Nazdar cyklisti! Viacerí z vás nás po našich cykloturistických článkoch kontaktovalo s jednoduchou požiadavkou – „poraďte nejakú zaujímavú trasu v okolí Košíc“. V poriadku, nie je problém.
Rekreačná cyklistika zažíva boom a cieľom nášho nového seriálu bude pomôcť poodhaliť inšpiratívne miesta aj tým, ktorí sa doposiaľ obmedzovali iba na tie najvychytenejšie ciele ako sú Jahodná, Horný Bankov či hrádza na Jazere. Nebudeme sa pritom hrať na objaviteľov a vypomôžeme si trasami z tohtoročnej edície Vrchárskej koruny Abova.
A tu prichádza ten správny čas preladiť z novinárskej polohy do trochu osobnejšej. Keďže som využil karanténne obdobie na absolvovanie všetkých dvadsiatich vytýčených výziev (neberte to ako samochválu, ale skôr ako povolenie na cyklomudrovanie), pokúsim sa vám priblížiť jednotlivé „chuťovky“ tak, aby ste si ich užili čo najviac a aby ste sa pritom nestratili (tak ako sa to zopárkrát stalo mne).
A keďže začína každá správna Tour rovinatou etapou na zahriatie, na úvod vyberám trasu Vrchárskej koruny s číslom 20.
Hornádsko – Olšavský okruh (počet vrcholov VKA – 4)
Hneď na úvod upozorňujem, že absolvovanie celého okruhu si žiada jednodňovú dovolenku, alebo slnečný víkendový deň. Ak sa ho totiž rozhodnete odkrúžiť celý, tak musíte počítať s vyše 80 km v nohách. Ako som však už spomenul, ide v podstate o najrovinatejšiu z trás Vrchárskej koruny Abova a ak nepodľahnete droge v podobe zberu vrchárskych prémií, vybrať si pokojne môžete iba niektorú z jeho častí.
Tak teda, nohy na pedále a ideme na to. Na úvod pohodička, pohoda. Z centra mesta sa presúvam na hrádzu pri Hornáde. Jemný slalom medzi korčuliarmi hľadajúcimi rovnováhu s pažami rozprestretými ako tiahnuce žeriavy a už som na konci sídliska Nad Jazerom. Cyklochodník na parádu, bodaj by bolo takých v Košiciach oveľa viac.
Po cyklistickej značke pokračujem stále na juh a dodržiavam pritom jediné pravidlo – drž sa Hornádu. Ak ho nevidíte dlhšie ako 100 metrov, tak pravdepodobne blúdite. Ak vám znejú v ušiach vlnky rozbíjajúce sa o kamene, dostanete sa po niekoľkých minútach k štrkovisku Krásna. Jedna fotka labutí a ide sa ďalej. Očkom sem-tam mrknite doľava, mohol by vám totiž ujsť malebný sútok Hornádu s Torysou. Cestička popri rieke privádza cyklistov priamo na most zo železničných prascov a to sme už v obci Nižná Myšľa.
Stačí pohľad pred seba a na obzore je náš prvý povinný bod – biely kostol Svätého Mikuláša. Cestu k nemu popisovať netreba, očný kontakt s jeho vežičkou vás určite nasmeruje celkom presne. Kopček je to celkom slušný, no ten výhľad... Priamo spred kostola sa naskytá nádherný pohľad na Košice, Čanianske jazerá a za nimi dymiace železiarne.
Chvíľu sa kochám ako Rudolf Hrušinský pri pohľade na české lány a ide sa za druhým bodom okruhu – Myšlianskou skalkou. Teraz, keď som už múdry, tak poviem – budete tam za pár minút. Stačí pokračovať po Kopaničnej ulici a z nej sa vydať doprava do polí. „Vyjazdenou cestou sa dostaneme až k hrotu náhornej planinky k senníku a posedu. Tu odstavíme bicykle“. Písal vrchársky manuál.
Nebol by som to však ja, aby som si ho poriadne neprečítal. Okolo železničnej stanice v Nižnej Myšli sa síce celkom poľahky dostávam pod Myšliansku skalku, no hoci som priamo pod ňou, viac ako druhá horská prémia ma púta ohlodaná lebka neznámeho tvora. Fotenie myšlianskej príšery ma pohlcuje natoľko, že som sa na Skalku ani nepozrel a idem ďalej (vám stačí zabočiť pred samotnou skalou doprava smerom hore na pole a pri spomínanom senníku vojsť do lesíka. Tridsať metrov a z vrcholu Myšlianskej skalky sledujete vlak prechádzajúci krásnou krajinou). Ja baran však idem popod skalku ďalej, brodím sa riečkou Olšavka a šliapem na kopec nad Vyšnou Myšľou. To už pomaly tuším, že „dačo nedobre“. Spúšťam sa späť a chlapca s fúrikom sa pýtam – kde je tá bájna Myšlianská skalka? Pozerá na mňa ako Sulík na Matoviča a klope si na čelo – otvor oči! Otváram a vidím. Tam je tá čierna potvora. Brodím sa späť cez Olšavku a o pár minút už suším premočené topánky na vrchole Skalky.
Nič to, aspoň som nahnal pár výškových metrov navyše. Nasleduje návrat do Nižnej Myšle, v podstate takmer ku kostolu a potom si už len stačí všímať značenie k archeologickému nálezisku Várhegy. Značenie je parádne a blúdiť by tam už preto nemal ani taký moták ako ja. Krátky zjazd a fotka číslo 3 je realitou. Drevené domčeky, stredoveké opevnenie, jednoducho krása. Ako to, že som tu ešte nebol s deťmi? Pýtam sa sám seba a o pár týždňov neskôr som ich tam naozaj vzal. Samé o sebe by iste frfľali ako majitelia posilňovní na konci mája, no na pomoc sme si vzali pár kamarátov a kým stihli deti prebrať problematiku Brawl Stars a Fortnite, boli sme tam. Ak to zvládli tri osemročné dievčatá a traja desaťroční chlapci, tak sa veru nemáte čoho báť (Košice – Várhegy a späť, cca 50 km).
Vráťme sa však k nášmu okruhu. Z archeoparku Várhegy vedie pohodlná cesta ku kaplnke sv. Jána Nepomuckého k mostíku ponad moju „obľúbenú“ Olšavu. Za normálnych okolností by ste sa dostali až do Skároša a tam by vás čakala ďalšia horská prémia, ktorou je pamätník vojakov padlých v druhej svetovej vojne. Krásne miesto prešpikované dobovou vojenskou technikou. Za normálnych okolností by som si to strihol na maďarské hranice a po vyšliapaní výdatného kopčeka by som sa vrátil na Slovensko cez obec Kéked.
Teraz však normálne okolnosti nie sú. Korona je už síce preč a aj hranice pomaly otvárajú, no v tejto časti Slanských vrchov úraduje prasací mor. Ešte pred Skárošom by ste teda mali odbočiť na Ždaňu a následne nabrať smer Trstenné pri Hornáde. Mne sa však viac páči cesta priateľstva Slovákov a Maďarov medzi Skárošom a Trstenným. Tú tvorí pred pár rokmi vysadená lipová alej. Na jej konci sa začína Trstenné pri Hornáde. Držte sa cykloznačky a hneď pri futbalovom ihrisku sa týči posledný bod fotobod tejto etapy – cyklolávka v Trstennom.
Trsteniansky Golden Gate predstavuje vstupnú bránu na parádnu cyklotrasu (v pohraničnej oblasti nie je s eurofondami problém) a v nepríjemnom protivetre prichádzam do Gyňova. Potom je to už len o rovinatom návrate domov. Obchádzam Čanianske jazerá a cez najdlhšiu dedinu na svete (aspoň podľa mňa takou Valaliky sú) sa vraciam do Košíc. Odosielam štyri fotky cez formulár na stránke Vrchárskej koruny Abova a keďže som túto trasu absolvoval ako poslednú z dvadsiatich (hoci vám ju servírujem ako prvú), ako tretí v poradí vstupujem do Siene slávy košických vrchárov. Odpustite dávku cyklonarcizmu, ale viete ako to chodí – ak sa nepochváliš sám, tak sa toho nedočkáš.
Nôžky sme teda zahriali a o týždeň sa už pustíme do skutočných kopcov. Tých je totiž v našom Above viac, ako si možno myslíme...
Autor: PETER JESENSKÝ