Na Slovensku a v Čechách majú lovci s orlami svetovú úroveň
Sokoliarstvo je umenie lovu pomocou dravých vtákov. Na východe sa mu venuje skupina Horus Košice. Ich cieľom je ľuďom priblížiť túto prastarú metódu a posunúť vystúpenia na vyššiu úroveň. Podľa vedúceho Slavomíra Kukurugyu, je totiž vždy, čo zlepšovať.
„Dravce chceme ukázať v ich prirodzenom prostredí, teda lietajúce vo vzduchu. Pri niektorých dravcoch je to ľahšie, pri iných ťažšie, záleží od druhu a povahy. Snažíme sa predstavenie prispôsobiť, aby tam bolo čo najmenej hovoreného slova, čo najviac lietania a rôznych dravcov. Aby videli útočiť sokola, lietať orla z ruky na ruku, aby videli sovu, myšiaka či harisa.“
Spoločne so Skupinou Aquila absolvovali množstvo vystúpení v Bojniciach. V roku 2001 si Slavomír Kukurugya dal od praktického sokoliarstva pauzu a po vyše desiatich rokoch znovuzrodil skupinu Horus v Košiciach. Aktuálne je v nej 12 sokoliarov a viac ako 30 dravcov.
„Aj keď tá samotná história sa píše o nejaké dva roky ďalej, s mojím kamarátom a spolužiakom zo strednej školy sme začali robiť v roku 1991 vystúpenia ako jedni z prvých na Slovensku. Práve pred pár dňami som bol na Krásnej Hôrke, kde sme začínali. Tam bolo jedno z našich prvých vystúpení.“
„Pribudol nám orol kráľovský, ktorých je v ľudskej opatere veľmi málo. Tohto sme doviezli až z Nemecka. Máme malého výra skalného, ktorý je veľmi krásny, docestoval k nám z Holandska a má veľmi dobrú povahu. Z vlastného odchovu máme napríklad kuviky či sokoly.“
V Košiciach sa kladie dôraz aj na zachovanie sokoliarstva budúcim generáciám. Dôkazom toho je aj Emma Farkašová, členka skupiny.
„Pred šiestimi rokmi ma moji rodičia prihlásili do krúžku, kde som sa o to začala viac zaujímať, spravila si skúšky a začala tam chodiť každý deň. Dravce potrebujú starostlivosť aspoň hodinu denne, nie je to hobby na tri dni v týždni. Potrebujú nakŕmiť a absolvovať výcvik.“
Každý dravec si navyše vyžaduje idividuálnu starostlivosť.
„Starostlivosť záleží od druhu, ale trvá minimálne polhodinu až hodinu. Napríklad sokol, ktorý lieta na vábitko, nevydrží lietať trištvrte hodinu. Je to pre neho tak náročné ako šprint pre človeka. Ak však robíme voľné sledovanie, keď sokoliar ide po lese a dravec ho sleduje, v takomto prípade to môže trvať dlhšie než hodinu. Môžeme povedať, že vtedy je sokoliar unavený zvyčajne viac ako dravec,“ priblížil Kukurugyu.
Súčasťou Horusu je aj sokol rároh, ktorý sa volá Swen. Vraví sa, že by Swen mohol mať významnú úlohu.
„Rozprávali sme sa o tom, že by mohol byť akýsi maskot košickej župy, keďže župa má v erbe sokola rároha. Nemala by ho teda len na erbe, ale aj v skutočnosti. Bol by umiestnený u nás.“
Sokoliarstvo siaha až do druhého tisícročia pred naším letopočtom. Dôkazom sú pramene z Indie a Iránu. V Európe sa toto praktické umenie výraznejšie rozšírilo až v stredoveku. V tej dobe sa využívalo na lov poľovnej zveri. Táto tradícia síce už nie je u nás v súčasnosti bežná, stále si však nájde nadšencov, ktorí sa jej oduševnene venujú.
„Na Slovensku a v Čechách majú lovci s orlami svetovú úroveň, svetové úspechy. Výcvik sokolovitých dravcov sa veľmi skvalitnil. To, o čom by sme len čítali alebo počúvali, dnes môžeme vidieť na akomkoľvek sokoliarskom slovenskom stretnutí.“
Ako sa sokoliarstvo využíva v poľovníctve aj dnes?
„Väčšinou je to poľovná zver, teda bažant a zajac. Niekedy bola tradičná zver aj jarabica, prepelica, králiky a srny. Je potrebné si uvedomiť, že sokoliarstvo má obrovskú výhodu a to tú, že je to selektívny lov oproti ostatným druhom lovov. Dravec si po istých skúsenostiach vyberá slabšiu korisť, ktorú ma väčšiu šancu uloviť.“
Doménou Slovákov je lov s jastrabmi. Organizujú sa ako individuálne, tak aj skupinové lovy.
„Často sa stáva, že ročný, dvojročný bažant má nejaké skúsenosti. Veľké legendy sa šíria aj o východniarskych zajacoch, na ktoré pravidelne útočia orly kráľovské. Zajace majú veľmi dobre vycibrené únikové manévre. Pre orla sú takéto zajace a bažanty naozaj ťažká korisť.“
Výnimočnosť dravcov dokazuje aj ich spoločenská hodnota.
„Niekedy stáli dravce horibilné sumy. Vďaka tomu, že za posledných desať až dvadsať rokov sa rozšíril ich odchov, získali sme technológiu a ľudia sa s nimi naučili pracovať, sú ceny prijateľnejšie. Všetky dravce, ktoré máme my, sú práve z odchovu ľudskej opatere, nie z voľnej prírody. Pri sokolovi začína cena okolo 500 eur a končí pri sume aj viac ako 2-tisíc eur. Záleží od druhu, ale aj od toho, či je to samec alebo samica.“
Chovať dravce nie je jednoduchá záležitosť
„Akonáhle by ktokoľvek chcel vziať dravca na ruku, do revíru alebo kdekoľvek, je to považované za sokoliarstvo. Z tohto dôvodu potrebuje sokoliarský preukaz, čo zahŕňa absolvovanie praxe a skúšok. Tým, že spadáme pod Slovenskú poľovnícku komoru, potrebuje aj poľovnícky preukaz. Je to beh na dlhé trate, ale kto má záujem, dá sa to.“
Na Slovensku sa sokoliarstvo vyučuje na viacerých školách. V Prešove napríklad ide o Strednú odbornú školu lesnícku. V rámci základných škôl je však sokoliarstvo povinným predmetom len na ZŠ Maximiliána Hella v Štiavnických Baniach. Čo sa týka metropoly východu, Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie má svoj vlastný klub. Rizikom pri tomto povolaní je, že s krídlami sa veľmi ľahko a hlavne rýchlo uniká.
Dravce občas zablúdia a následne majú problém s návratom. Niekedy trvá pátracia akcia niekoľko hodín až dní. Rekord je podľa Kukurugyu 13 dní.
„Áno, stáva sa to. Po dvanástich rokoch nám minulý rok prvýkrát zaletel jeden z krkavcov. Bohužiaľ, to tiež patrí k vystúpeniam, ale je to raritné a ojedinelé. Nemôžem povedať, že by sme ich nikdy nehľadali. Stane sa, že nám zaletí. Sokoliari vtedy hovoria aj o zblúdení dravca.“
Čím dlhšie je puto medzi sokoliarom a operencom, tým je väčšia šanca na úspešné hľadanie.
„Pri hľadaní sa väčšinou využíva podnet potravy, teda mäso. Dravce sú z prírody naučené efektívne využívať energiu. To znamená, že nepôjde naháňať holuby, pri ktorých má minimálnu šancu, že ich uloví, keď má pár metrov od seba kúsok mäsa na rukavici. Jednoznačne uprednostní tú ľahšiu cestu.“
Výchova dravcov je do značnej miery ovplyvnená takzvaným pečatením.
„Nemajú vrodenú predstavu rodiča. Ak sa k nám dostanú malé sedemdňové, ktoré chováme rukou, považujú nás za rodičov a správajú sa k nám tak. Pýtajú od nás mäso, ozývajú sa na nás. Ak je odchovaný rodičmi, je zo začiatku plachý. Potom, čo si zvykne na ľudí, nie je taký dobiedzavý, nevyžaduje si veľa pozornosti a stravy. Avšak, ak sa s ním dlho nepracuje, rýchlo nadobudne plachosť.“
Dravce sa líšia aj v hygiene.
„Medzi dravcami je rozdiel, ktorý vidíme, aj keď sú podobné a rovnako veľké. Napríklad, sokol sťahovavý je schopný skočiť do vody každý deň a okúpať sa. Sokol rároh, pochádzajúci z oblasti, kde tej vody nie je veľa, si vystačí s jedným kúpeľom na niekoľko týždňov až mesiacov. Maximálne sa napije vody, ale nekúpe sa často.“