Ako relaxuje? Počúva hudbu, číta knihy? Aký je jeho postoj k mladým?
Pápež František začiatkom septembra vymenoval za nového biskupa Spišskej diecézy Františka Trstenského. V rozhovore pre Košice Online si zaspomínal na detstvo, študentské roky či priblížil svoje bezprostredné pocity v novej službe.
Ako si spomínate na svoje detstvo?
Narodil som sa do čias komunizmu. Totalita bola súčasťou môjho života. Mojich rodičov obdivujem za to, že v tej realite totalitného systému nám súrodencom, mám dvoch starších bratov, ponúkli bezpečný domov a bezpečné detstvo. Vyrastali sme obklopení prácou v domácnosti, na poli, keďže pochádzam z vidieckej časti Medvedzie pri Tvrdošíne, školou, vzdelaním, ale aj vierou, za čo som im veľmi vďačný. Keď si spomeniem na rodičov, ďakujem im za dar života, za dar viery, ale aj za dar pracovitosti a vzťahu k povinnostiam, ktoré život prináša.
Aké boli vaše študentské roky?
Veľmi pekné. Nebol som extra dobrý študent. Keď prišli tínedžerské obdobia, tak tam išla škola trošku bokom, hovorím o nejakom siedmom – ôsmom ročníku na základnej škole. Potom som šiel na Gymnázium Martina Hattalu do Trstenej, a tam ako keby znova som sa dostal do toho, že škola je dôležitá, treba sa aj učiť a potom to už znova šlo lepšie.
Veľmi rád si spomínam na študentské časy. Keď sa povie detstvo a mladosť, tak poviem, že istým spôsobom bezstarostnosť. Áno, v porovnaní s tým, keď človek už potom dospeje a má povinnosti, tak naozaj je to pravda, že boli to pekné, bezstarostné roky, keď človek nerieši, či je zamestnaný, nezamestnaný, čo kúpi, ako kúpi, ale naozaj kamarátske, rodinné vzťahy, spolužiaci, domáce úlohy. To boli krásne roky.
Kedy prišlo rozhodnutie, že sa stanete kňazom?
Sú dve cesty k povolaniu. Niekedy je to cesta, hovorí sa, apoštola Pavla, ktorého osvetlí svetlo, padne na zem a tam sa zrazu z toho prenasledovateľa stane apoštol Ježiša Krista, ako poznáme ten príbeh z Biblie. Nemám nič také, ako „zrazenie na zem“ a osvietenie, lebo dovtedy som bol zatúlaný...vôbec nie.
Viera v našej rodine bola akousi normálnou súčasťou, že sme sa modlili, išli do kostola, čosi normálne, s čím som vyrastal. Bolo normálne, že do našej rodiny prišiel kňaz na návštevu, na obed, na koledovanie a mne sa to páčilo. Začal som miništrovať, moji starší bratia miništrovali. Tak celkom prirodzene, miništruje jeden brat, druhý brat, tak oni ma potiahli. Relatívne maličký, šesťročný som začal miništrovať a mne sa to postupne páčilo.
S odstupom času, keď sa ma pýtajú, ako rozlíšiť, či byť kňazom, alebo nebyť kňazom, tak jeden z tých znakov je aj to, že viete si to predstaviť. Vedel by si byť kňazom? Páčilo by sa ti to? A tam som si povedal, áno, mne by sa to páčilo. Keď som sa opýtal, vedel by si si predstaviť, že budeš kňazom, nielen slúžiť omše, ale aj ten životný štýl, že istým spôsobom ideš na cestu takej samoty, celibátu. Mne vnútro hovorilo, že asi si to viem predstaviť, že by ma to napĺňalo. Teraz s odstupom času hovorím, že áno, je to tak, stále ma to napĺňa.
Keď prišiel maturitný rok a mal som podať prihlášku, tak som si ju akosi tak celkom prirodzene podal do kňazského seminára. Bola to moja túžba, že chcem byť kňazom. Božím riadením mi pomohol rok 1989 a pád totality. Pre mňa je to dôležitý rok, nie zanedbateľný, pretože môj starší brat je kňazom. Viem, že sa opakovane hlásil do seminára a nezobrali ho, pretože bol komunizmus. Ja som si tak hovoril, že oni potom povedia, že jeden brat je kňazom, čo dvaja, lebo taká bola doba totality, komunizmu. Tak som si povedal, ktovie, či to takto pôjde. To som bol druhák – tretiak na strednej škole. Potom prišiel pád totality. Zrazu táto prekážka, z ktorej som mal trošku obavy, či to zvládnem, či vydržím sa opakovane hlásiť do seminára, padla a ja som mohol vstúpiť do seminára v Spišskej Kapitule a začať študovať.
Vedeli ste si pred rokmi predstaviť, že by ste sa stali biskupom?
Ani náhodou. Ja som pri mojej biskupskej vysviacke povedal, že v septembri 1989, čiže ešte dva mesiace pred pádom totality, mal biskupskú vysviacku biskup František Tondra, ktorý bol kedysi u nás pánom farárom. Ja som bol na základnej škole, potom odišiel do Levoče. Po rokovaniach medzi štátom a cirkvou a Vatikánom bolo ešte za totality dovolené, že mohol byť vysvätený za biskupa. Ja som na tej vysviacke bol, mal som 16 rokov, bol som mladučký chlapec. Už len z toho som bol užasnutý, že môžem byť na takej veľkej slávnosti, kde množstvo ľudí bolo prítomných, fantastická atmosféra. Bol to prejav aj takého vzdoru voči komunizmu, ešte bola totalita. Keď išli zástupcovia ministerstva kultúry, tak ľudia boli odmeraní, keď išli biskupi, tak veľmi nadšene tlieskali. Bol to prejav túžby po slobode. Odkiaľ som mal vedieť, že o 34 rokov ja budem stáť na tom mieste, kde bol František Tondra vysvätený za biskupa? Božie cesty sú obdivuhodné. Všetko mohlo byť úplne inak, ale Pán Boh to tak nejako posplieta, že tie cesty idú tak, že 21. októbra som prijal biskupskú vysviacku v Spišskej Kapitule.
Čo vám ako prvé napadlo, keď ste sa dozvedeli, že vás pápež František vymenoval za spišského biskupa?
Je tu taký rozmer, že aj mne povedali, že to tušili, vedeli to, že sa rozpráva, a tak ďalej. Realita je taká, že mne sa telefonicky ozval apoštolský nuncius niekoľko dní pred menovaním. Predstavil sa mi do telefonátu v taliančine a že sa chce so mnou stretnúť, aby som prišiel v nedeľu popoludní za ním do Bratislavy na Apoštolskú nunciatúru. Na základe jeho predchádzajúceho telefonátu sme sa 3. septembra stretli a tam som asi tušil, že ma nevolá na kávu do Bratislavy. Začal tým, že „Svätý Otec František ťa vybral za spišského diecézneho biskupa. Samozrejme, si slobodný, môžeš sa rozhodnúť, že to neprijmeš, ale Svätý Otec si želá, aby si prijal túto službu, po starostlivom zvážení a modlitbách Svätého Otca a po porade s ostatnými.“
Cesta naspäť bola veľmi zaujímavá. Viete, idete z Bratislavy sám v aute a rozmýšľate, čo ste to teraz povedali, že to beriete, že to prijímate. Bolo to diskrétne, pod tajomstvom. Celá cesta bola v tom, že „Pane, pomáhaj mi alebo čo ma to teraz vlastne čaká?“ Potom prišlo to zverejnenie 8. septembra na sviatok Narodenia Panny Márie.
Tie pocity, čo človekovi idú v tom čase hlavou, sú veľká bázeň, neistota. Veď ak niektorí pozerali moje menovanie, ja som tam aj slzy vyronil, nie z dojatia, ale z toho bremena. Keď som si pomyslel, čo všetko strácam, lebo život kňaza je pekný, ale istým spôsobom je bezstarostný, lebo máte zázemie farnosti, farníkov, pomoc. Zrazu sa mám stať pastierom všetkých kňazov, celej diecézy, veriacich. To je len to, že vás pozvú na obed, budete mať birmovku a dajú vám tam kvety. To je to najmenej, ale starostlivosť o všetkých veriacich, starosti, ktoré ich trápia, bolesti, problémy, škandály, ktoré keď neprišli, tak prídu, lebo nežijeme na Marse, žijeme v tomto svete, tak ešte stále mi to chodí hlavou.
Môj spovedník mi povedal veľmi peknú vetu, keď už som bol menovaný: „František, tých pár dní bolo obdobie sĺz. Svätý Otec ťa menoval, dal ti dôveru. Odvahu, ideš do toho!“ Ja som si tak povedal, že ten čas si tak poplakať bol dobrý, ale teraz už ideme tvárou k tomu a s Božou pomocou budem biskupom Spišskej diecézy.
Ste vysokoškolský profesor, ovládate niekoľko jazykov, máte podporu mladých, prichádzajú za vami, majú vás radi. Aký je váš postoj k mladým? Beriete to ako výhodu do vašej biskupskej služby?
Samozrejme. Čo ma držalo na biskupskej vysviacke, že to bolo radostné, modliace sa spoločenstvo, ktoré sa tam stretlo, aby sa za mňa a spolu so mnou modlilo. Tam tie modlitby bolo doslova cítiť. Tu sme zhromaždení na čomsi krásnom a duchovnom. To nie je uvedenie nejakého programu v kultúrnom dome a máme tu hosťa, ale tu je modliace sa spoločenstvo, ktoré prosí, chváli Boha za tohto kandidáta na biskupa. Preto to bolo radostné, veľmi pokojné a dôstojné.
Množstvo ľudí mi vravelo, že sa za mňa modlia, duchovná kytica, rôzne obety, sväté omše. Mladí, ktorí obetovali množstvo svätých omší. Niekedy sa láme palica nad mladými, že oni len na mobiloch dokážu byť a že nič iné nedokážu. Oni dokážu aj skutky sebazaprenia, aj dobré skutky, modlitbu. Treba im dať motiváciu, treba im ukázať zmysel. Keď vidím zmysel toho, čo robím, tak sa to aj ľahšie robí. Opieram sa o ich blízkosť a prítomnosť v mojom živote a v živote cirkvi.
Akým výzvam v súčasnosti čelí cirkev? Ako ich chcete riešiť?
Pápež František menoval biskupa Františka. Pre mňa je to aj smerodajné, že tento pápež po zvážení vyberá biskupa asi preto, že chce, aby som šiel v jeho línii. Terajší Svätý Otec František hovorí napríklad veľa o otvorených bránach cirkvi. Cirkev, ktorá je otvorená, ktorá je matkou. Keď si pozriete Rím a známe vatikánske námestie, tú kolonádu pred Bazilikou sv. Petra, tak hovorí sa, že zámer je ukázať otvorenú náruč, že ste tu vítaní. Toto je moja úloha – cirkev, ktorá nie je spolok vyvolených, ale každý tam má svoje miesto. To pozvanie k tomu životu vo vnútri cirkvi má rôzne formy rozmanitosti, veď to je na tom to pekné, ale predstaviť cirkev ako spoločenstvo s otvorenými dverami pre každého.
Aké sú vaše vízie pre Spišskú diecézu?
To nie je také jednoduché. Preto počas biskupskej vysviacky boli čítania, ktoré som si vybral. Prvé čítanie bolo veľmi pekné, lebo je to starozákonný príbeh, ako mladý kráľ Šalamún začína po otcovi, ktorý bol kráľom 40 rokov, nastúpi na jeho trón a pýta si od Pána Boha, daj mi múdrosť, daj mi rozvahu. Keď začínam, tiež si tak hovorím, daj mi múdrosť a rozvahu, aby tie vízie, na ktoré sa pýtate, aby mali hlavu a pätu, aby to bolo evanjelium Ježiša Krista, ktoré je aktuálne. Neohlasujeme Krista múzeí, cirkev nie je exponát v múzeu, ale je živá. Chlieb sa nedáva do múzea, chlieb sa dáva na stôl, aby sa jedol, a toto je cirkev. Cirkev nemôže ísť do múzea, do múrov. Cirkev má byť v tejto spoločnosti, aby ponúkala istú alternatívu.
Uvedomujeme si, že nie každý je veriaci. Úlohou cirkvi nie je presvedčiť, aby boli všetci katolíci, lebo sme sa tak rozhodli, ale ukázať, pozrite, tu je istý životný štýl, ktorý vám ponúkame ako istú možnosť, ako prežiť život radostne, pokojne, nie bez bolesti, bez problémov, to sa nedá, taký život nikto nesľubuje, ani cirkev, že keď prídeš do cirkvi, žiadna choroba sa ťa nechytí a žiadne nešťastie v živote nebudeš mať. Nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. Aj v cirkvi sú ľudia rozvadení, rozvedení. My sme spoločenstvo hriešnikov, ale hriešnikov, ktorí hovoria, potrebujeme Boha. To je dôležité, že potrebujem Boha v mojom živote.
Ako relaxuje nový spišský biskup? Počúva hudbu, číta knihy?
Vysviacka neznamená, že mi menej chutí. Mám rád prechádzky do prírody, lebo sa mi páči jedno vyjadrenie: „Pozri sa v noci na hviezdy a pamätaj na to, že Boh ti hovorí, že to som stvoril pre teba, ktorý sa teraz na to pozeráš.“ Rád bicyklujem. Už mám po päťdesiatke. Pred dvoma – troma rokmi som dostal ako dar elektrický bicykel, využívam ho, je to veľmi dobrá vec, ale chodím na cyklochodníky.
Mám rád hudbu, slovenskú, aj populárnu – No Name, od Kulyho mám rád pieseň Vŕba bútľavá. Kňaz – spovedník je niekedy bútľavou vŕbou. Potrebujeme byť niekedy jeden pre druhého bútľavou vŕbou. Mám rád klasiku slovenskej hudby, ako je Miro Žbirka, Zuzka Smatanová. Tie piesne mám rád, aj v rádiu v aute, keď idem, si popočúvam. Tiež zahraničné, írsku skupinu U2.
Stále som ten istý človek, ktorý má rád, keď je pekná hudba, či už vážna, alebo moderná. Literatúra, či už svetská, teraz som čítal známeho viedenského psychiatra Viktora Frankla, trošku náročnejšia, ale duchovno-svetská. Samozrejme, duchovná literatúra, mám rád Sväté Písmo, to je moja láska, Božie slovo, Biblia, študoval som ju. Sväté Písmo je každodenné. Niekedy si potrebujem pospať, lebo som unavený. Človek si ľahne a povie, Pane, ako dobre, že večer môžem vystrieť nohy a vďaka ti, Pane, za tento deň. To robí asi tak trochu každý, ale s tým, že keď k tomu dávame ešte Božiu prítomnosť, tak o to je to krajšie. Myslím, že Boh v našom živote dáva zmysel a chuť tomu všetkému, keď život chutí a mne život chutí vďaka mojej viere v Boha.
Čo by ste odkázali našim čitateľom?
Bude to humorné, lebo ja som z Oravy, takže chlapec z Oravy má rozprávať k východniarom, a nielen k nim…Nezabúdajme na naše korene, na kresťanstvo. Nezabúdajme na naše krásne Slovensko, lebo keď ním prechádzam, spieva mi o Bohu. Možno som príliš teraz poetický, ale tá krása Váhu a Dunaja, Hronu a všetkých riek, krása Tatier, Fatry, Karpát, veď to všetko hovorí o kráse prírody a Stvoriteľa. Aj pápež František hovoril: „Pozrite na Tatry, oni ukazujú tým štítom hore, do neba.“
Ďakujme za to, čo máme. Menej je toho, čo by sme mohli mať a nemáme, a ako je nám ťažko. Možno niekedy strácame čas tým, čo vymenujeme, čo všetko nemáme a zabúdame ďakovať za všetko, čo máme. Ľudí okolo seba, veci, ktoré máme, za nový deň, do ktorého sme sa prebudili a ktorého sme sa dožili. Len niekoľko stoviek kilometrov odtiaľto je vojna, ľudia tam zomierajú, ale to už trvá niekoľko mesiacov. My tu žijeme v pokoji. Ďakujme za to Pánu Bohu. Bože, vďaka ti za nový deň, ľudí okolo seba, strechu nad hlavou, chlieb na stole, lebo je to tvojím darom.