Po sto rokoch sa letné olympijské hry budú opäť konať v Paríži. Pritom pred sto rokmi nešlo o prvú olympiádu pod Eiffelovou vežou. Paríž ako prvé mesto ich organizovalo už druhýkrát a premiéru mali ako druhé olympijské hry v roku 1900 (prvé sa konali v Aténach v roku 1896). V poradí ôsme olympijské hry sa konali v dňoch 4. mája 1924 – 27. júla 1924. Slávnostne ich otvoril prezident Gaston Doumergue. Zúčastnilo sa ich 42 krajín a súťažilo sa v 17 športoch a v 126 disciplínach. Do dejiska pricestovalo 3089 športovcov, z toho ženských športovkýň bolo 135 a v československej výprave mali zastúpenie štyria Slováci. Medzi nimi jeden Košičan, Vojtech (Béla) Neményi, ktorý hral za československú reprezentáciu vo vodnom póle a bol jednou z najväčších opôr tímu.
Rok 1924 sa zapísal do dejín konania olympijských hier aj vôbec prvou zimnou olympiádou. Začiatkom roka 1924 sa v mestečku Chamonix vo francúzskych Alpách konalo podujatie známe pod názvom Medzinárodný zimný športový víkend (trvalo v skutočnosti 11 dní). Hry sa dočkali obrovského úspechu. V 16 športoch súťažilo 250 športovcov zo 16 krajín. Zaujímavosťou je, že Medzinárodný olympijský výbor (MOV) až v roku 1925 rozhodol, že sa pod jeho hlavičkou budú konať samostatné zimné olympijské hry. A práve tie v Chamonix boli retroaktívne označené za prvé.
Zánikom Antickej kultúry pohasla i sláva Olympiád, pohaslo hellénske slnce. Ale v modernej dobe, sťa by duch starej antiky chcel oživovať, v umení, v celom živote a v snahe po zušľachtení telesnom. Od roku 1896 usporiadajú sa opäť Olympiády a toho roku došiel rad na Paríž, kde schádzajú sa zápasníci všetkých kultúrnych národov. Nech žije duch starej hellénskej kultúry, nech nový človek obrodený je v svojich pokoleniach kultúrou duševnou i novou kultúrou telesnej dokonalosti, zdravia a jasnej mysli. Len tak dobudeme nového sveta a nie teóriami o veľkosti žalúdku a blahobytu. / Slovenský východ, 11. júl 1924
Vráťme sa k letnej olympiáde v Paríži. Rovnako ako na siedme, ani na tieto ôsme olympijské hry nepozvali nemeckých športovcov. MOV však prijal klauzulu, že proti účasti na ďalších hrách už nebude mať námietky. Na rozdiel od predchádzajúcich olympijských hier v Antverpách (1920), pozvanie dostali Rakúsko, Maďarsko a Turecko, krajiny porazené v svetovej vojne. Pricestovala aj výprava z Poľska, ktoré predtým chýbalo kvôli vojenskému konfliktu so sovietskym Ruskom. Prvýkrát sa súťaží zúčastnili napríklad Litva, Lotyšsko, Írsko či Uruguaj. A práve Uruguajčania slávili senzačné víťazstvo vo futbalovom turnaji.
Hlavným dejiskom olympijských bojov bol známy štadión Colombes (vtedy novovybudovaný), považovaný za zázrak modernej techniky. Aj slávnostný ceremoniál sa uskutočnil na tomto štadióne, ktorý zaplnilo až 45-tisíc divákov. Vôbec po prvýkrát mali športovci spoločné ubytovanie, ktoré pripomínalo obľúbené olympijské dediny.
O priebehu týchto hier informovalo svet 514 novinárov a skutočne bolo o čom písať, veď v Paríži padlo 15 olympijských a 6 svetových rekordov a zrodili sa aj viaceré prekvapivé víťazstvá a dramatické športové súboje. Najúspešnejší boli opäť športovci Spojených štátov, ktorí si odniesli vcelku 45 víťazstiev. Za nimi nasledovali športovci z Fínska, ktorí ale získali len 14 zlatých medailí. Práve z týchto krajín pochádzali najväčšie hviezdy olympijských súťaží: plavec Johnny Weissmüller (tri zlaté) a atléti Paavo Nurmi (päť zlatých) a Villem Ritolou (štyri zlaté). A ak by tréneri nezakázali Nurmimu štart v behu na 10-tisíc metrov, mohla byť jeho bilancia ešte žiarivejšia. Československo vyslalo do Paríža rekordných 130 športovcov, toto číslo bolo prekonané až o 12 rokov neskôr v Berlíne. Desať medailí znamenalo značné polepšenie proti Antverpám (dva bronzy), a táto bilancia vydržala ako najlepšia až do Londýna 1948.
Na štadióne Colombes sa v atletických disciplínach mimoriadne darilo Američanom. Z 27 ľahkoatletických disciplín získali síce 12 zlatých medailí, Fíni dosiahli len o dve menej. Nasledovali Angličania s troma zlatými, Taliani a Austrálčania získali po jednej zlatej.
O neoficiálny titul najrýchlejšieho atléta ôsmych olympijských hier súťažilo 82 bežcov z 34 krajín. Spomedzi šiestich, ktorí sa prebojovali až do finále, bol najrýchlejší 24-ročný Angličan Harold M. Abrahams. Atletike sa začal venovať, keď mal šestnásť rokov. Po štyroch rokoch usilovnej práce sa dostal medzi výkvet britských šprintérov a skokanov do diaľky. Do pamätného finále behu na 100 m v Paríži nastúpili štyria Američania: Bowman, Murchison, Paddock a Scholz, Angličan Abrahams a Novozélanďan Porrit. Do 50 metrov bežalo všetkých 6 atlétov v jednej čiare. Až potom sa začal Harold Abrahams dostávať na čelo. V cieli mal pred Scholzom náskok už necelý meter. Zvíťazil s časom 10,6 sekúnd. V ďalšej šprintérskej disciplíne – v behu na 200 m už nezopakoval triumf. Do finále sa síce prebojoval, ale tam skončil až na šiestom mieste. Krátko po skončení hier sa právnik Harold Abrahams dal na novinársku dráhu a celé desaťročia bol vedúcim redaktorom odborného mesačníka World Šport.
Veľkým prekvapením týchto hier bol škótsky farár Eric Liddell, ktorý zvíťazil spomedzi 60 bežcov v behu na 400 m. Súperovi Fitchovi namerali v semifinále 47,8 sekúnd, nový svetový rekord. No vo finále sa dostal k slovu Eric H. Liddell. Mal nezvyčajne dobrý začiatok a už v polovičke behu získal značný náskok a dobehol s ešte lepším časom a svetovým rekordom: 47,6 sekúnd. Škótsky pastor Erie H. Liddell nebol nováčik, už roky držal tituly majstra Veľkej Británie v behoch na 100, 220 a 430 yardov. Navyše, bol vynikajúcim hráčom rugby – reprezentantom Škótska. Nikdy neštartoval v nedeľu, lebo sa to nezlučovalo s jeho náboženským presvedčením, a tak v Paríži vynechal štafetový beh mužov 4x400 m, ktorý sa bežal práve v nedeľu. Veľká Británia za účasti Liddella bola veľkým ašpirantom na prvé miesto, bez jeho účasti ale krajina skončila v štafete až na treťom mieste.
Jediný Košičan na olympijských hrách v Paríži (1924) – Vojtech Neményi (1899 Košice – 1945 Bratislava)
Vojtech Neményi sa narodil v roku 1899 v Košiciach v rodine východoslovenského právnika a športového funkcionára židovského pôvodu Dr. Vilmosa Neményiho. So športom začínal spolu s mladším bratom Gejzom v košickom klube Kassai Atléticai Club (KAC). Klub KAC bol členom maďarských športových spolkov až do roku 1923, kedy vznikol Slovenský župný Československý amatérsky plavecký zväz.
Po prvej svetovej vojne vyštudoval techniku v Prahe a od roku 1923 prestúpil do pražského plaveckého klubu APK Praha. Ako člen APK súťažil v roku 1924 s reprezentačným tímom vodných pólistov na olympijských hrách v Paríži.
Československo v prvom zápase vyhralo s Grékmi 6:1, pričom Neményi skóroval až trikrát. V druhom víťaznom zápase proti Írom taktiež skóroval a Československo vyhralo 4:1. V semifinále v jednej z troch skupín ale nestačili na silný tím Belgičanov, ktorým podľahli 1:5, pričom práve jediný gól za Československo strelil Némenyi.
„Výborný útočník V. Neményi, člen APK Praha, ktorý hájil barvy nášho národného teamu v Paríži na Olympiáde. Neményi je výborným strelcom a plavcom. On bol jediným šťastným strelcom, ktorý vedel na medzinárodnom kolbišti ohrozovať bránku protivnej strany.“ / Slovenský východ, 27. júl 1924
„Béla Neményi bol vyznamenaný minulú nedeľu od svojho vlastného klubu KAC a potom od Plaveckej Župy Čs. P. S. po striebornej plakete na upomienku čestného hájenia bariev československých na parížskej olympiáde. Veľmi vrelé slová na privítanie tohoto borců z parížskej výpravy predniesol miestopredseda KAC dr. Ödön Söter a poďakoval mu za jeho lásku nielen ku klubu, ale aj k nášmu štátu.“ / Slovenský východ, 29. júl 1924
Po skončení štúdií v roku 1925 sa vrátil do Košíc, kde podnikal v automobilovom priemysle, popritom sa naďalej venoval plavectvu a vodnému pólu a pretekal v drese pôvodného košického klubu KAC.
