Prázdniny sa nám pomaly končia a ešte pred návratom detí do škôl stihneme skompletizovať náš letný zber vrcholov Abova. Veru je to tak, po dnešku ich budeme mať všetkých dvadsať.
Hovorí sa, že to najlepšie prichádza na koniec. Ako poslednú si preto predstavíme jednu z mojich najobľúbenejších trás, v rámci ktorej sa dostaneme na Dargovský priesmyk. Pozor však, popísaná trasa od Ruskova je momentálne vzhľadom na africký mor ošípaných nemožná. Ja som si ju však viackrát prešiel ešte pred toutou svinskou pliagou a keďže naozaj stojí za to, popíšem vám ju aspoň pre budúcnosť. Pre účely zisku dnešného vrcholu však radšej použite iný variant, napríklad ten, ktorý v texte popíšem smerom od dnešného vrcholu smerom späť (vy ho samozrejme prejdete presne naopak).
Ja sa teda vydávam pôvodnou cestou, ktorú si v budúcnosti určite vychutnáte.
Úvodná hodinka je v podstate nezáživná a nechávam na vás, ktorou cestou sa dostanete z Košíc do Ruskova. Niekomu vyhovuje cesta cez Zdobu, ja sa tam presúvam cez Krásnu, Nižnú Hutku a Bohdanovce.
Ak teda prichádzate od Bohdanoviec, tak základom je v Ruskove zabočiť za kostolom doprava. Pomaličky vychádzam východným smerom z obce (Slančícka ulica) a prichádza prvý náznak stúpania. Cestou na Regetu pribúdajú na konto prvé výškové metre, no zároveň aj výdych. Konečne bez premávky a hukotu áut!
Smerom na Slančík je kľúčové trafiť odbočku Regeta. Stačí sa však pozerať smerom doľava a určite ju neprehliadnete. Práve tu štartuje pôsobivá cyklocesta a smerovník dáva tušiť zaberačku – Dargovský priesmyk 15 kilometrov.
Nebojte sa však, nie celý tento úsek je do kopca. Výrazným dopingom pre upotenú dušu vrchára je navyše dokonalý asfalt. Niet divu, že sa tu tak páči aj pretekárom rely a rýchlostná skúška Regeta – Bogota je už klasikou Rallye Košice.
Iste, moje gumy cestou nahor asfalt trhať nebudú, no o to viac si užijem parádnu a prázdnu cestu krásnymi lesmi.
Od Regety teda začínam so zberom výškových metrov a čochvíľa sa mi na pravej strane otvára nádherný výhľad na hrad Slanec. Pohodovým tempom pokračujem po cykloznačke a nohám nedám pokoj až po prvú zastávku. Tou je Okrúhly vrch. Nasávam historické fakty z informačnej tabule, ktorá píše o zaniknutom Loveckom zámočku a zároveň ma upozorňuje na hrobku grófa Forgáča. Stačí vraj nasledovať písmeno F a po dvesto metroch budem tam. Spúšťam sa teda vyšliapanou cestičkou nadol a naozaj. Po minútke som pri machom obrastenom kríži uprostred lesa. Pôsobivé!
Vraciam sa k informačnej tabuli a pokračujem asfaltovou cestou. Až prichádzam na téčko, kde sa delí cesta na obe strany. Ktorou ísť? Samozrejme, že tou do väčšieho kopca. Vopred upozorňujem, že sa na toto miesto vrátime, ale stúpanie doľava vedie na veľkú vrchársku chuťovku – Bogotu. Toto je už naozaj makačka a ak sa k tomu pridá pražiace slnko, predstavujú nadávky všetkého druhu povolenú výbavu. Brýzgam teda írečité slová navôkol a pomaličky prichádzam k oplotenému vojenskému objektu. Fotografiu neponúknem, nakoľko ceduľka na bráne hovorí jasnou rečou – vyhotovovanie obrazových a fotografických záznamov sa trestá pokutou vo výške 1600 eur. Nebudem teda dráždiť hada bosou nohou. Fotka nefotka, ten drakonický stupák stál za to!
Otáčam bicykel sa zjazdujem späť na naše téčko. Tentoraz už pokračujem rovno a prichádzam na smerovník Maliniak. Prichádza odmena za predošlé útrapy. Dlhý zjazd až na Dargovský priesmyk. Veru, počas stoviek prejazdov týmto miestom autom som si nikdy neuvedomil, že pri slávnych tankoch v podstate ani nie som tak vysoko a z Bogoty sem vedie také dlhé spúšťanie (Bogota má 856, Dargovský priesmyk 473 metrov nad morom).
Toto miesto pozná každý východniar. Sieň bojovej slávy, povinná fotka s tankom T34, no mňa teraz zaujíma skôr bufet. Hamburgery rozvoniavajú do diaľky a prichádza teda povinná občerstvovacia stanica.
473 m n.m., GPS: 48.7388342N, 21.5350956E
Po krátkej zastávke sa na konci parkoviska chytám modrej značky. Tá ma veľmi rýchlo privádza k vojenským bunkrom. Leziem dnu a predstavujem si, aké to tu bolo pred vyše 75 rokmi.
Modrej značky sa teraz budem držať hodnú chvíľu. Po niekoľkých kilometroch ma privádza k bývalým kúpeľom Borda. Pekné miesto, no tie najkrajšie roky má už za sebou. Nasleduje dlhý a príjemný úsek značenou cyklocestou cez lesy. Dopĺňam vodu z prameňa Hubert (na pravej strane cesty) a pomedzi vyrúbaný les sa mi naskytá krásny výhľad na Vysoké Tatry.
Pohodovým tempom naberám kilometre, až zrazu prichádzam na asfaltovú cestu. Áno, ide o cestu spájajúcu Herľany a Banské. Bočím teda doľava a vytriasam nohy počas spúšťania k Herlianskemu gejzíru. Vytryskne? Ale kdeže! Striekať bude až šampanské, ktoré chladia pre svadobných hostí pomaly zapĺňajúcich parkovisko. Na jeho konci tróni postaršia pani v kiosku s úderným názvom Erupcia. Tomu nemôžem odolať a nechávam si načapovať jedno nealko. Môj pohľad zaujal miestny štamgasta. Pred sebou má tri poldeci a hovorím si – to musí byť znalec. „Vedúci, kedy má najbližšie striekať gejzír? " Napitý šibal sa len pousmeje a hovorí – mám ti ho pustiť? Tu za stánkom máme ventil.“
Nepustil. A tak idem ďalej a naberám smer Rankovce. Pri prudkom stúpaní obcou sa už človeku veľmi nechce, no početný fanklub osadníkov ma pokrikmi „Ideš Sagan! " popoháňa dopredu. Pravda, tu by som veru defekt opravovať nechcel. Nielenže zacítili železo, ale moje tempo zvyšujú aj pobehujúce štekajúce psy. Podobná kulisa ma čaká aj v Kecerovciach a zvláštny pocit neistoty ma opúšťa až počas stúpania okolo luxusných domov s levmi na bránach. Toľko levov ako v Kecerovciach asi nemajú ani v Afrike.
Smerom na Čižatice vrhám posledné pohľady na Slanské vrchy a veže na Makovici. Počas zjazdu do tejto obce začínam brzdiť a sledujem značku, ktorá ma naviguje na rozhľadňu Čerešenka (v podstate je treba odbočiť tesne pred potravinami). Opäť malý kopček a slnečnicami obkolesená vyhliadková veža je už na dohľad.
Chvíľu sa kochám pohľadmi na všetky svetové strany a pokračujem cez Chrastné a Vajkovce do Budimíra. Približne v strede obce bočím pri autobusovej zastávke doľava a nasleduje jemné stúpanie k tretiemu dnešnému vrcholu Abovskej koruny – Krížu nad Budimírom. Ďalšie príjemné miesto s odmenou v podobe dokonalého pohľadu na Slanské vrchy.
Od kríža stúpam ďalej do lesa a potom sa už len intuitívne držím na najvyjazdenejších cestičkách. Tie ma vedú popod diaľničný privádzač na Zelený dvor. Potom je to už len o poslednom stúpaní ku kolibe a populárnym lesoparkom sa dostávam na Furču. Som späť v Košiciach a spoločne sme si tak prešli všetkých dvadsať vrcholov Vrchárskej koruny Abova. Naše cyklopotulky v okolí Košíc tým však samozrejme nekončia. Už o týždeň sa vydáme na ďalšie zaujímavé kopce v okolí.
Autor: PETER JESENSKÝ