Aj metropola východu sa zapojila do boja za slobodu a demokraciu.
Na Slovensku, ale aj v Českej republike si dnes pripomíname významný deň, 17. november, ktorý vstúpil do dejín ako Deň boja za slobodu a demokraciu. Tento rok oslavujeme jeho 29. výročie. Mladšie generácie však na tento významný medzník našej histórie skôr zabúdajú. „Na českých školách, keď sa deti opýtajú na 17. november, tak im vždy začnú hovoriť o ceste na Národnej triede. To bolo impulzom pre mňa, pretože 17. november prebiehal v celom Československu, takže som chcela urobiť niečo také, aby som videla iný pohľad na 17. november, pretože tie slovenské dejiny v tom českom kontexte sú veľmi obmedzené, úplne sa o nich nehovorí, tak mi to prišlo ako výborný nápad,“ uviedla Klára Kohoutová, ktorá napriek tomu, že patrí medzi porevolučné deti, tak november 1989 sa stal jej vášňou.
Táto študentka histórie sa 17. novembru venovala aj vo svojej diplomovej práci a pred tromi rokmi ako doktorandka Slovenskej akadémie vied v Košiciach realizovala aj vlastný výskum. Ako rodáčka z Prahy, no so slovenskými koreňmi prišla do metropoly východu vyspovedať tých, ktorí sa nebránili spomienkam na 17. november a vyrozprávali jej, čo sa stalo pred 29 rokmi v Košiciach. „Problém, s ktorým som sa hneď na začiatku stretla, bolo to, že literatúra k tomu 17. novembru tu na Slovensku takmer žiadna, archívne materiály takmer žiadne. Keďže som študovala oral history, tak mi prišlo super, že môžem zaplniť toto biele miesto tými výpoveďami s respondetmi, takže som sa potom dozvedala osobné svedectvá tých, ktorí boli svedkami alebo boli priamo účastníkmi. Sami chodili na tie demonštrácie a niektorí ich dokonca aj organizovali alebo pomáhali organizovať a bol to super, keď sa historik stretáva akoby s tým prameňom a dostáva sa do určitej konfrontácie, takže to bolo pre mňa úplne úžasné,“ dodala Kohoutová s tým, že svoj výskum realizovala v Košickom kraji.
V súvislosti s Nežnou revolúciou si staršia generácia predovšetkým spomína na demonštráciu v Prahe. A pritom udalosti odštartovali už deň predtým v Bratislave. Slovenskí vysokoškolskí študenti tu oslavovali Medzinárodný deň študentov - usporiadali manifestačný sprievod, ktorým verejne demonštrovali proti komunistickej diktatúre. Metropola východu bola podľa pamätníkov v tomto smere ale trošku pozadu, čo potvrdila aj Kohoutová: „Košice boli úplne strnuté z týchto udalostí. V Prahe to bolo naozaj masové, aj v Bratislave to bolo pomerne masové, ale v Košiciach to bolo skôr také, že veľa ľudí ani nevedelo, prečo sa vlastne ide na námestie. Dav strhol jednotlivca. Jeden z tých respondentov mi hovoril, že on keď sa dozvedel z rozhlasu, čo sa stalo na Národnej triede, tak vybehol celý nadšený na Hlavnú ulicu tu v Košiciach a myslel si, ako to budú pobehovať ľudia s československou vlajkou a všetci budú oslavovať. Hovoril mi, že to bolo hrozné, pretože v centre nikto nebol, bolo tam mŕtvo. Informácie na východ krajiny sa dostávali veľmi málo. Zo začiatku mali skutočne čisto súkromný charakter. Boli tu ľudia, ktorí bolo napojení na Prahu, mali známych v Prahe, takže od tých sa to dozvedeli. Tie ucelené informácie tu neboli, takže, keď sa hovorí 17. november a Praha, tak to je masová akcia a keď sa povie 17. november a Košice, tak tu sa toho 17. novembra ani nič nedialo.“
Ale aj Východniari sa zapojili do boja za slobodu a demokraciu. „To bolo práve v tom druhom týždni, vlastne v dobe tej generálnej stávky. Ulica bola plná. Boli tu akési dve revolučné centrá. Jedno bolo okolo Občianskeho fóra, ktoré sa vtedy sformovalo a druhé bolo na Technickej univerzite, kde to viedli študenti, tak potom tých akcií tu prebiehalo veľa. Potom to bolo v podstate masové,“ doplnila Kohoutová. K štrajku sa pridali vtedajšie Východoslovenské železiarne. Okolo 20. novembra sa do metropoly východu začali dostávať ľudia z iných československých miest: „Začali prichádzať pražskí študenti. Informovali o tej zmieňovanej stávke, o tom, že je potrebné sa pripojiť. Prichádzali ľudia z Verejnosti proti násiliu, bol tu Kňažko. Dokonca potom, ale až neskôr, prišiel aj Václav Havel,“ skonštatovala Kohoutová.
„V Prahe sa stalo to a to a keď sa teraz postavíme, tak to asi padne. Pár mesiacov predtým to spadlo v Poľsku, padlo to v Maďarsku. Už Berlínsky múr bol zbúraný, tak tí ľudia vedeli, že Československo je ako keby posledným skanzenom Sovietskeho bloku. Podľa mňa už boli aj odvážnejší. V tom prvom týždni vzniklo Občianske fórum, začali besedy na Technickej univerzite. Zo začiatku to bola akcia mladých ľudí a potom sa k tomu dostali aj tí starší. Myslím si, že naozaj tým vrcholom bola tá generálna stávka. Potom sa už čakalo, kedy Komunistická strana povie koniec. Jeden z tých repondentov mi hovoril, že aby sa to dostalo z Prahy až tu, tak to chvíľu trvalo,“ povedala Kohoutová.
Študentka histórie vo svojom výskume vyspovedala šiestich mužov a jednu ženu, ktorí jej vyrozprávali svoje životné príbehy. Ako zdôraznila Kohoutová, celospoločenská zmena zasiahla každého: „Samozrejme, každého inou mierou, niekoho viac, niekoho menej. Boli tam výpovede niektorých ľudí, ktorí tú dobu predtým ako keby ani nevnímali cez tie politické udalosti, ale vnímali to cez svoje osobné životy, to, že sa dostali na vysokú školu, cez to, že sa im narodilo dieťa a bolo to pre nich prirodzené a oveľa prirodzenejšie ako to, keď by mi hovorili, že v tých osemdesiatych rokoch to bolo hrozné.“
Novembrové udalosti boli každopádne v celom Československu búrlivé. Štrajky a manifestácie sa uskutočnili aj po 17. novembri. V Košiciach bola 25. novembra miestnym koordinačným výborom Verejnosť proti násiliu naplánovaná demonštrácia, ktorá sa odohrala v centre mesta za účasti niekoľko tisíc ľudí. K prvej personálnej zmene v Slovenskej národnej rade nakoniec došlo 30. novembra 1989. Na mieste jej predsedu vystriedal odvolaného Viliama Šalgoviča Košičan Rudolf Schuster. Na tejto pozícii zostal do volieb v júni 1990. O desať dní po prvej veľkej zmene, 10.decembra Gustáv Husák abdikoval z postu prezidenta ČSSR. Okolo 100-tisíc ľudí sa následne zúčastnilo pochodu pod názvom Ahoj Európa, ktorý znamenal faktický pád Železnej opony na Slovensku.
Autor: SILVIA HAMRÁKOVÁ