Soľnobanský handeľ: Ovca, ktorá objavila Solivar a koniec varenia v Prešove

Múzeum Solivar v Prešove je dnes národná kultúrna pamiatka. Stálu expozíciu dejín ťažby a výroby soli Slovenského technického múzea tvoria štyri budovy vo veľkom areáli dnes už prešovskej mestskej časti Solivar.

Stará povesť hovorí, že soľ tu objavil pastier Michal. Videl, ako jeho ovce lížu zem a zistil, že je slaná. Keď sa o tom dozvedeli ľudia v okolí, miestni páni povolali nemeckých baníkov a otvorili baňu. Kamennú soľ začali ťažiť banským spôsobom.

„Soľná baňa, teda šachta Leopold, zásobníky soľanky alebo četerne, varňa František a sklad soli, ktorý volali komore,“ vymenúva štyri budovy bývalej soľnej výroby historik Martin Michalík (29). Stretávame sa v zrekonštruovanom sklade soli. Bude ma sprevádzať prešovským soľným príbehom.

Prichádzame k budove gápľa. Takémuto banskému ťažnému mechanizmu na konský pohon hovoria v Čechách žentour. Vyzerá trochu ako kruhová konská jazdiareň. Na zemi je hlina, v strede haly máme nad hlavami obrovský otočný bubnový mechanizmus z dubového dreva.

Po obvode idú zo stredu otočnej osi štyri 15-metrové trámové ramená. Do nich sa zapriahali štyri páry koní. Solivarský gápeľ je unikát. Je najväčší v strednej Európe.

K štyrom hlavným budovám solivarského skanzenu patrí aj zvonica – klopačka. Obyvatelia ju nazývali aj turňa. Postavili ju v 17. storočí na halde hlušiny vyvezenej z miestnej šachty Jozef.

Z veže baníkom klopaním na dosku oznamovali začiatok pracovnej doby. Stovkami rokov nestabilná hlušina pod zvonicou povolila a dnes je veža trochu nahnutá. Pripomína slávnu šikmú vežu v Pise.

155 metrov hlbokú šachtu Leopold razili dva roky (1570 – 1572). Po takmer 200 rokoch ťažby kamennej soli z troch horizontálnych poschodí ju v roku 1752 začala náhle zaplavovať slaná voda.

Po zatopení sa v hlbinnej ťažbe v jej siedmych štôlňach nepokračovalo. Pomocou konského pohonu gápľa pokračovali v ťažbe soľanky – koncentrovaného soľného roztoku. Prešovská soľanka bola naozaj koncentrovaná a veľmi dobre nasýtená. Obsahovala až 40 percent soli. Od roku 1908 postupne konský gápeľ odstavili. Soľanka sa začala ťažiť elektrickým pohonom.

„182 rokov zliezali baníci pre kamennú soľ po dubových rebríkoch dole do šachty. Čakanmi, kladivami, dlátami a želiezkami kopali a odlamovali kusy kamennej soli. Ukladali ich do noší a na chrbtoch ich namáhavo vynášali hore. Ich plat závisel od toho, koľko a akej kvalitnej kamennej soli dokázali dobyť a vyniesť na svetlo sveta,“ hovorí sprievodca.

Ložisko kamennej soli je tu vďaka niekdajšiemu moru z prehistorického obdobia. „Po ústupe slaných morí pred 40 miliónmi rokov sa tu ako ich pozostatok vytvorili ložiská kamennej soli. Sedimenty, takzvané soľné brekcie, sú dnes súčasťou karpatskej oblasti,“ pokračuje historik.

Soľanku vyťahovalo z podzemia konopným, neskôr už oceľovým lanom osem koní cez dômyselný bubnový mechanizmus. Do podzemia spúšťali obrovský 700-litrový vak ušitý z dvoch volských koží. Plné vrece vážilo až tri tony. Soľanka sa z neho hneď vylievala do dreveného žľabu a putovala do zásobníkov, četerní, v druhej budove pod gápľom.

„Za hodinu dokázali kone vytiahnuť 12 takýchto vriec plných soľanky. Na všetky veci a konštrukcie sa používalo drevo výlučne z kokošovských dubov z neďalekej obce Kokošovce. Ich drevo bolo známe tým, že sa predávalo do zahraničia na stavbu lodí. Z kokošovských dubov boli údajne vyrobené aj sťažne na lodiach Kryštofa Kolumba, keď sa plavil do Ameriky,“ pridáva sprievodca perličku.

Kone v gápli sa menili a prepriahali každé štyri hodiny. Solivary mali kvôli tomu svoje vlastné stajne a chov. Iba veľmi málo súčiastok v solivare bolo kovových. Kov sa soľou poškodzoval a korodoval. 

Všetky budovy sú vyrobené z dubového, borovicového a jedľového dreva, kameňa a tehál. Pracovalo sa nepretržite, 24 hodín na dve 12-hodinové smeny, vo dne, aj v noci.

Počas hlbinnej etapy ťažby kamennej soli mali baníci v hĺbke 130 metrov pod zemou kaplnku vytesanú do kamennej soli. Každý deň pred prácou sa tam chodili modliť.

„Šachta Leopold musela byť v roku 2004 z bezpečnostných dôvodov zasypaná. Soľanka totiž stúpala stále vyššie a vyššie do pôdy, spodnej vody, studní a ohrozovala miestnych ľudí. Stúpa aj dnes, presakuje napriek tomu, že ju zasypali zeminou a ílom,“ vysvetľuje sprievodca.

„Počas hlbinnej etapy ťažby kamennej soli mali baníci v hĺbke 130 metrov pod zemou kaplnku vytesanú do kamennej soli. Každý deň pred prácou sa tam chodili modliť,“ dodáva.

Popri borovicovom potrubí – soľankovode prechádzame k druhej budove historického solivaru. Na kamenných podstavcoch stojí osem drevených nádrží s dvojitým dnom. Každá s objemom 1320 hektolitrov a celkovou kapacitou 10 560 hektolitrov soľanky.

Kamenné piliere monumentálnej priemyselnej drevostavby sú z andezitu, sopečnej horniny dovezenej z neďalekých Slanských vrchov. V roku 1815 ju začal stavať majster Joanes Michael Szariski.

„Nádrže boli postavené kaskádovito po svahu a navzájom prepojené. Posledná, sedimentačná nádrž bola na konci, pod úrovňou zeme v hĺbke 4 metre. Z nej sa už očistená soľanka odvádzala do varne,“ vysvetľuje Martin Michalík.

V 18. storočí tu pracovalo až 180 ľudí. Dnes areál múzea a všetky budovy spravuje tím 11 odborných pracovníkov.

Medzi četerňami a skladom soli pôvodne stáli dve varne, František a Ferdinand. Postavili ich v roku 1800 a 1806. Čistá soľanka sa v nich varila a sušila na finálny produkt – jedlú hrubozrnnú soľ. Varňu Ferdinand roku 1931 kvôli častým poruchám a havarijnému stavu zbúrali.

„Varňu František zrekonštruovali v roku 2001. Boli tu dve pece, nahrievali dve obrovské odparovacie panvy. Mali obrovskú spotrebu dreva, najmä javora a buka. Ne jeho prísun bol postavený 19 kilometrov dlhý splavný kanál. Dvakrát do roka sa ním drevo z lesov v okolí obce Sigord splavovalo do skladu k varni,“ vysvetľuje sprievodca.

„Soľanka sa potom vypúšťala do odparovacej panvy. Odparovanie trvalo 4 hodiny. Špeciálny prehrabávači každú hodinu dlhými hrabadlami soľ prehrabávali, miešali a zhrabávali. Okolo každej odparovacej panvy ich pracovalo osem,“ hovorí Michalík.

Do panvy sa soľanka z koryta pred budovou varne, kde ju priviedlo drevené potrubie z četerne, dostávala špeciálnym prečerpávacím šliapacím kolesom.

„V kolese boli dvaja robotníci, v jeho vnútri šliapali a poháňali ho. Na lopatkách kolesa boli pripevnené vedierka. Dole soľanku naberali z koryta a hore ju vylievali do odparovacej panvy,“ dodáva.

Súčasťou varne bola aj sušiareň, kde sa soľ finálne sušila, využíval sa na to dym z pecí. Vysušená jedlá soľ sa potom sypala do vozíkov. Variči ich tlačili z varne zastrešeným tunelom priamo do skladu soli.

Najväčšou budovou starého Solivaru je sklad soli. Na jeho veži sú hodiny s bizarným podpisom hodinára – hodinová ručička je dlhšia ako minútová. Sklad postavili v 30. rokoch 19. storočia. V roku 1819 a 1986 dvakrát vyhorel. Kompletne ho zrekonštruovali v roku 2014 a 2015.

„V sklade bolo osem špeciálnych komôr na uskladnenie soli. V najväčšej bola uskladnená najkvalitnejšia soľ pre cisára a šľachtu. Skladovala sa buď voľne, alebo v 80 kilogramových sudoch v regáloch po jej obvode. V budove skladu sa soľ predávala aj vydávala,“ vysvetľuje historik.

Aby soľ v sklade nevlhla, komory v sklade museli mať hrubé múry, museli byť blízko varne a budova skladu musela byť dobre izolovaná drevom.

„Na predaj ju dávkovali do jutových, neskôr papierových vriec rôznej váhy, ale aj do väčších 250 kilogramových dubových sudov. Tie boli lepšie prispôsobené pre lodnú prepravu. Zo skladu ich odvážali konské povozy. Keďže soľ bola veľmi drahá, v budove skladu sídlil finančný aj colný úrad, strážili ju vojaci,“ pokračuje.

Keď v čase veľkej inflácie po druhej svetovej vojne stratili peniaze hodnotu, soľou z prešovského Solivaru sa aj platilo. „Jedna sliepka stála jedno kilo soli, jednu hus ste vtedy mohli kúpiť za tri kilogramy soli,“ dodáva sprievodca.

Ešte v roku 2008 sa v soľných baniach a štyroch nových vrtoch ťažilo 100-tisíc ton soli ročne. Soľ sa spracovávala a vyrábala v novom Solivare, ktorý postavili pri železničnej stanici v Prešove v roku 1925.

Po zmene režimu sa v roku 1992 Solivar privatizoval, vznikli Solivary, akciová spoločnosť Prešov. Viac ako polovica produkcie soli sa vyvážala aj mimo Európskej únie.

V roku 2009 bola ťažba a výroba soli v Prešove po 400 rokoch ukončená pre neprehľadné finančné problémy v spoločnosti Solivary.

„Zadĺženú firmu kúpila v konkurze rakúska spoločnosť. Dnes pod slovenskou značkou dováža, balí a predáva vlastnú soľ z Rakúska,“ uzatvára príbeh prešovskej kamennej soli Martin Michalík.