V našom putovaní za pozabudnutou históriou sa tentoraz prenesieme do Košíc na prelome 19. a 20. storočia – do čias, keď nielen v kaviarňach, ale aj cukrárňach pulzoval čulý život. V sérii dvoch článkov prinášame mozaiku spomienok, ktorá zachytáva atmosféru starých košických cukrární.
V oblasti cukrární Košice patrili k priekopníkom od samého začiatku. Bol to azda maďarský zvyk – zanedbávať kaviarne a rozvíjať cukrárne.
„Množstvo košických cukrární to dosvedčuje – od oslobodenia sú neustále plné maškrtných zákazníkov. Dokonca aj vojenskí dôstojníci, tí uhladení elegáni, sa tu výborne cítia – v jemnej, vlažnej atmosfére, medzi malými mramorovými stolíkmi a bielo lakovanými policami, z ktorých na hostí žiaria kompóty z čerešní a marhúľ s pohodou meštiackeho blahobytu.“
Už začiatkom 20. storočia košické cukrárne fungovali s veľkým úspechom. Obzvlášť populárne boli dve známe študentské cukrárne – cukráreň Alajoša Szabóa a cukráreň Darvasa. Alajos Szabó mal svoju prevádzku od roku 1898 najprv na Kossuthovej ulici (Mlynská ulica), neskôr sa presťahoval na Apácza utca (Uršulínsku ulicu), kde pôsobila ešte v 40. rokoch 20. storočia. Okrem sladkých pokrmov aj biliardová hra bola jedným z lákadiel podniku – odohrávala sa v zadnej, závesom oddelenej miestnosti a bola pre študentov obrovskou atrakciou. Biliard síce bol zakázaný, no našli sa odvážni chlapci – napríklad Ede Szieber, syn hlavného školského inšpektora či mladý gróf Hoyos, ktorí zákaz ignorovali a pravidelne mizli za záhadným závesom cukrárne s tágom v ruke.
Aj u Darvasa bol rušný život – v jeho podniku na Františkánskej ulici. Obľubovali ho najmä študenti a úradníci. Neskôr svoj obchod premiestnil na Hlavnú ulicu, kde sa nachádzal do 40. rokov 20. storočia.
Na Hlavnej ulici pôsobila s veľkým úspechom cukráreň Maffei. Majiteľ bol talianskeho pôvodu, pán z urodzenej rodiny, ktorý sa vyznal nielen vo výrobe zmrzliny, ale aj v šikovnom vedení podniku. Jeho cukráreň bola svojho času druhým domovom košických advokátov a šachistov. Prevádzka pozostávala z dvoch miestností, v prednej sa pri malých stolíkoch konzumovala zmrzlina a krémové zákusky, zatiaľ čo v zadnej izbe mlčky sedeli vášniví šachisti, sklonení s hlavou v dlani, vážiac každý pohyb figúrky. Práve tu zvádzal svoje slávne partie aj známy šachový majster Rezső Charousek. Jedným z hlavných lákadiel cukrárne Maffei boli aj dve krásne dcéry majiteľa. Ako sa neskôr ukázalo, všimli si to aj mladí sudcovia, ktorí tam chodili, jednu z dcér si vzal za manželku Béla Juhász, hlavný župný prokurátor, a druhú Béla Naményi, sudca krajského súdu.
Slávnym miestom v Košiciach bola aj cukráreň Kriegerbeck, ktorá stála na mieste neskoršieho obchodného domu Schnitzer, na dnešnej Hlavnej ulici 71. Tento útulný priestor bol akýmsi veliteľským stanom pre dôstojníkov. Po bujarých zábavách sem chodievali piť svoj „knipep“ mladí dôstojníci s detskými tvárami, ktorí zapíjali svoje ľúbostné žiale v čerešňovom likéri alebo francúzskom koňaku. Pán Ferenc Kriegerbeck, majiteľ cukrárne, bol nemeckého pôvodu a ako vážený občan sa aktívne zúčastňoval aj na verejnom dianí v meste.
Mestský pokladník Ferenc Horalek ho zapájal do mestského zásobovania, odovzdával mu poukážky na drevo, aby zákazníci ľahšie získali prístup k nákupom v obchode na Hlavnej ulici. Neskôr však Horalek spreneveril mestské peniaze a spolu s ním sa do problémov dostal aj Kriegerbeck. Mesto požiadalo o konkurz na Horalekov majetok, a zároveň aj na Kriegerbeckov. Ten obávajúc sa hanby a súdneho prenasledovania sa v zúfalstve zastrelil. Podľa dobovej tlači však mohlo ísť aj o nešťastnú náhodu a zbraň vystrelila nečakane.
„Kriegerbeck mal 52 rokov a svoju ziskovú cukráreň prevádzkoval približne 25 rokov. Jeho podnikaniu sa darilo, ale predaj drevených nápisov ho dostal do fatálnych finančných ťažkostí. Samovražedný muž bol dnes popoludní pochovaný...“ Felsőmagyarország, 7. júl 1903
Rodina Kriegerbeck cukráreň prevádzkovala do apríla 1906 potom ju prevzal Pál Sziegfried a podnik viedol vo vlastnej réžii. O pár rokov nato sa z cukrárne stal Steinerov kávový dom, ktorého známy „fatartó“ – uzavretá miestnosť pre súkromné spoločnosti – sa stal v prvom roku vojny miestom zábavy pre dôstojníkov generálneho štábu veliteľstva Svetozára Boroevića, letcov z Przemyślu, a zároveň aj pre Aageho Madelunga, renomovaného švédskeho spisovateľa, ktorý v tejto oblasti pôsobil ako vojnový spravodajca. Tento salónik i samotné mesto Košice zrejme veľmi zapôsobili na švédskeho autora, pretože sa počas vojny opäť do Košíc vrátil.
Autor: HistoricKE