Je tu ďalší letný piatok a s ním aj ďalšia cykloinšpirácia na víkend. Meteorológovia strašia premenlivým počasím s búrkami a my si tak tentoraz vyberieme niečo kratšie. Hoci však nepôjde o typickú víkendovú „celodenku“, zapotíme sa určite slušne.
Do našej zbierky Vrchárskej koruny Abova si tentoraz pripíšeme dva vrcholy.
Pozor na lietajúce loptičky
Štartujeme z Lokomotívy, odkiaľ sa po cyklochodníku presúvame k Baránku. Ak by sme sa dokázali preniesť do budúcnosti, tak by sme sa pri detskej železničke napojili na nový cyklochodník vedúci na Alpínku. My sme však stále v roku 2020 a cestou ku golfovému ihrisku nám teda znejú v ušiach iba rokmi omieľané sľuby politikov a motory áut a motocyklov, ktorých vodiči sa s blížiacim sa kopcom na Jahodnú menia na Fittipaldiho či Rossiho.
Po príchode na Alpínku nastáva vytúžený pokoj, no prilbu ešte neskladáme. Nie každý golfista ešte stihol po koronapauze vyladiť mušku a loptičky tu niekedy letia prekliato nízko. Príjemná asfaltová cesta údolím je sprvoti pôžitková (míňame chaty Diana a Hlinné), postupne sa však začína dvíhať k nášmu prvému dnešnému bodu. Posledných pár zákrut dá zabrať, veď z úrovne Čermeľského potoka potrebujeme vystúpať do nadmorskej výšky 650 metrov nad morom.
Konečne hore! Omyl...
Po príchode na dlhoočakávanú Nemcovu dôlku prichádza mierne sklamanie. Nuž, nie je to veru nejaké romantické miesto, na ktoré by ste brali milú na predsvadobné fotografie. Bežná lúčka s posedom pod lesom, výhľady žiadne. Najväčšou odmenou je tak fotka pri smerovníku v sedle, ktorou si môžeme odfajknúť prvý dnešný vrchol VKA.
650 m n.m., GPS: 48.8203286N, 21.1412681E
Ak ste si však mysleli, že ste už hore, tak ste na omyle. Najvyšším bodom dnešnej trasy je totiž Vysoký vrch. Po krátkom oddychu tak vchádzame pri spomínanom posede do lesa a pokračujeme po červenej značke na Sedlo pod Vysokým vrchom. Skúsenejší horskí cyklisti to zvládnu bez problémov, tí s mäkkšími zadkami si v niekoľkých nepríjemných úsekoch pomôžu tlačením. Po príchode na Sedlo prichádza fáza funenia a otvárania keksov.
„Nemáte na elektrobajk?“ pýta sa so škodoradostným úsmevom mladík opekajúci si pri prístrešku rozvoniavajúce špekáčky. Podľa stavu ich vykvitnutia a márnej snahy o odkvapkanie na chlebík je jasné, že ani on peniazmi neoplýva a na drevenej palici krúti viac múky, než mäsa.
Po príjemnej podpichovačnej debatke nechávame bicykel bicyklom a pešo vybiehame na blízky Vysoký vrch. To už sa ocitáme v nadmorskej výške 850 metrov a výhľadom pomedzi stromy si môžeme skontrolovať postavenie mrakov. Ak je všetko v poriadku a nerúti sa k nám temnota z Mordoru, vraciame sa k bicyklu a prichádza tá príjemnejšia fáza.
Zjazd na Jánošíkovu baštu
Stará cyklistická múdrosť hovorí, že keď ste išli dlho hore, pôjdete aj dole. Po Ceste hrdinov SNP tak pokračujeme smer sever a užívame si lesné húpanie. Na rázcestí Prielohy bočíme doprava a po červenej značke zjazdujeme až k najkrajšiemu výhľadu dnešnej túry – vyhliadke Jánošíkova bašta.
Opaľujúce sa dievčatá sú pri pohľade na zablateného cyklistu na okamih kyslé ako utopenec na kysackej stanici, no po počiatočnom šoku mi už tlačia do ruky mobil. „Ujo, odfotíte nás?“ Ešte raz mi povieš ujo a poletíš priamo do vozňa druhej triedy toho ícečka, ktoré si to mašíruje tam dole. Usmejem sa a cvakám ostošesť. Po príjemnej konverzácii a zvečnení nádherných výhľadov na vinúci sa Hornád a protiľahlý Humenec, dvíham opäť kotvu a pokračujem v zjazde do Kysaku.
Človeku vysmädlo a spúšťam sa teda priamo k železničnej stanici. Klasická občerstvovačka, doplnenie cukrov a okolo futbalového ihriska pokračujem na Obišovce. Márne nie je ani krátke zastavenie na moste cez Hornád. Práve z tohto miesta sa totiž ponúka pohľad na dvojfarebnú rieku. Ľavá časť je pomerne čistá, pravá hnedá ako košele Kotlebovcov. Práve v tomto úseku sa totiž do Hornádu vlieva večne špinavá Svinka. Po terajších dažďoch hotové kakao.
Ide sa na hrad
Po príchode do Obišoviec máme dve možnosti výstupu na hrad. Dáme si teda pekný okruh. Hore dedinou stúpame k železničnej stanici a potom už stačí dodržať naozaj príkladné značenie. Počas stúpania lúkou hovorí vnútorný hlas – neochabuj. Kysacká kofola zabrala a takýto kopček hltám ako malinu. Na jeho vrchole sa týči poľovnícky posed a odmenou za krásny výstup je pohľad na Slanské vrchy a malé farebné bodky šinúce si to po diaľnici medzi Košicami a Prešovom.
Po krátkom pokochaní sa to už máme k našej druhej prémii iba pár desiatok sekúnd. Krátky zjazd a sme pod hradom. Nie je to Spišský či Ľubovniansky hrad, no aj táto zrúcanina nad Obišovcami má svoje čaro. Nadšenci histórie sa postarali o peknú úpravu jeho okolia a neprehliadnuteľná je aj snaha o postupnú opravu rozpadajúcich sa múrov. Miestom povinnej fotky je drevený most cez priekopu. Na jeho konci sa z informačnej tabule dočítame, že ide o hrádok budovaní v období po tatárskych vpádoch (1241), ktorý zanikol približne v pätnástom storočí.
350 m n.m., GPS: 48.87153867N, 21.2274689E
Oba dnešné vrcholy tak máme úspešne za sebou. Z hradu sa vraciame k drevenému prístrešku a dolu lúkou sa dostávame do chatárskej osady. Popri rieke Svinka sa vraciame do Obišoviec a potom je to už o klasickom cestnom návrate do Košíc. O osvieženie sa postará zmrzlina v Kostoľanoch a z nich si to namierime na cyklotrasu do Ťahanoviec, ktorú sme si popísali v našej predošlej cyklopotulke.
Ak ste nezmokli, tak gratulujeme, ak áno, tak vám aspoň nepôjde práčka nadarmo. A kam sa vyberieme o týždeň? Nechajte sa prekvapiť. Naznačíme len, že nás čaká opäť pár výživných kopčekov.
Autor: PETER JESENSKÝ