Psíky sú jej život a vášeň. Aj keď nepracuje v najľahších podmienkach, nemenila by. Jej snom je vybudovať kvalitný útulok. Za obcou Lukavica, desať kilometrov juhovýchodne od Bardejova, sa denno-denne venuje odchyteným, zatúlaným, chorým a problémovým psom. Stanislava Palko Passiová (39) z občianskeho združenia SOS Psíky ich zachránila a vrátila do života stovky. Dobrá adopcia je hotová veda, hovorí.
Občianske združenie SOS Psíky funguje v Bardejove už jedenásť rokov. Ako správca karanténnej stanie pre mesto oficiálne od roku 2014. Máte za sebou dve súťaže o správcovstvo karanténnej stanice (2013 a 2019). V obidvoch ste boli úspešní. V tej druhej ste dokonca museli znížiť cenu za ktorú karanténu pre mesto prevádzkujete na 1300 eur mesačne. Ako to zvládate?
Ubehlo to neuveriteľne rýchlo. Každý deň so psíkmi, deň za dňom, roky idú. Áno, chceli sme to vyhrať, tak sme pred dvoma rokmi museli znížiť cenu. Ročne máme na fungovanie celej karantény iba o niečo viac ako 15-tisíc eur. Len krmivo pre psov nás stojí mesačne 800 eur.
Niektoré veci, ako napríklad elektrinu v tejto mestskej budove musíme doplácať zo svojho alebo z iných zdrojov. Plus 520 eur jedna minimálna mzda, čo je v celkových nákladoch takmer 900 eur, za ktorú tu denno-denne robia dvaja ľudia. Takže na chod celej karantény nám mesačne ostane z mestských peňazí 400 eur. Je to moja vášeň, stále preto hľadám spôsob ako to zvládnuť. Musíme si vedieť pozháňať aj ďalšie peniaze.
Bez ďalšej finančnej a materálnej podpory dobrých ľudi by sa fungovať na takej úrovni, ako je to teraz vôbec nedalo. Bohužiaľ chýba nám finančné ohodnotenie pre ľudí napriek tomu, že túto činnosť robíme pre mesto.
Koľko peňazí by ste potrebovali, aby ste ako správca karanténnej stanice, prípadne aj plánovaného útulku fungovali bez problémov a stresov?
Optimálne by bolo, ak by tu pracovali aspoň tri osoby. A ak by sme mali mesačne na prevádzku aspoň 4-tisíc eur. Myslím, že za tú službu, ktorú pre mesto robíme to nie je až tak veľa. Aj v kontexte keď to porovnám s inými karanténami a útulkami v iných slovenských mestách kde to funguje. Napríklad v Košiciach, kde to dobre funguje a kde to spravuje Romana Šerfelová a na ktorý mesto vyčlenilo sumu 185-tisíc eur. Áno psov je tam neporovnateľne viac ako u nás. Ale oni zasa naopak neodchytávajú psov a nezbierajú kadávery, čo my v Bardejove robíme.
Kedy ste zistili, že chcete pracovať so psami a profesionálne sa o nich starať?
V roku 2010, keď som objavila ešte starú zanedbanú mestskú karanténnu stanicu v mestskej časti Bardejovská Nová Ves. Odchytené psy tam boli v hroznom stave. Kŕmili ich iba dva, trikrát do týždňa. Bežnou praxou tam bolo utrácanie. Začali sme tam chodiť a pomáhať ako dobrovoľníci. Postupne sme starostlivosť o karanténu prevzali a po pár rokoch sme sa presťahovali na lepšie miesto.
Ako funguje váš bežný deň v karanténe?
Striedame sa tu dvaja. Jeden dopoludnia, druhý popoludní Začíname od skorého rána. Psy sa nakŕmia, vymení sa im voda, poupratujeme im koterce a ide sa venčiť. Psy sú na venčenie svorkované vo viacerých skupinách. Potom je pauza na obed, poobede prichádza druhý z nás a čaká ho to isté. Až do večera.
K tomu kopu ďalších vecí. Veterinárna starostlivosť, výcvik psov, ich odchytávanie, odpratávanie nahlásených kadáverov, riešenie neúnosnej situácia v rómskej mestskej časti Poštárka, komunikácia s adopčnými rodinami, kopa administratívy a tak ďalej.
Čo je podľa vás najväčší problém so psami v meste?
Jednoznačne rómska osada. Respektíve mestská rómska časť. 90 % psov v našej karanténe je práve odtiaľ. No a potom klasika – nelegálni množitelia.
Psy ktoré tu máte majú za sebou smutné príbehy. Prichádzajú traumatizované, týrané, v zlom fyzickom aj psychickom stave. Ako prebieha odchyt? Stalo sa vám, že vás aj pohrýzli?
Samozrejme, už sa mi stalo, že ma pes pohrýzol. Ale to nič nie je, mne to nejako veľmi nevadí. Nie je to nič strašné. Psov som sa nikdy nebála. Psy cítia, kto je dobrý a kto zlý. Kto má aké úmysly. Ak sú extrémne plaché, alebo agresívne, musia sa pred odchytom uspať. Prípadne sa použije špeciálna odchytová tyč. Väčšinou ich ale odchytávam priamo ja, bez nejakých väčších problémov.
Čo s nimi potom robíte v karanténe?
Dávame ich dohromady. Aby mohli ísť na adopciu do rodiny. Začneme s nimi hneď pracovať, aby sa dali do poriadku. Sú psy, ktoré ma k sebe dlho nepustia, zúria, chcú uhryznúť. Vtedy je potrebné ich nechať, kŕmiť ich a starať sa o nich. Dať im voľnosť a priestor. Psík potom veľmi rýchlo príde na to, že je už dobre. Všetky psy s tu snažíme socializovať. Aby si na seba vzájomne zvykli. A robíme s nimi aj základný výcvik.
Kedy sú pripravené na adopciu?
Keď sú v poriadku fyzicky a psychicky. Nikdy nedávame na adopciu psy, ktoré majú nejaký problém. Musia byť kompletne fit a v poriadku. Psík musí byť kontaktný, dať sa pohladkať, musí byť naučený chodiť na vodítku aj voľne bez vodítka. Časom, keď psíkovi dáte veľa lásky, prestane sa báť a je v pohode.
Záleží to aj od plemena?
Je to veľmi individuálne. Môže to závisieť aj od plemena, ale hlavne od jednotlivého psa. Máme tu napríklad psíkov, ktorí nám pomáhajú s výchovou iných. Sú to takí psí terapeuti. Môžete ich pustiť ku každému psovi a on mu pomôže a dá ho do laty. Každý pes je pripravený na adopciu v inom čase. Niektorý skôr, iný neskôr. Samozrejme kým ide na adopciu, musia sa urobiť všetky potrebné veterinárne úkony. Ako začipovanie, povinné očkovania, kastrácia, odčervenie, odblšenie.
V adopciách a hľadaní nových dmovov pe psíkov ste mimoriadne úspešní. Ako hľadáte vhodné rodiny?
Cez inzerciu prostredníctvom veľkého množstva internetových stránok a sociálnych sietí. U nás na Slovensku, ale aj v Čechách. Minulý rok sa nám kvôli pandémii a nemožnosti cestovať umiestňovanie psov trochu zabrzdilo. Ale áno, všeobecne sa nám ich umiestňovať darí celkom dobre.
Ako konkrétne to prebieha?
Pre rodiny a záujemcov o adopciu máme pripravený detailný dotazník. Dávame si záležať na tom, aby sme ľudí, ktorí prejavia o nášho psíka záujem, najprv dobre spoznali. Komunikujeme s nimi predtým dlhý čas. Niekedy je to pár týždňov, niekedy pár mesiacov. Potom si dohodneme stretnutie. Ľudia si k nám pre psíka prídu vždy osobne. Je jedno, či je človek z vedľajšej dediny, z Prahy alebo zo Španielska.
Vyberame take rodiny, ktoré nevahaju absolvovať proces adopcie a mnohokrát aj dlhu cestu. Spokojnosť je na oboch stranach, kontakt udrziavame až do konca života psíka. Často krát sú vzťahy také priateľské, že aj potom.
Väčšinu psíkov ste dali ľuďom mimo Slovenska, do zahraničia. Prečo je to tak?
Ani neviem. Ale naozaj v porovnaní so zahraničím, sme na Slovensko umiestnili minimum psov. Najviac ich ide do Česka, umiestnených psíkov máme aj v Poľsku, Francúzsku, Švajčiarsku, Nemecku, Holandsku, v Rakúsku. Myslím, že je to hlavne odlišnou mentalitou, myslením. Iným vnímaním psa v zahraničí a u nás.
Viete, ono odovzdať psa len tak hocikomu je veľmi jednoduché. Ale potom je aj veľké riziko, že ľudia sa už nikdy neozvú a o psovi sa už nikdy nič nedozviete. Alebo sa vám vráti. My vyžadujeme aby s nami bola adopčná rodina v kontakte ešte určitý čas aj po adopcii.
Stalo sa vám už, že vám psíka vrátili?
Za jedenásť rokov sa nám to našťastie ešte nestalo. No dvoch psov sme museli po adopcii od rodín vziať späť.
Prečo?
Jedného z Čiech a druhého tu neďaleko zo Zborova. Ten český sa túlal a kontaktovali nás mestskí policajti. Keďže pes ostáva po adopcii ešte rok čipovaný na nás. Ďalší nemal vytvorené adekvátne podmienky, takže sme ho rodine odobrali. Základom je dobrá adopcia, je to hotová veda. Nájsť niekoho, pre koho to nebude iba strážny pes priviazaný na reťazi alebo trpiaci v malom koterci, ale plnohodnotný člen rodiny.
Koľko psíkov tu máte teraz?
Viac ako tridsať.
Aké psy chcú ľudia najviac?
Samozrejme šteniatka. A to je aj najväčší problém. Pretože šteňa chce každý, ale taký človek väčšinou o psoch nevie nič, alebo len veľmi málo. My psíky umiestňujeme najskôr až od veku šesť mesiacov.