Na svoj pomerne mladý vek (30) je úspešnou autorkou, a to nielen kníh, ale aj viacerých vzdelávacích projektov určených pre rozvíjanie detskej čitateľskej gramotnosti. V týchto dňoch prichádza s rozprávkovou novinkou Stratený zajko v Paríži. Aká je duša dnešných detí? Aj o tom sme sa rozprávali s autorkou Dianou Mašlejovou.
Ako si spomínate na detstvo? Kde a ako ste vyrastali?
Moje najkrajšie spomienky z detstva sú spojené s mojimi starými rodičmi. V Bratislave, kde som sa narodila a žijem, som strávila prvé roky života s nimi, spomínam si na sídliskovú knižnicu, kde som denne chodievala, čítanie pod perinou, keď mi babinka do postele priniesla bonbón, alebo vedľa položila čaj. V lete som chodievala k starým rodičom na východ, do Humenného. To bol zase celkom iný svet. Záhrada, leto, vôňa malín, páleného kompostu, svätojánske mušky. Tam som privoňala k idylickému filmovému detstvu.
Pochádzate z Bratislavy, kde aj žijete a tvoríte. Za besedami však jazdíte aj mimo hlavného mesta...
Rada cestujem, a to nielen po Európe, ale aj po Slovensku. Vďaka čitateľským besedám sa mi podarilo navštíviť mnoho slovenských miest a niektoré mi prirástli k srdcu. Pravidelne sa vraciam do Prešova, Košíc, Banskej Štiavnice, ale aj na Liptov.
Ako ste sa dostali k tvorbe pre deti?
Veľmi prirodzene. V detstve som milovala svet knižníc a rozprávok a keď som sa naučila písať, hneď som inklinovala k tvorbe rozprávok. Písala som vtedy na dedkovom písacom stroji, celé hodiny po škole. Nevedela som sa od toho odtrhnúť – neboli to z dnešného pohľadu nejaké výnimočné texty, ale tá radosť, oduševnenie a vytrvalosť im ostala a zotrvala aj v mojom literárnom živote. Počas vysokej školy som potom začala písať rozprávky pre detský časopis a o pár rokov neskôr som vydala svoju prvú rozprávkovú knihu s názvom Tajný cirkus.
Prečo je podľa vás dôležité, aby deti čítali a bolo deťom čítané?
Literatúra je nenahraditeľným zdrojom spoznávania sveta i seba, morálky, hodnôt, ľudských vlastností i emócií. Vďaka rozprávkam sa deti učia rozoznávať dobro i zlo, budujú si odvahu, prijímajú archetypy hrdinov i gaunerov a vedia ich od seba odlišovať. V neposlednom rade si budujú slovnú zásobu, rozvíjajú logické myslenie i fantáziu a keď im čítajú rozprávky na dobrú noc rodičia, rozvíja sa vďaka literatúre aj vzťah s nimi.
Vo vašej knihe vystupuje Zajko, prečo práve toto zviera?
Môj rozprávkový zajko nie je tak celkom tradičným zvieraťom, je to plyšová hračka a zhodou okolností práve tá moja. Kedysi sa mi zajko v Paríži stratil, nechala som ho omylom na hotelovej izbe a odcestovala som do Bretónska bez neho. Pri komunikácii s riaditeľom malého hotela som sa postupne dozvedala o jeho podivnej ceste, raz sa stratil, potom sa našiel, ocitol sa u upratovačky a podobne. Okamžite mi bliklo, že ide o jedinečný námet na knihu. Taký, ktorého sa ako autor nemôžete vzdať. Pustila som sa teda do písania.
Prečo práve Paríž?
Paríž je moje milované mesto. Rada sa tu vraciam, mám rada prechádzky po latinskej štvrti a St. Germain, ale aj okolie Montmartru. Nepoznám umeleckú dušu, ktorá by sa necítila v Paríži ako doma. Káva oproti Louvre, bageta v parku, víno pri Notre Dame... To je život. Asi má rád aj Paríž mňa, lebo ma tam vždy kopne múza.
Aké náročné je v dnešnej dobe tvoriť pre deti? Nie sú otrokmi počítačovej tvorby, nevymenia knihu za tablet?
Súčasné deti majú mnoho lákadiel a jedným z nich je aj technika. Pre nich to je tablet, pre nás to bol televízor. Nepovažujem dnešné deti ani za drzé, ani za ignorantské. Naopak, chodievam za nimi pravidelne, sú veľmi senzitívne, vedia mnohé odpozorovať, rýchlo chápu súvislosti. Keď s nimi správne pracuje učiteľ slovenčiny, rodič, prípadne knihovník, k literatúre si vybudujú pevný a prirodzený vzťah. Pre mňa je tvorba pre deti jedným z mojich základných jazykov, forma bytia. Sama už síce nie som dieťa, zároveň sa však ani necítim ako dospelá, s deťmi si rozumiem a píšem tak trochu aj pre seba – rozprávky, ktoré ma bavia a ktoré by som sama chcela v detstve čítať.
Aká kniha oslovila vás ako dieťa?
Osobne som mala a dodnes mám rada príbeh Petra Pana, Macka Pú, Alicu v krajine zázrakov, ale aj rozprávky Roalda Dahla, Modrého vtáka od Maeterlincka, Moominovcov od Tove Jansson a tiež Mary Poppinsovú. Zvláštne, že v detstve na mňa pôsobila ako veľmi milá a prívetivá dáma a až keď si ju čítam teraz v dospelosti, uvedomujem si, že išlo o celkom prísnu a nie vždy priateľskú opatrovateľku. A aby som nezabudla, dookola som v detstve čítala knihy britskej autorky Enid Blyton.
Je ľahšie písať pre deti alebo pre dospelých?
Pre mňa ako autorku ide o celkom odlišné cesty. Je to ako s filmom – máte radi drámy, ale to neznamená, že občas nedostanete chuť na dobré sci-fi alebo fantasy. Rozprávky mi dávajú veľkú slobodu a tú ako autorka potrebujem – tvorím si vlastný svet s vlastnými pravidlami. Tá prímes tajomna a mystiky, kúziel a ožívajúcich postavičiek ma na tom priťahuje najviac. Pri tvorbe pre dospelých musím byť obozretnejšia a realistickejšia. Alebo aj nemusím, preto v súčasnosti píšem niečo ako sci-fi.
Pracujete aj na projektoch, ktoré rozvíjajú detskú čitateľskú gramotnosť, povedzte nám o nich viac...
V spolupráci so slovenskými knižnicami sa zúčastňujem besied, kde nielen predstavujem svoje knihy, ale s deťmi si aj čítam, tvorím s nimi, vysvetľujem im, ako kniha vzniká, ako spisovateľ píše, ako sa hrá s fantáziou. Keď s deťmi komunikujete ako s rovnocennými partnermi a nie ako s batoľatami, alebo nevychovancami, sú prirodzene zvedavé, počúvajú a pýtajú sa. Zaujíma ma detský názor, nesnažím sa im vnucovať, čo je dobré a zlé, poviem im, čo si myslím, ale chcem, aby aj oni mne prezradili čo si myslia. Neraz ma ohúria svojimi myšlienkami, úprimnosťou a pochopením. Niekedy knihy pochopia lepšie ako dospelí.
Ako dnes vyzerajú detské besedy, zapájajú sa deti, pýtajú sa? Ako reagujú na spisovateľku?
Pre deti je spisovateľ úžasná osobnosť a vážia si, keď za nimi príde. S deťmi sa stretávam väčšinou v knižniciach. Knižnice sú skvelými miestami, sú živšie a interaktívnejšie, ako keď som bola dieťa ja. Knižniční pracovníci sú výborní, múdri, ochotní a dômyselní ľudia, presne vedia, ako deti zapojiť, ako s nimi rozvíjať čitateľskú gramotnosť. Najlepšie výsledky s čítaním u detí sa dosahujú, keď je zabezpečený úzky vzťah medzi knižnicou a školou.
Čo zvyknete čítať?
Keďže nie som len spisovateľkou, ale pôsobím tiež ako literárna publicistka, je mojou prácou čítať. A tak čítam skoro všetko, čo ma zaujme, osloví. Napríklad naposledy to bol spisovateľ Etgar Keret, Veronika Šikulová, najbližšie má čaká kniha poľského autora Tadeusza Borowskeho. V posledných dňoch som sa opäť vrátila k Huxleyho Prekrásnemu novému svetu – je to jedno z mojich srdcových diel.
Ako sa recenzuje kniha pre dieťa? Podľa akých postupov, musíte sa vžiť do role malého dieťaťa?
Našťastie sa do malého čitateľa vžívať nemusím, keď čítam knihu pre deti, dieťaťom sa stávam. Neviem si predstaviť, ako a prečo by som sa toho mala vzdať. Vnímať svet detskými očami aspoň na chvíľu, pozorovať všetko to tajomné a čarovné, byť zvedavý a nebrať sa príliš vážne, to je skvelá vec, ktorej by som sa nerada vzdala. Iste, ako kritik si pri detských tituloch všímam aj štylistiku, vizuálnu stránku, naratívnosť a iné odbornejšie aspekty, ale v prvom rade sa zabávam.
Autorka: IVANA GÁLL BAJEROVÁ
Kto je Diana Mašlejová?
Diana Mašlejová (1987) je mladá slovenská spisovateľka, literárna publicistka, popularizátorka detskej literatúry a rozprávkarka. Vydala dve knihy poviedok pre dospelých (Aj o vetre, Maják), dve rozprávkové knihy pre detského čitateľa (Tajný cirkus a V modrej izbičke). V roku 2017 autorke vychádza prvá audiokniha na motívy rozprávky V modrej izbičke, ktorú načítal obľúbený hudobník, spisovateľ a redaktor Pišta Vandal Chrappa. Najnovšou knihou Diany Mašlejovej je rozprávka Stratený zajko v Paríži.