Rodák z Bardejova mi dovolil nahliadnuť do svojho ateliéru. Porozprával, ako sa dostal k sochárstvu a čo so sebou nesie práca reštaurátora.
Už pri vchode hovorí, že tento ateliér je orientovaný na kameň a “hlučnejšiu” prácu, preto je mimo mesta. Letmý pohľad naokolo odhaľuje osobnosť človeka s pevnými rukami a prívetivým pohľadom. Toto mám rozrobené, ukazuje na starý poškrabaný kus dreva, na ktorom sa dá sotva rozlíšiť farba. Pre akademického sochára a reštaurátora je to pozostatok starého oltára, ktorý mu v nasledujúcich dňoch ožije pod rukami. Vyzerá to tak, že na steny ateliéru sa toho už viac ani nevojde. Ocenenia a ďakovné listy dopĺňajú jeho maľby. Čestné miesto na polici má miniatúra sochy kata, vďaka ktorej sa dostal do povedomia širšej verejnosti v Bardejove.
Ako ste sa k tomuto netradičnému povolaniu dostali? V mladosti ste chodili na základnú umeleckú školu. Už vtedy ste vedeli, že z vás bude sochár a reštaurátor?
V Bardejove na umeleckej škole boli samí maliari, tak som aj ja musel začať ako maliar. Už od začiatku som inklinoval k modelovaniu, ale môj učiteľ k tomu nemal vzťah, on bol maliar, tak som sa aj ja učil maľovať. Potom ale prišiel do Bardejova učiť akademický sochár Vladimír Nahálka. Ten si všimol moje modelárske pokusy a ja som prestúpil k nemu. Následne som sa pod jeho vedením vzdelával v sochárskych a plastických disciplínach. Počas štúdia na gymnáziu sa vo mne láska k sochárstvu pod vedením pána Nahálku len prehlbovala a prihlásil som sa na Vysokú školu výtvarných umení - odbor sochárstvo.
Tu ale nastal problém. Prijímacie skúšky som síce spravil, ale prišlo mi rozhodnutie, že aj napriek úspešným skúškam ma prijať nemôžu kvôli nedostatku miesta. Ja som bol odhodlaný to skúšať ďalej. Systém ma ale dobehol a keďže som nebol študent, musel som absolvovať povinnú vojenskú službu. Aby som sa jej vyhol, prihlásil som sa na geodéziu v Prešove, len aby som to mohol zase skúsiť na sochárstve. Dostal som radu, že mám rozšíriť svoj záujem aj na reštaurátorstvo. Tam ma konečne prijali. Chápal som to ako smolu, že ma neprijali na sochárstvo a na reštaurovanie áno, s odstupom času to ale vôbec neľutujem.
Takže reštaurovanie chápete ako niečo, čo vám bolo okolnosťami nanútené, a sochárstvo ako záľubu?
Vôbec nie, reštaurovanie je krásna profesia, v ktorej som sa našiel. Cítim sa ako lovec pokladov, keď odstraňujem staré vrstvy farby zo sôch a oltárov, nachádzam tam iné maľby a nápisy, mnohokrát krajšie a väčšej hodnoty, ako sa pôvodne čakalo. Behá mi mráz po chrbte, keď na pamiatke nájdem niečo nečakané.
Sochárstvo sa ale naozaj dá chápať ako moje hobby. Celý proces vytvorenia sochy je dosť dlhý a nie vždy je na to čas.
Reštaurovanie je teda vaším hlavným zdrojom príjmov?
Je to práca, ktorej je všade dosť, keďže máme na Slovensku veľa budov, ktoré stoja za to, aby ich niekto zachránil. Horšie je to s financiami, tak ako všade. Mnohokrát vlastníci pamiatky, či už je to cirkev alebo štát, nemajú dosť peňazí na to, aby sa zaplatil materiál aj práca a tu na východe je takáto práca nedocenená. Mrzí ma, že aj napriek rôznym príspevkom a eurofondom, ktoré by mali ísť na opravu pamiatok nie je dosť financií na to, aby sa to opravilo všetko.
Pristavíte sa niekedy pri budove alebo inej pamiatke s myšlienkou na to, že by ste ju rád reštauroval?
Častokrát. Vlastníci tých budov mnohokrát ani nevidia, čo za zašlú krásu tieto pamiatky ukrývajú. My reštaurátori sme zvyknutí pozerať pod povrch vecí a mnohokrát vidím, ako tá budova mohla vyzerať pred stovkami rokov a ako by sa tento pôvodný vzhľad dal docieliť.
Bardejovčania vás poznajú aj vďaka soche mestského kata, ktorá je umiestnená na námestí. Sochu si rýchlo obľúbili turisti aj domáci a vzniká pri nej mnoho fotografií. Ako vznikla myšlienka sochy kata?
Reštauroval som katovu lavicu v Bazilike a takisto fasádu na katovom dome. Bardejovský kat sa mi čoraz častejšie vynáral v mysli a akosi to naberalo konkrétnu podobu. To, že sa z toho stane turistická atrakcia bol aj pôvodný zámer, preto sme sochu umiestnili tak, aby na prípadných fotografiách sochy bola v pozadí Bazilika svätého Egídia a historická radnica
Samozrejme, že sa našli ľudia, ktorí s tou sochou mali problém. Vyčítali nám historickú nepresnosť, keďže v Bardejove sa stínalo mečom a naša socha má v ruke sekeru. Mne je jasné, že sa stínalo mečom, ale pri tvorbe sochy som zistil, že socha na takom verejnom mieste nemôže v ruke držať meč. Meč je dlhý a úzky, mohol by sa stať terčom vandalov, ktorí by ho pokrivili alebo zlomili. Takisto ide aj o bezpečnosť, meč by musel mať aspoň trochu ostré hrany, aby vyzeral realisticky, tým by sa socha stala nebezpečnou.
Na internete som zachytil informáciu, že so sochou kata vám pomáhal syn Viktor. Zdedil po vás talent a nadšenie pre sochárstvo?
Keby mi s tou sochou len pomáhal… Celá tá socha vznikla len vďaka tomu, že na mňa naliehal! Viktor bol ten, kto mi povedal: „Prestaň o tom dookola rozprávať a konečne to urob, ja ti s tým pomôžem“ V konečnom dôsledku je tá socha dielom nás oboch. Mám šťastie v tom, že Viktora baví to, čomu sa venujem a kráča v mojich šľapajach. Takisto študuje reštaurátorstvo a prednedávnom sa vrátil zo stáže v Taliansku.
Klasická otázka, máte nejakú svoju prácu, na ktorú ste obzvlášť hrdý?
To sa pýtajú všetci, už je to klišé a ja som to už veľakrát povedal. Reštauroval som v bardejovskej Bazilike svätého Egídia súsošie Kalvárie. To súsošie mi imponuje svojou veľkosťou a takisto výtvarným spôsobom, ktorým bolo spravené. V roku 2010 táto práca dostala ocenenie Kultúrna pamiatka roka. Na celý proces si veľmi dobre pamätám a nemyslím, že ešte niekedy budem mať z niečoho taký dobrý pocit.
Práca reštaurátora je výpravou do ďalekej minulosti. Našli ste na týchto cestách aj niečo, čo vás rozosmialo?
Často sa stane, že pri opatrnom odstraňovaní nánosov farby nájdem na pamiatke vyrytý nejaký nápis. Napríklad niekto cítil potrebu na zadnú stranu oltára vyryť svoje meno. Niekedy je vtipný prístup k práci ľudí, v našej profesii. V jednom kostole som sa stretol s krásnou sochou svätého Pavla. Bola šikovne vyrezávaná a na prvý pohľad veľmi pekná. Keď som sa na ňu ale pozrel bližšie, zistil som, že v ruke drží meč z hračkárstva. Meč tam pôvodne určite bol vyrezaný, ale musel sa časom poškodiť alebo celý odlomiť. Socha svätého Pavla by ale mala mať meč, tak tomuto musela stačiť plastová napodobenina z hračkárstva.
Autor: MARTIN MAJDÁK