Spisovateľ a novinár Tomáš Ulej: „Aforizmy neodrážajú môj život, ale moje videnie sveta.“

SlovenskoĽudia

Za svoj knižný debut získal Cenu Ivana Kraska.

Tomáš Ulej je slovenský spisovateľ a novinár. Debutoval zbierkou aforizmov s názvom Ale, za ktorú získal Cenu Ivana Kraska. Neskôr vydal knihu Bodaj, bi! Jeho najnovšou zbierkou aforizmov je kniha Žuvot. V súčasnosti pracuje v jednom z najznámejších slovenských kníhkupectiev.

Ako si spomínate na svoju mladosť?

„Bolo to veľmi dávno (smiech). Pochádzam z malej dediny na strednom Slovensku. Pre mňa mladosť je spojená s vidiekom, lebo potom, ako som šiel na strednú školu, tak už som chodil do mesta. Na vysokú školu som už chodil do Bratislavy. Pre mňa mladosť rovná sa dedina a všetko, čo na dedine fungovalo kedysi a dnes už skoro ani nefunguje ako staranie sa o zvieratá, kosenie trávy a podobné veci. Teraz je jeseň, tak u nás fičali zabíjačky od septembra do decembra. Každá sobota skoro ráno o piatej vstávať, rutina - zabíjačka. Dnes by som si normálne túžil dať znova nejakú dedinskú zabíjačku a už nikde neviem nikoho nájsť, ku komu by som mohol ísť na zabíjačku, lebo už to nikto nerobí. Už len v supermarketoch nakupujeme mrazené kurence a kusy nejakej bravčoviny.“

Chceli ste byť od malička spisovateľom alebo novinárom?

„Určite. Ja mám dokonca doma taký notes, v ktorom mám dokonca napísaný už úvod ku svojej prvej knihe. Mal som deväť alebo desať rokov. Čiže napísal som len ten úvod a už tú knihu som nikdy nenapísal. Práve vtedy som sa veľmi zaujímal o astronómiu, takže som chcel napísať knihu o vesmíre a v úvode vysvetľujem, prečo chcem ľuďom priblížiť vesmír a aké moje dielo je revolučné, ako všetko mení. Samozrejme, že žiadnu knihu som nikdy nenapísal, ale áno, odmalička som túžil, že budem písať knihy a potom sa to nejako u mňa prekonvertovalo do žurnalistiky a chcel som byť novinárom.“

Čo vás viedlo k štúdiu žurnalistiky?

„Odmalička som miloval slová, miloval som písať, čiže to, čo všetci na škole neznášajú, písanie slohov, tak to bolo presne to, čo som najviac mal rád. V nejakom momente života som začal prispievať do rôznych časopisov, posielať tam príspevky. Keďže v tom čase už začal fungovať internet, tak to bolo pre mňa veľmi výhodné, lebo som mohol do redakcie poslať článok a tváriť sa, že mám viac rokov ako mám. Takže som v trinástich posielal články a už mi ich uverejňovali a vôbec sa nezaujímali, koľko mám rokov, tak to bolo pre mňa fajn. Takže veľmi skoro som začal písať a keď som sa potom na strednej škole rozhodoval, kam pôjdem študovať, tak jednoznačne som sa rozhodol, že budem študovať žurnalistiku.“

Ako ste sa dostali k písaniu kníh?

„Ja som, samozrejme, vždy chcel písať knihy, ale skúšal som rôzne poviedky, romány, ale nikdy mi to nejako veľmi nešlo. Potom som objavil žáner aforizmu, keď som mal zhruba pätnásť, pochopil som, že to je môj žáner a začal som písať aforizmy. A tým, že v jednom momente bolo tých aforizmov už veľmi veľa, tak som si povedal, že možno by bol čas ich aj vydať knižne, a tak mi vyšli, keď som mal zhruba dvadsaťpäť rokov.“

Foto
Tomáš Ulej / facebook.com/tomas.ulej.pise

Ako vzniká aforizmus?

„Veľmi komplikovane a zároveň nijako, lebo na rozdiel od čohokoľvek iného, čo človek píše, tak pri aforizmoch nemusím teraz vysedieť večer a premýšľať nad nejakými dlhými dejovými líniami a rozpracovávať postavy, ako to robia v románoch, ale stačí mi chodiť po svete a pozorovať, čo ľudia hovoria, ako sa pri tom tvária a raz za čas si do mobilu alebo na kúsok papiera niečo poznačiť. Neskôr na tom, samozrejme, dlho pracujem, ale tých pár slov mi stačí, takže ja nemusím vôbec písať a tie aforizmy sa mi tak nejako píšu samé, len tým, o čom premýšľam a na čo sa pozerám.“

Odrážajú aforizmy váš život?

„Odrážajú, aj neodrážajú, lebo tie aforizmy tým, že sú také krátke, veľmi často sa píšu v prvej osobe, ale veľká časť z toho, čo som kedy písal, nie je niečo, čo by som ja zažil, ale som len niekde vypozoroval. Niekedy si ľudia myslia, keď hovorím v prvej osobe, že ty si práve veľmi smutný a podobne, ale pri tom to je veľmi často len taká štylizácia, že som niečo videl na niekom inom. Aforizmy neodrážajú môj život, ale moje videnie sveta.“

Vaše tri knihy s aforizmami sú odlišné alebo majú aj niečo spoločné?

„Spoločné majú to moje videnie sveta, ale keďže vznikali v rôznych časoch, tak mám pocit, že aj ja sa trošku vyvíjam ako človek a tiež človeka nebaví písať stále dookola to isté, takže keď mi opäť napadne nejaká super myšlienka, tak už sa mi čoraz častejšie stáva, že o tom som už vlastne písal, takže to zahodím a chcem napísať niečo, čo som ešte doteraz nenapísal. Mám pocit, že čím so starší, tak menej potrebujem šokovať a v tom, čo píšem, je menej vulgarizmov. Mám pocit, že je to také viac uvážlivé, že ľudia, ktorým sa veľmi páčila moja prvá kniha, lebo tam počuť nadávky, tak teraz píšu na internete recenzie, že je to také smutnejšie. A ja si vravím, že chvalabohu, lebo ja si myslím, že tie smutnejšie sú lepšie ako tie, ktoré len tak vytvorím preto, aby sa ľudia len tak zasmiali, takže určite sa vyvíjam, ale nejako nemám ani tematicky tie knihy ohraničené. Vždy je to zozbierané z nejakého obdobia, v ktorom som sa práve vyskytoval.“

Jedna z vašich kníh bola ocenená aj Cenou Ivana Kraska. Aký to bol pocit prevziať si takéto ocenenie?

„Veľmi zvláštny, pretože to je cena, ktorá sa dáva za debut v literatúre. Je to jedna z najstarších literárnych cien a dáva sa za také veľmi starobylé žánre, poézie, prózy. Síce aforizmus a epigram sú prastaré žánre, ale nie veľmi pestované, tak to bolo prvýkrát, čo nejaký podobný krátky útvar dostal tú cenu, takže našli sa aj kritici toho, prečo som to dostal ja. Takže potešil som sa, ale zároveň to bol taký danajský dar trochu, lebo v tom momente niektorí ľudia začali mať pocit, že ja sa teraz považujem za nejakého veľkého básnika a to sa im zrazu prestalo páčiť a ja som si tú cenu ani nevypýtal, ani som sa o ňu nejako neuchádzal, ale, samozrejme, ma to potešilo.“

Ako vznikli ilustrácie ku knihe Žuvot?

„Každá moja kniha má iného ilustrátora. Tak trochu experimentujeme aj s mojím vydavateľom a na každú knihu si privoláme niekoho nového, kto sa nám práve v tom čase páči. Presne tak sa nám podarilo získať ilustrátora aj pre poslednú knihu. Vždy to prebieha tak, že moje texty si pozrie ilustrátor a snaží sa nimi inšpirovať a vždy mu hovoríme, nech sa nesnaží ilustrovať tú knihu, ale vytvoriť nové dielo na motívy toho, čo som kedy napísal.“

Okrem toho, že ste spisovateľ a novinár, tak ste aj porotcom celoslovenskej novinárskej súťaže Štúrovo pero. Ako vnímate mladých začínajúcich novinárov?

„Už druhý rok som súčasťou poroty online médií, čo je veľmi mladá kategória tej súťaže. Ja z toho víkendu, ktorý strávime s finalistami, vždy odídem tak šialene nabudený, lebo väčšinou sa hovorí, že mladí sa nezaujímajú a mladých netrápi táto spoločnosť a teraz zrazu prídem a tam sú stovky úžasných, šikovných, talentovaných ľudí, ktorí už dnes sú často o dve triedy lepší ako dospelí v tom, čo robia. Keď toto vidím, tak vždy odtiaľ odchádzam taký nabudený a vravím si, že s touto krajinou to určite nebude zlé, lebo keď títo ľudia vyrastú a budú dospelí, tak to nemôže dopadnúť zle s touto spoločnosťou.“

Ako vnímate súčasné dianie na Slovensku?

„To sú veľmi zmiešané pocity, lebo všetkých nás to veľmi zasiahlo, veľmi až tak existenciálne, že sme všetci zrazu pochopili, ako zle na tom ako spoločnosť sme. A tá druhá stránka, ktorá prišla po mesiaci, po dvoch, po troch, keď sme sa trošku otriasli z toho prvotného šoku, je, že sa niečo silné udialo a že mnohí ľudia si uvedomili, že kde sa táto spoločnosť nachádza a že to nechceme a že chceme nejakú zmenu a že chceme lepšiu spoločnosť. Mám pocit, že ako sú v spoločnosti starší ľudia a postupne prichádza tá mladá generácia, tak veľmi dlho bola tá mladá generácia prečíslená tým starým myslením a zrazu som prvýkrát mal pocit, že tí mladí majú silu a že tá zmena, ktorá tu roky dozrievala u tých mladých, ale nebola vyslyšaná, tak zrazu, keď som na tom námestí videl všetkých tých ľudí, tak som pochopil, že už máme tú silu urobiť niečo lepšie a veci zmeniť. Je to šialený paradox, že musia zomrieť dvaja úžasní ľudia na to, aby sa niečo takéto v nás prebudilo. Na druhej strane, vďaka Bohu, že ešte tú schopnosť máme, že v takýchto situáciách sme schopní sa vzburcovať a postaviť sa tomu.“

 

Autorka: JANA TOMAŠKOVIČOVÁ

 

Komentáre