Na Slovensku je takmer šesťdesiat zaniknutých obcí. Desiatky z nich zaplavili vodné diela a priehrady. V 60-tych rokoch minulého storočia skončilo šesť dedín pod hladinou Veľkej Domaše. Tam kde je teraz Domaša najširšia, bola kedysi Dobrá nad Ondavou.
„Najsmutnejšie obdobie počas výstavby priehrady nastalo na jeseň 1964. Bolo treba exhumovať mŕtvych, ktorí zomreli za posledných 50 rokov. Na Dobranskom cintoríne už niekoľko rokov predtým platil zákaz pochovávania.“
„Bol som na cintoríne, keď exhumovali aj mojich najbližších príbuzných. Otca, sestru, babičku. Videl som aj iné otvorené hroby. Bolo vlhké počasie, v mnohých hroboch bol plno vody. Neviem, či ľudia boli z tej biedy takí otupení alebo otrlí, ale nič nenasvedčovalo tomu, žeby boli zdesení.“
„Všade to smrdelo chlórovým vápnom a pálenkou, čo dostávali na guráž vyberači mŕtvol. Nad jedným hrobom neďaleko kaplnky stála žena. Dívala sa, ako z neho chlap stojaci vo vode vyberá kosti jej nebohého manžela a ukladá ich do novej rakvy približne tak, ako ich mal keď ho kedysi kládli do truhly.“
„Chlap vytiahol z vody nejaké kosti, uložil ich do novej rakvy a povedal: Hotovo! Žena na to: Ta dze hotovo. Šak tu nema ani polovicu svojich kosci. Šak ma tak malo ľeber. Chlap rukami v dlhých gumených rukaviciach zas zahrabal v kalnej vode, vylovil ešte pár kostí a prehlásil: To je šicko pani, vecej tu nit. Videl som, že ich chýba najmenej tretina, ale čo sa dalo robiť.“
Vodka na privítanie
Autor týchto riadkov, známy svidnícky pediater, riaditeľ nemocnice a neskôr aj Bardejovských kúpeľov Aladár Šalata, sa narodil sa 8. februára 1931 v Dobrej nad Ondavou. V dedine ktorú o 33 rokov neskôr zaplavili kvôli stavbe priehrady Veľká Domaša.
Talentovaný pediater patril k prvej povojnovej generácii lekárov na východnom Slovensku. Vyštudoval prešovské gymnázium, potom medicínu v Košiciach a v Prahe. 25-ročný začal pracovať ako primár detského oddelenia vo svidníckej barakovej nemocnici. Písal sa rok 1956.
„Svidník bola vtedy dedina. 15. septembra som sa hlásil u doktora Mirona Pribulu. Privítal ma veľmi stroho. Povedal: Chválabohu, že si tu. Rýchle ber plášť a choď robiť. Vtedy som si uvedomil, že počujem strašný kašeľ. Vo Svidníku práve zúrila epidémia čierneho kašľa. Pribula mi na privítanie dal do ruky stakan pálenky a išiel som ambulovať,“ spomínal Aladár Šaláta na začiatok svojej lekárskej kariéry v rozhovore pred ôsmimi rokmi.
Stále aktívneho 82-ročného lekára na dôchodku som spoznal v roku 2013, keď vydal svoju druhú knihu – Príbehy spod Ondavskej vrchoviny. Svoju prvú knihu s titulom Dobrá nad Ondavou, jej život a zánik, napísal o dve desaťročia skôr, vyšla v roku 1993.
Osudový Svidník
S dvojročnou prestávkou kedy zakladal detské oddelenie v nemocnici v Starej Ľubovni, pracoval vo Svidníku ako primár a riaditeľ nemocnice do roku 1982. Potom odišiel na detskú kliniku do Košíc, aby sa o rok neskôr do Šariša vrátil znova.
„Po dvoch rokoch v Košiciach mi ponúkli funkciu riaditeľa Bardejovských kúpeľov. Moja mama bývala v Dlhej lúke, sestra žila a pracovala v Bardejove. Mal som trochu strach, o kúpeľníctve som nič nevedel. Do funkcie ma ale napriek tomu menovali,“ prezradil v rozhovore.
„Paradoxné bolo, že po mojom odchode z kúpeľov po Nežnej revolúcii, za mnou prišli komunisti aj vépeenkári. Chceli, aby som sa po tretíkrát, ako detský lekár znovu vrátil do Svidníka. To som už odmietol.“
"Potom som ešte zastupoval kolegyňu lekárku na obvode v Gaboltove pri Bardejove, neskôr som na pol úväzku pracoval ako posudkový lekár vo svidníckej sociálnej poisťovni,“ komentoval posledné roky svojej profesnej činnosti autor knihy o zaniknutej obci Dobrá nad Ondavou.
V čase keď som ho v jeho byte v Bardejovských kúpeľoch navštívil stále tvoril. Písal a venoval sa sprievodcovskej činnosti.
Kniha o Dobrej sa mi dostala do rúk až o šesť rokov neskôr, vo februári 2019, keď už bol kvôli zdravotnému stavu dlhší čas v zariadení pre seniorov v Zborove pri Bardejove. Aladár Šalata zomrel 29. októbra 2020.
Jeho rodná obec posledný krát vydýchla 55 rokov pred ním. Pochovala ju priehrada. V útlej knižočke sa mu podarilo zachytiť ako.
Židovský šenk a kozy
„Tam, kde je teraz Domaša najširšia, na pravom brehu Ondavy stála najväčšia a najkrajšia obec jej stredného toku - Dobrá nad Ondavou. Kedysi Nagy Dobrá, potom Veľká Dobrá. Áno bola nad Ondavou, ale pyšná Ondava to asi ťažko znášala a tak na jeseň 1965 našu dedinu nenávratne zaliali vody Ondavy,“ píše Šalata v úvode knihy.
Dobrá nad Ondavou, ktorú právom volali aj Veľká Dobrá, mala už koncom 30-tych rokov minulého storočia viac ako 1000 obyvateľov. Okrem toho to bola typická mnohonárodnostná dedina. Žili tu vedľa seba Slováci, Rusíni, Židia aj Cigáni.
„Žid Fajvel mal v dedine krčmu,“ spomína v knihe Šalata. „Bol v nej typický šenk, obitý latami. Aby sa pri bitkách, ktoré sa tu často strhli, dal rýchlo uzavrieť. Pálenku nalieval do typických nádobiek, ktoré mali tenké dlhé hrdlá.“
„Kozy idúce z paše vždy zašli k jej stenám okolo vchodu a usilovne ich olizovali. Dopĺňali si soľné zásoby, ktoré tam nechali chlapi popíjajúci krčmy, keď ich občúravali.“
V Dobrej bol kaštieľ, škola, píla, fara, kúria, mlyn aj notársky úrad pre sedem ďalších obcí. Lekár aj žandárska stanica.
Keď sa v roku 1962 začala stavať priehrada, na zánik odsúdila šesť pôvodných obcí. Okrem Dobrej aj Kelču, Petejovce, Trepec, Veľkú Domašu a Valkov. Situáciu o budúcnosti ich obyvateľov už dva roky predtým riešila štátna, takzvaná vysídľovacia komisia.
Jak budzeme vožic hnoj
„Naco mi tu zostaneme, kedz nam zaleju našu roveň. Ostanu nam len hury. Už teraz je bida a co budze potom? Na kompoch nas budu prevožic? A hnoj jak budzeme vožic?“ pýtali sa zúfalí obyvatelia Dobrej v roku 1960, keď sa rozhodovalo o tom, či dedinu úplne vysťahovať alebo na svahu južne od pôvodnej obce postaviť Novú Dobrú.
Presťahovať sa mala polovica zo 165 domov, v ktorých žilo 211 rodín a 852 obyvateľov. Obyvatelia s presťahovaním nakoniec nesúhlasili. Nová obec nikdy nevznikla.
„Dobrančania už mali svoje skúsenosti a vedeli, čo sú to náklady do poľnohospodárskej výroby. Že na rovine sú tie náklady oveľa nižšie, ako v kopcovitých chotároch,“ vysvetľuje Aladár Šalata.
Zdesenie zavládlo v Dobrej aj v období, keď sa do priehradného násypu Domaše vyvážala ílovitá hlina z miest, kde sa za dedinou nachádzal starý cholerový cintorín.
„Keď sa z nákladných áut sypala hlina na cestu, z vlečky sem-tam vypadli aj nejaké ľudské kosti. Ľudia mali strach čo sa stane, báli sa že sa nakazia cholerou. Oficiálne sa vtedy hovorilo, že to nie je možné, lebo tie vibriá, bacily, údajne v zemi a vo vode veľmi rýchlo hynú. Neskôr, keď vypukla cholera v Michalovskom okrese a zistilo sa, že bacily pochádzali z potoka Jovsa pod Domašou, bolo jasné, že ľudia z Dobrej mali pravdu,“ uvádza v knihe Šalata.
Kostol odstrelili
Všetky domy v Dobrej nad Ondavou nakoniec v rokoch 1964 a 1965 zbúrali. Obyvateľov dediny úplne vysťahovali.
„Padal dom za domom,“ opisuje autor definitívny zánik obce. Niektoré domy si ľudia porozoberali sami, aby využili stavebný materiál. Keď sa rozobrala strecha a ostali len múry, nastúpili bagre.
„Naša Dobrá umierala pomaly. Dlho, viac ako rok. Tak, ako sa na umierajúcom človeku stále objavujú nové a nové príznaky choroby a umierania, bolo tomu tak aj v Dobrej. Mizol dom za domom, dedinu opúšťali ľudia. Postupne sa vytratili všetky ovocné stromy, zmizli ploty a ostalo len jedno obrovské rumovisko.“
„Uprostred neho, ako nemý výkričník, dlho stál náš kostol. Už bez strechy. Svoju púť skončil medzi poslednými. Vyhodili ho do povetria,“ dodáva Aladár Šalata.
„Nakoniec buldozéry rozhrabali všetky ruiny tak, že som už nevedel nájsť, kde bola naša ulica, kde stál náš dom. Blúdil som po tom rumovisku a nevedel som sa zorientovať kde som. Až som uvidel trčiaci peň z našej čerešne, ktorá niekedy stála pred domom. Stála tam ako pomník nad zhasnutým životom našej dediny.“
VODNÉ DIELO VEĽKÁ DOMAŠA
►Priehrada Veľká Domaša sa rozprestiera v okresoch Vranov nad Topľou a Stropkov
►Výstavba začala vo februári 1962, ukončili ju v decembri 1967
►Priehrada reguluje prítoky vôd do Východoslovenskej nížiny, je zásobárňou úžitkovej vody. Jej okolie sa využíva na rekreáciu
►Je štvrtou najväčšou vodnou nádržou na Slovensku. Hladina zaberá 1422 hektárov, dĺžka je 14 kilometrov, maximálna šírka 4 kilometre. Najväčšia hĺbka dosahuje 25 metrov
►Kvôli jej výstavbe zaniklo šesť pôvodných obcí: Dobrá nad Ondavou, Kelča, Petejovce, Trepec, Veľká Domaša a Valkov
►Pod vodou zmizlo viac ako 500 domov, vysťahovať sa muselo viac ako 700 domácností
►V dvoch dedinách – Bžanoch a Turanoch nad Ondavou zbúrali iba niekoľko domov v záplavovej časti
►Vody Domaše zaplavili aj ďalšiu obec Kelča, tá ale nezanikla. Na brehu Domaše vznikla Nová Kelča, ktorá sa stala najmladšou obcou Slovenska
►Pre ochranu dvoch pamiatkovo chránených kostolov v Kelči a Bžanoch sa vybudovali ochranné hrádze. Stáť ostal aj kostol obce Trepec. Ostatné kostoly zo zatopených obcí pyrotechnicky odstrelili
►V Dobrej nad Ondavou žilo pred jej zatopením veľa obyvateľov židovského vierovyznania. Židovský cintorín je tu dodnes. Nájdete ho v lese na Dobrej za hotelom Domaša, v časti Bogarka za Čettovou zátokou smerom na Trepec