú veľmi odlišné dá sa povedať skoro vo všetkom, aj v takom cestovaní. „Keď som cestovala v Tanzánii prvýkrát autobusom, zistila som, že sa nepoužíva len na prepravu osôb, ale na streche s nami cestovalo asi dvesto kurčiat a po autobuse behali kozy,“ povedala o kultúrnom šoku.
Dobrovoľníctvo je nezištná pomoc, za ktorú sa nedostáva mesačná výplata, na ktorú sme my, ktorí chodíme do práce, zvyknutí. Zažiť to musí každý na vlastnej koži. Podľa Silvie ale obavy o to, že neprežijete mať nemusíte. „Tým, že som bola v rozvojovej krajine na dedine, stretávala som sa s veľmi chudobnými ľuďmi, ktorí žili v tradičných kmeňových zoskupeniach a v chatrčiach, čiže ten kontakt s chudobou bol veľmi silný. Človek si začne uvedomovať, že k prežitiu stačia základné veci ako jedlo, voda, bývanie a nejaká základná zdravotná starostlivosť. Keď to človek má, môže úplne pokojne žiť.“
Silvii dobrovoľníctvo pomohlo uvedomiť si, čo je pre ňu v živote podstatné. „Uvedomila som si tam, že niekedy máme až príliš veľa a nie sme s tým spokojní. Nevážime si, že z kohútika nám tečie teplá voda, to pre mňa bola po mojej ceste vzácnosť. Snažím sa teraz už tak nepozerať na materiálne veci a neženiem sa za nimi,“ zhrnula.
O svojej ceste písala blogy a je živým príkladom toho, že dobrovoľníctvo môže človeku pomôcť vyriešiť kľúčové životné otázky.
Autorka: IVANA PADOVÁ