Spomienka na Jozefa Leščinského: Nebol by som sa stal kňazom, keby ma nefascinovali tie neuveriteľné príbehy z Biblie

KošiceĽudia

Knihy podľa jeho slov musia mať príbeh.

Vo veku 65 rokov zomrel rímskokatolícky kňaz Rožňavskej diecézy a biblista Jozef Leščinský. V minulosti študoval aj na Pápežskej Gregorovej univerzite v Ríme. V roku 2010 bol vymenovaný za vysokoškolského profesora. Pôsobil aj na Teologickej fakulte v Košiciach, pričom bol vedúcim Katedry biblických vied. Prinášame vám rozhovor s Jozefom Leščinským o knihách, ktorý sme nahrali vo februári minulého roka.

Marec je mesiacom kníh. Akí sú vaši obľúbení autori, knihy, ktoré by si mali čitatelia aspoň raz za život prečítať?

Táto otázka je pre mňa ako ľadová sprcha. Musíte ma ospravedlniť, nie som veľmi zvyknutý na rýchlu odpoveď na takéto otázky. Keď sa niekto prizná, že ho od mladosti knihy formovali, tak to nebude jednoduchá odpoveď na takú širokú otázku.

Prvá kniha, ktorá vo mne ostala ako pečať celý život, súvisí s Vianocami. Boli sme štyria bratia, mama bola upratovačka a otec bol zámočník, zomrel v októbri 2019, veľmi mi chýba, rád na neho spomínam. A chýba mi preto, lebo v detstve sa stala neuveriteľná vec. Každému z nás štyroch detí dokázal dať dar, ktorý absolútne sformoval jeho život. Jeden z mojich bratov doteraz hráva na organe, hoci nemá žiadnu umeleckú školu. Otec mu raz kúpil harmónium, keď videl, ako sa díva na to, ako hrajú v kostole. Obyčajný zámočník si to všimol, môj otec bol veľmi pozorný. Rodičia by mali byť pozorní, lebo sú niekým ako Mikuláš, ktorý nosí dobré dary. Boh nemá ruky a nohy. My vieme, že on je duch, hovorí sv. Pavol – Pán je duch. Ako potom pracuje Boh? Ako nám môže pomôcť, keď nemá to, čo my? On posiela ľudí. Rodičia sú často nástrojom Božej prozreteľnosti.

Foto
Jozef Leščinský / KOŠICE ONLINE

Otec si u mňa všimol, že čítam všetko, čo som mal okolo seba, odkedy som vedel čítať. Ten dar rodičov je neuveriteľný. Jedny Vianoce, bol som piatačik, šiestačik. Predstavujem si zasnežené Vianoce v Prešove a otec rozmýšľal, čo dať svojmu najstaršiemu synovi. A ja som si pod stromčekom našiel knihu Selmy Lagerlöfovej Zázračná cesta Nilsa Holgerssona na divokých husiach. Je to svetoznáma kniha jednej švédskej učiteľky, ktorú vláda poprosila ako známu spisovateľku napísať niečo ako vlastivedu o Švédsku. Rozmýšľala, či napísať učebnicu, alebo niečo iné. V nej prevládol literárny talent a napísala neuveriteľný cestopis po Švédsku ako príbeh o chlapcovi Nilsovi, ktorý je odporný, bije zvieratá na dvore, vytrháva sliepkam perie a naháňa husi. Trollovia ho najprv urobia maličkým, desaťcentimetrovým mužíčkom. Kým sú rodičia v kostole, husi ho ukradnú z dvora. On na tých husiach obletí Švédsko a naučí sa zápasiť o seba a o tie husi, ktorým hrozí nebezpečenstvo. Objavuje život a vrátia ho domov úplne zmeneného. Rodičia prídu z kostola, nenájdu chlapca, plačú, musia sa zmieriť s tým, že ich syn zmizol.

Viete, čo to pre mňa znamenalo? Dodnes vidím toho piatačika, ako leží pod stromčekom na drevenej dlážke a šokujúco prvýkrát v živote číta neuveriteľný príbeh. To očarenie už nikdy nezmizlo. Keď som mal 30 rokov, na fare pri Lučenci som si čítal Selmu Lagerlöfovú. 30 rokov prešlo bez spomienky na ten moment, pričom sa vo mne to čaro čítania ďalej rozvíjalo. Život však beží, ste mladý, štúdiá, fakulta, potom prvé kaplánske miesto, fara. Zrazu som mal 30 rokov, vonku snežilo, po omši som si čítal nejakú knihu od Selmy Lagerlöfovej, tuším Löwensköldov prsteň, to je geniálny román. Zrazu mi napadlo: Selma Lagerlöfová. Dnes si presne pamätám, prešlo ďalších 35 rokov, že zrazu som sa oprel o stoličku, bola rozpálená pec vo veľkej izbe na starej fare a v ten večer mi napadlo: Čo mi hovorí tá spisovateľka? Veď ja som sa s ňou už niekde stretol. Zrazu sa mi vynoril celý príbeh s otcom, že prvý človek, ktorý ma priviedol k čítaniu neboli moje učiteľky, ktoré ma naučili čítať, písať, ale prvý človek, ktorý mi priniesol príbeh ako niečo očarujúce, čo som už nikdy nezabudol v živote, bol môj otec.

Čítam iba knihy, ktoré majú príbeh. Odmietam čítať moderné labyrinty a pokusy s literatúrou. Kniha musí mať príbeh. Skrýva sa v ňom hĺbka, niečo, čo nás skoro vždy šokuje. Príbeh o Nilsovi bol prvý z radu tých veľkých románov ľudstva. Ja som vtedy nevedel, že raz budem viesť Katedru biblických vied a relácie o literatúre do rozhlasu, písať do novín články na túto tému. Už tam bola stopa Božej prozreteľnosti, že si vás pomaličky vedie.

Foto
Biblia sa stala jeho vášňou / Unsplash

Biblia vás sprevádzala nielen ako kresťana a kňaza, ale venovali ste sa jej aj ako pedagóg. Prečo sa stala vašou vášňou?

Nebudem hovoriť o tom, čo pre mňa znamenali texty v kostole. Nebol by som sa stal kňazom, keby ma nefascinovali tie neuveriteľné príbehy, ktoré veľký rozprávač – Ježiš v evanjeliu má. Jeho podobenstvá, v každom z tých príbehov máte akýsi moment neuveriteľného prekvapenia. Ježiš do tohto obyčajného príbehu vložil niečo z večnosti. Niečo z toho, čo my voláme nebeské kráľovstvo. Mnoho jeho podobenstiev začína nebeské kráľovstvo sa podobá rybárskej sieti, perle, pokladu skrytému v poli, zrnu, kvasu. Prečo to Ježiš rozpráva? Začína nejakou banalitou, vecou, ktorú si možno kúpiť. Zrazu sa ten príbeh zvrtne a vidíte, že Ježiš využíva akýsi moment v tom príbehu, aby nám ukázal čosi večného, čo sa skrýva v tých dočasných veciach. Kto z nás by synovi, čo mu premárnil celý majetok s neviestkami, spravil uvítaciu hostinu, keď príde domov? Nikto by to neurobil. Povieme si, že je to bláznivé konanie otca. Veď synovi treba dať príučku, treba ho nejako potrestať. Ježiš používa niečo, čo je pre nás šokom, pretože my už neveríme, že by sa našiel otec, čo také dieťa príjme. My už neveríme, že sa nájde pocestný, čo sa v dnešnom uponáhľanom svete pri nás zastaví a pomôže vám a vy to nečakáte. Čakali by ste to od vlastnej rodiny, že to urobí, nie, urobí to neznámy človek. Ježiš nás ako keby priviedol na hranicu sveta, v ktorý my už neveríme.

Biblia má absolútne zvláštne miesto, stala sa mi vášňou, učil som to celý život. Popri teológii som vždy sledoval literatúru, lebo mi dopĺňala svet, ktorý som nepoznal. Teológia je suchou disciplínou, samá dogmatická poučka, katechizmus, otázka a odpoveď. Nechcel som takto prežívať náboženstvo. Tie príbehy, ako som ich objavoval v knihách, tak ma učili, že jestvujú obrovské veci, ktorými človek opísal svoju históriu, stretávanie sa s Bohom, s nadprirodzenom, ideálmi.

Foto
Jozef Leščinský patril medzi najobľúbenejších pedagógov na Teologickej fakulte v Košiciach  / TASR

Máte radi aj napríklad známe knihy z povinného čítania?

Neviem žiť bez literatúry, ktorá by nebola spojená s idealizmom. Vždy som hľadal veľký príbeh, za ktorým sa skrývala buď zmena epochy, alebo človeka. Také knihy som miloval. Patrí tam aj Biblia. Tá je celá o zmene. Ježiš vraví, aby sme zmenili svoje myslenie. Ale to sú všetky veľké knihy, s ktorými som sa od Nilsa Holgerssona a jeho zmeny potýkal.

Ako kaplána ma veľmi zaujal Milan Rúfus. S jeho básňami som zaspával. Kupoval som si ich na platniach. Dodnes viem naspamäť recitovať Rúfusa. Potom to bolo objavenie ruskej literatúry a Dostojevského. Keď som dočítal Zločin a trest, úplne inak som začal vidieť Knihu Genezis, tretiu kapitolu, to je o zločine a treste. Keď som čítal Daniela DefoaRobinsona Crusoa, tak som si spomenul, že to je o Genezis tretej kapitole a našom stroskotaní v raji. Čo je náš život, ak nie stroskotanie mnohých? Žijete len s rozumom a voľou, ktoré vám nechal Boh a trápite sa v živote, v tom takzvanom raji na zemi. Nepripadáte si ako Robinson Crusoe na tom ostrove?

Svetová literatúra mi ohromne pomáha pochopiť aj tú biblickú. Niekde do toho oblúka patria aj francúzski autori François Mauriac, Alexander Dumas, Victor Hugo – Bedári. To päťzväzkové dielo je neuveriteľný príbeh. Tieto knihy čítam vtedy, keď sa mi zdá, že aj moje srdce je ako močiar – studené. Knihy ako Doktor Živago od Borisa Pasternaka alebo Bedári Victora Huga vo vás zdvihnú akúsi chuť po heroizme, zápasiť so životom, o nastolení starých právd. Literatúre vďačím aj za tieto veci.

Nemôžem nespomenúť americké knihy. Vždy sa mi veľmi páčil spisovateľ Thornton Wilder.  V 70. rokoch mu vyšlo niekoľko kníh, medzi inými si pamätám Ôsmy deň stvorenia. Príbeh jednej americkej rodiny, čo stratí otca v časoch hospodárskej krízy v 30. rokoch minulého storočia. Geniálny príbeh o jednom chlapcovi, jeho sestrách, mame vdove, pričom otec žije, oni to nevedia, ujde kvôli istým okolnostiam a už sa nikdy nevráti. Utopí sa kdesi v Čile v medených baniach a oni sa pretĺkajú životom. To je tak silný príbeh aj do dnešných čias, ktoré tiež sociálne pripomína, že všetko sa nedá zaplatiť a šťastie sa nedá dosiahnuť, keď ste chorý, postihnutý, už vám niečo chýba, keď sa rozvediete, nemáte lásku a ste mladý človek, nemáte otca, mamu, a teraz s tým všetkým žiť.

Ešte stále som človekom, čo tieto príbehy hľadá. Naposledy ma tak prekvapili knihy Paula Coelha, napríklad Alchymista. Zrazu som objavil knihu s príbehom. Mám rád, keď je ten príbeh doplnený náboženskými otázkami. Podvedome aj ja vyhľadávam knihy, kde sa k veľkému patetickému príbehu vmiešavajú aj filozofické otázky. Nečítate len príbeh, ale on je zaujímavý tým, že ako keby zlatá niť šla cez tú šedivú látku. Nájdete tam zrnká ohromných právd o živote podobných Biblii, a preto ma tieto klasické romány dodnes fascinujú.

 

Komentáre