Aktuálna celosvetová situácia, šírenie koronavírusu, pripomína, akou hrozbou pre ľudstvo sú epidémie. I napriek domnienke, že veľké pohromy (akými boli mor či cholera) sa skončili vďaka rozvinutej vede a medicíne, dnešný stav dosvedčuje presný opak.
Akosi sa pozabudlo, že nielenže sa vyvíja veda, ale svet sa mení a napr. preľudnenie a globálne otepľovanie vytvárajú priaznivejšie podmienky pre nové, zatiaľ neznáme choroby. Koronavírus je jedným z prvých, ale možno ani zďaleka nie posledným. V súvislosti s aktuálnou pandémiou koronavírusu ožili spomienky na rok 1918, kedy sa svetom začala šíriť epidémia tzv. španielskej chrípky.
Španielska chrípka bola nezvyčajne smrteľná pandémia chrípky, ktorú spôsobil chrípkový vírus H1N1. Infikovala 500 miliónov ľudí na celom svete vrátane ľudí na vzdialených pacifických ostrovoch a v Arktíde. Viedla k úmrtiu približne 50 miliónov ľudí, čo bolo až tri percentá svetovej populácie a výsledkom je tak viac úmrtí ako obetí v prvej svetovej vojne.
Jej počiatky siahajú do obdobia bojov I. svetovej vojny, prvé zmienky sú z januára 1918 a svet ohrozovala až do decembra 1920. Epidémie chrípky väčšinou zabíjajú najmä starších alebo už oslabených pacientov, obeťou pandémie v roku 1918 však boli nezvyčajne aj zdraví mladí dospelí a ľudia často na ňu ochoreli aj viackrát.
Prvé zaznamenané prípady tejto choroby boli na vojenskej základni Fort Riley v Kansase v USA. V krátkodobom horizonte tu ochorelo približne 500 ľudí a keďže americká invázna armáda bola počas tohto obdobia premiestnená do Európy, na jar 1918 sa aj na starý kontinent dostala prvá vlna choroby. Je pravda, že v tom čase si vyžiadala pomerne málo obetí a nikto nevedel o jej šírení, pretože žiadna z bojujúcich strán nemala záujem o vypuknutie paniky. Cenzúra počas vojny s cieľom udržať morálku minimalizovala prvotné správy o chorobe.
Správy o epidémii sa mohli slobodne šíriť v neutrálnom Španielsku, kde vážne ochorel aj král Alfonza XIII. To vytvorilo falošný dojem, že Španielsko bolo obzvlášť napadnuté, čím vznikla prezývka „španielska chrípka“.
Chrípka ohrozovala svet v troch hlavných vlnách. Prvá bola na jar 1918 (prvý prípad v Rakúsku zaznamenali v júni 1918). Vrátila sa na jeseň, keď zabíjala najviac. Tretia vlna prišla nasledujúci rok a dozvuky pretrvávali aj v roku 1920.
V letných mesiacoch roku 1918 sa chrípka stala vážnou hrozbou aj v Rakúsko-Uhorsku. V meste Szatmárnémeti (Satu Mare v Rumunsku) pripútala španielska choroba k posteli až 2000 ľudí. Obyvateľstvo mesta Nagyberecsk (dnes Zrenjanin v Srbsku) bolo už z 25 percent onemocnené. V Pallócpuszta pri Taksony ochorelo 12 ruských vojnových zajatcov, ale nepripisovali tomu žiaden význam a úradník župy v jeho júlovej správe neuviedol medzi prenosnými chorobami „španielsku chrípku“.
Záhadná choroba kosila v tom čase už aj v Budapešti. V polovici septembra sa spomína smrť známej divadelnej herečky Márty Szentgyörgyi, ktorá len pred dvomi rokmi opustila košickú divadelnú spoločnosť.
„Herečka ochorela pred piatimi dňami. Ešte koncom minulého týždňa mala vystúpenie, no potom ju skolila vysoká horúčka a z postele už nevstala. Lekári u nej diagnostikovali španielsku chorobu“.
Jej stav sa rýchlo zhoršoval, horúčka stúpala, až sa u nej dostavil silný zápal pľúc. Ten sa stal pre mladú herečku osudným.
V celej krajine vyčíňa španielska choroba! Znel titulok košických novin Kassai Hirlap z 19. septembra 1918.
„Z každej strany nás zaplavujú správy o šírení španielskej choroby (tzv. španielskej chrípky). Útrapy spojené s touto tajomnou chorobou sužujú i obyvateľstvo nášho mesta a župy. Pliaga, ktorej prvotné príznaky sú na prvý pohľad mierne, si začína vyberať svoju daň aj ľudskými životmi.“
Do polovice septembra sa v Uhorsku počet chorôb a s nimi aj počet úmrtí začal dramaticky zvyšovať. Spôsobilo to aj chladnejšie, daždivé jesenné počasie a tiež postupný koniec vojny, ktorý spôsobil, že sa z frontov vracali masy vojakov, a to vrátane vojakov z vojenských nemocníc, ktorí boli najväčšími nosičmi epidémie. Napriek tomu úrady tieto informácie stále ututlávali a akoby sa snažili zabrániť informovaniu verejnosti o rozsahu problému.
Podobná situácia bola v Košiciach, kde hoc bol každý druhý študent v meste v druhej polovici septembra chorý a školy bolo potrebné uzavrieť, mestské zastupiteľstvo sa na zhromaždení 25. septembra epidémiou stále nezaoberalo.
„Naša redakcia už niekoľko týždňov bombarduje verejnosť článkami o hrozivých štatistikách vyčíňajúcej španielskej chrípky. Napriek tomu posledné vyjadrenia viacerých poslancov na nedávnom mestskom zastupiteľstve túto hrozbu bagatelizovali, že vraj nákaza je už na ústupe a že noviny iba zbytočne maľujú čerta na stenu. Od tohto zasadania uplynulo len niekoľko dní a prípady úmrtí stále pribúdajú. V sobotu sa vedenie škôl konečne rozhodlo a košické stredné i štátne základné školy zavrelo až do 15. októbra."
(Kassai Napló, 1. 10. 1918, utorok)
Podľa správy hlavného lekára Košíc bolo ku dňu 30. septembra nakazených v meste až 2000 osôb a vzhľadom na túto situáciu vyhlásil v meste epidémiu. Hlavný lekár trval na vyhlásení viacerých opatrení – spomeňme obmedzenie podujatí s veľkou návštevnosťou či dôsledné dodržiavanie hygieny v reštauráciách a hoteloch.
Ľuďom odporúčal časté umývanie si rúk a denne viacnásobný výplach hrdla, resp. kloktanie. Pľuvanie a podávanie si rúk sa malo zamedziť, nakoľko sa tým nákaza mohla šíriť ďalej. V domácnosti mal každý člen používať vlastné uteráky a vreckovky a tie často v horúcej vode prevariť, aby sa tým dezinfikovali.
Všetky miesta, kde sa ľudia stretávali vo voľnočasových aktivitách, boli nútené uzavrieť. Tieto opatrenia platili do 4. novembra.
Obmedzenia otvárania kaviarní a reštaurácií sa týkali záverečnej večernej hodiny a vyžadovali si počas dňa dvojhodinovú prestávku vetrania. Všetky druhy pohostinstiev sa museli zatvárať najneskôr 22.00 hod.
Kaviarne museli prerušiť prevádzku v čase od 11.00 – 13.00 hod, aby sa dôsledne vyčistili a prevetrali a pre reštaurácie bol tento čas stanovený na 14.00 – 16.00 hod. V továrňach a na pracoviskách bolo nariadené čistiť a vetrať priestory prevádzky v čase 12.00 – 14.00 hod.
V električkách mali byť všetky okná na jednej strane otvorené počas celej jazdy a bolo určené, koľko cestujúcich sa v nich mohlo zdržiavať. Hlavný kapitán mesta József Váczy nariadil, aby mesto zabezpečilo prepravu lekárov za pacientmi kočiarmi. Domovy, kde sa zdržiavali chorí pacienti, mali byť označené červenou farbou.
Medzi príznaky tohto ochorenia patrili vysoká horúčka, kašeľ či bolesti svalov. Ak sa stav nezlepšoval ani po štyroch dňoch, príznaky sa zvykli zosilniť: horúčka sa stupňovala, bolesti končatín sa zvýraznili a vyskytli sa ďalšie komplikácie, z ktorých najčastejšou bola pneumónia.
Podľa oficiálnych údajov v októbri po vypuknutí epidémie v Košiciach zahynulo 40 ľudí (ale skutočný počet bol nesporne vyšší). Nemožno pochybovať, ak si uvedomíme, že od septembra do novembra 1918 na území dnešného Slovenska mohlo byť niekoľko desiatok tisíc ochorení a že počet úmrtí musel dosiahnuť stovky.
V roku 1919 sa španielska chrípka v našich končinách správala už pomerne pokojne, aj keď sa ojedinele vyskytli nové prípady. V roku 1920 mierne prepukla epidémia znovu a na Slovensko sa dostala pravdepodobne od južných susedov, z Maďarska. Je nesporné, že nakazených pribudlo aj v Košiciach a niektoré prípady skončili smrťou, ale celkový priebeh už nebol taký hrozivý ako na jeseň 1918.
„Napriek tomu, že si môže každý ľubovoľne vybrať, či máme „španielku,“ alebo nákazu influenzy, predsa by bolo vhodnejšie sa prikloniť k tomu druhému označeniu, keďže v takom prípade si verejnosť nepotrpí na rôzne protiopatrenia. Aj keď vieme, že tie v minulosti za veľa nestáli, snáď okrem zavretia škôl, ktorým sa najviac radovalo naše študentstvo.
V súčasnej dobe je naša ochrana proti „španielke“ oveľa účinnejšia, než tomu bolo v minulosti. Stačí, ak úrady vyhlásia: „nejedná sa o španielsku chrípku iba o bežnú influenzu.“ Verejnosť je ihneď pokojnejšia a ani školský rok nie je za potreby narúšať. Nákaza sa tak či tak pominie, či už zostanú školy, alebo zábavné podniky otvorené, alebo nie."
(Kassai Napló, 14.3.1920, preklad Tomáš Ondrejšík )
Autor: Mgr. Peter Anna – Archív mesta Košice, HistoricKE
Foto: Wikipedia