„Tak teda, rok 1931, starček úbohý a zoslablý, bude ešte dnes nebožtík. Pochováme ho presne o polnoci a zároveň sa privítame za sprievodu zvončekovej hry naplnených pohárov s Novým rokom 1932, dieťatkom mladučkým a ružovým. Vševládnuci Chronos – Čas – berie znova do ruky svoje presýpacie hodiny a stavia ich svetu pred oči. Vážení občania, to je neľútostný pán, ten pán Chronos, on nám pletie strieborné nitky do vlasov a, ryje (ach áno, milé občianky) vrásky do tvárí a počíta vteriny nášho života tak presne, ako počítači stroj. Nože, svet je opäť o jeden rok starší a my všetci s ním!“
Svätý Silvester je posledný svätý v kalendári. Ale je to najpodivnejší svätý, s ktorým po celý rok máme do činenia. On prevracia celý svet na ruby a páše s nami, úbohými oživovateľmi tejto planéty, tak bláznivé veci, že až hanba povedať. Na múre visí útržkový kalendár s posledným listom. Ten kalendár bol kedysi, ani sa už nepamätáme, veľký, tučný, blahobytný bruchaj. Teraz akoby prestál cukrovku, zúfale visí s múre ani vychudlý mučeník, prosiaci a volajúci, aby ho dobili. Posledný útržok s textom: DECEMBER 31 Silvester, je prvým útokom tohoto posledného svätého v kalendári na nás. Podívaš sa na múr ráno. Ešte pred raňajkami, tak na lačný žalúdok, a pichne ťa do srdca. „Cože! Dnes máme teda Silvestra? Hrome! Rozhodol som sa, že od Nového roku povedem nový život. To teda mám ten nový život začať už zajtra...“
Nemilé prekvapenie, ale čo robiť, je to tak. V zrkadle sa shliadaš o niečo dlhšie, keď si uvažuješ kravatu, ako obyčajne, a nepozorovane pátraš po novej striebornej nitke, ktoré máš spočítané, vo vlasoch a po novej ryhe v obličaji. No, hotový hypochonder. „Zase rok preč!...Ako to uteká...Ach, Bože môj, tak chytro človek starne!“ A súčasne nadobúdaš rozličné vlastnosti, o ktorých si ani na dne svojho modzgu netušil, že by si ich bol tiež schopný. Troška fatalizmu, viac sentimentality a melancholie a mnoho idealizmu, kajúcnosti a ušľachtilých predsavzatí...
Keď biele svetlo silvestrovského dňa prehne a nadíde podivuhodný silvestrovský večer – boh s vami, počestní občania! Svätý Silvester zázračnou mocou svojej svätosti sa premení v tisíce potměšilých diblíkov, ktorí začnú vystrájať po celom šírom svete. Naskákajú vám do hláv a do sŕdc a všetci sme proti nim bezmocní. „Silvester!“ kričia vám bez prestania do ucha, „Silvester“ je tu! Smej sa, smutný človeče, vstaň raz za rok zo svojho hrobu, vyskoč a tancuj, smej sa!
Ulice sa rozsvietily. Vyzerajú akoby ich svetlá už nikdy nechcely zhasnúť. Čistiš si doma topánky, bereš nový golier a čerstvo oholený sa pripravuješ „na prechádzku vonka.“ „Troška sa obzrem, ako to tam vonka vyzerá...tohoto roku.“ Samozrejme, že sám seba klameš. Čo najhanobnejšie. Tá prechádzka sa celkom iste skončí tým, že svätý Silvester ťa o polnoci uvidí voľakde pri stole, ako pri plnej sklenici pozdravuješ oduševnele to malé, ružové dieťa, ktorému cez prsia padá biela stuha s veľkým zlatým nápisom: 1932! Svet sa veselí, že má opäť jeden rok s pomocou božou za sebou. Gazdinky prinášajú, keď nastane večer, na bielo prestreté stoly bravčové hlavy, z ktorých sa dými. Všetko sa smeje, aj tie svinské hlavy z mis. sklenky, naplnené vínom, sa dotýkajú cengajúc, a ústa, na poly v rozpustilom úsmeve, na poly v roztesknelej grimase, prednášajú zdravice.
„Nech žije...! Na šťastný Nový rok!“ Vážení občania a spanilé občianky, to, čo bolo, neni nikdy tak krásne, ako to, čo bude. To je najkrajšie, čo teprve má prísť a do čoho sme vložili svoje nádeje a túžby, investovali celý svoj citový kapitál. Starý rok zomre dnes o polnoci – nech žije rok nový, ktorý sa dnes o polnoci narodí! Jemu sverime svoj kapitálok ako dobrému bankárovi. Dnes na Silvestra mu ho vložíme do rúk, sotva sa narodí a spatri svetlo sveta. Naplňte teda znova sklenky a, veselí a spievajúci, očakávajte ho, až príde. A potom zvolajte z plných pľúc: „Nech žije Nový rok 1932!“
Článok bol uverejnený 31. decembra 1931 v denníku Slovenský východ
NA ADRESU STARÉHO ROKU. Prešiel, ani sme sa nenazdali. Odniesol so sebou toľko udalostí a tak pohnutých, významných, vážnych, že pomaly už ani neveríme, že sa staly. Musí si tento starý rok doniesť sebou neúspech, nezdar, ktorého sa dožil a ktorý sme mu pripravili. Ačkoľvek nás častoval silným korením, nepodlomil totiž náš optimizmus a našu vieru, že náhle vzniklý stav nie je trvalý, a že skonči, ako skončily situácie ďaleko horšie. Pripravil nám zaťažkávaciu skúšku, napnul nervy, porozhadzoval zahraničie, vypovedal boj zamestnanosti, podíval sa do vrecák, chvíľami i búril. Ale človek, ktorý sa nedávno naučil na vlastnej koži prežívať rozvraty najkritickejšie, víťazil nad zlobou a nepohodou verejného života. Trebárs málo, ale málo je preca viac ako nič. Stroskotávajú dobrodružné pokusy, lámu sa rozvratné úsilia, v hluku a kriku preniká na sile priberajúce volanie: mier a kľud, lebo človek chce prácu a chlieb. Týmto človek víťazil nad minulým rokom a tak ho odprevádza. Bol zlý, ale nebol bez dobra, ako všetko, čo je na tomto svete. Hlavné je, aby sa za dobrým išlo. To je už úlohou roku nového, v ktorom snáď nebudeme horšími, ako v roku starom.
Článok bol uverejnený 31. decembra 1931 v denníku Slovenský východ
