Staň sa cyklokráľom Abova. Výzva č. 6: Kojšovská hoľa

Populárna Kojšovská hoľa má v poradí cieľov Vrchárskej koruny Abova jednotku a my sa tomu nečudujeme. Najvyšší vrchol východnej časti Volovských vrchov predstavuje pre každého poriadneho cyklistu jednotku na zozname „to do listu“. Kto ešte nevyšliapal Kojšovku, nemôže si hovoriť vrchár. Ľahká úloha to však nie je, veď ak si chcete cvaknúť fotku s guľou na meteorologickej stanici,, potrebujete sa dostať do nadmorskej výšky 1246 metrov nad morom.

Netajím, „Kojšu“ milujem a keďže som vám chcel dopriať čerstvé informácie, vybehol som si na ňu aj včera popoludní. Dobrou správou je, že les bol krásne preschnutý, no avizované dažde to samozrejme môžu výrazne zmeniť.

Štartujem zo sídliska KVP a keďže som si zvolil kombináciu – hore po ceste, naspäť po lese – mierim cez Myslavu a Nižný Klátov v ústrety k hnusote. Prepáčte, ale na kopec stúpajúci k Hýľovu nemám pekné slová. Osobne mám kopce veľmi rád, no tento je výnimkou. Keď sa už konečne dostanete cez stúpajúcu zákrutu, tak vás zabije pohľad na nekonečné stúpanie. Tak ako každý kopec, aj tento sa však dá obísť krajšou alternatívou. Tá vám navyše prinesie do mobilu fotku povinného vrcholu VKA – hornej nádrže Bukovec. V takom prípade si to z Košíc namierte na Bukovec a na konci obce sa dostanete spod hrádze hore. Potešiteľné je, že Povodie Bukovca už otvorilo bránku a možný je tak aj prechod po lesnej ceste okolo priehrady (pozor – nie je povolený prechod cez hrádzu). Krásne miesto, krásne pohľady.

Obe spomínané trasy sa však napokon spoja a to ešte pred Mexikom. Pokračujem po ceste smerom do Zlatej Idky a cca po hodinke jazdy sa začína tá pravá zábava. Už stúpanie z dolnej časti obce do hornej predstavuje slušnú drinu. Po vyšliapanie k parkovisku pri futbalovom ihrisku si môžeme na chvíľočku odfúknuť a potom nás čaká ďalšia hodinka plná potu a sebazaprenia. Priznám sa, že teraz si tam hodím stabilný prevod a ide to celkom hladko, no pamätám si aj na časy biednej formy. Vtedy som sa posúval od zákruty k zákrute tempom, ktoré mi umožňovalo sledovať rast húb v okolitom lese. Obzvlášť v horúcom počasí nechýbali ani pauzy na rozdýchanie blížiaceho sa infarktu. Či sa už však hore rútite ako Contador, alebo sa vlečiete ako týždeň pred výplatou, podstatné je driapať sa nahor. Skvelý asfalt pomáha a človek má dostatok času myslieť na to, ako sa asi počas dlhých stúpaní cítia účastníci profesionálnych pretekov v Alpách či Pyrenejách.

Kilometre sa pomaličky míňajú, prechádzam popod roky nefunkčnú sedačkovú lanovku a keď sa na ceste zjaví nápis „1 kilometer“, tuším, že trápenie speje ku koncu. 700 metrov, 500 metrov, 300 metrov, 100 metrov. Čísla nasprejované na asfalte dodávajú chuť a vo vzduchu už cítim vôňu piva z chaty Erika. Ešte predtým však nasleduje povinná zastávka na vrchole stúpania pri pamätníku SNP. Ak nám cyklistický Boh praje, naskytá sa nádherný pohľad na Vysoké Tatry. Z tohto miesta si to môžete v prípade dostatočného časového fondu namieriť aj na ďalší vrchol VKA – Kloptaň.

Ja však teraz toľko času nemám, nacvakávam sa späť do pedálov a mierim za orosenou odmenou na Erike. Chata je otvorená, po vstupe do reštaurácie ma víta unudená pani kuchárka. Darmo, vo štvrtok popoludní predstavuje horská chata miesto, kde skapal pes. Dávam si svoju klasickú vrcholovú súpravičku pivo – kofola a pýtam sa, či už premáva slávny zlatoidský expres, čiže populárny červený vláčik. „Samozrejme, ale iba počas víkendov. Trikrát denne nahor a trikrát nadol.“ Víkendoví cyklisti – pozor teda, aby vás náhodou počas náročného stúpania neprešiel vlak.

Debaty s inými cyklistami či turistami na Erike sú vždy skvelé a dajú zabudnúť na predošlé útrapy. Ak tu práve turisti  nie sú, krátim si chvíľu čítaním informačnej tabuli o hrdinstvách podplukovníka Šukajeva počas SNP. Horská chata však ešte nepredstavuje náš cieľ. Veľká biela guľa je už však na dohľad a vábi cyklistov ako nočná lampa mušky každého druhu.

Nasadám teda na bike a moje prepotené tričko vo mne vzbudzuje obavy. Náhradné som si tentoraz nevzal a keďže poznám Kojšovku ako svoju obývačku, je mi už v tejto chvíli jasné, že ma tam poriadne prefúkne.

1246 m n.m., GPS: 48.7822742N, 20.9878000E

Nemýlil som sa. Hore pri cieľovej tabuľke by to jednoducho bez vetriska nešlo. Zdravím sa ojedinelej turistke, ktorá si listuje vo vrcholovej knihe. Listovať v podstate ani nemusí, vietor to robí za ňu. Obaja sa však zhodujeme, že nám môžu všetci závidieť, pretože sme práve teraz na tom najkrajšom mieste v okolí Košíc. Aby reč nestála, ohurujem dievčinu príhodou o medveďovi, ktorý tu vlani naháňal zberačov čučoriedok. Chichi chacha, pár pekných fotiek do mobilu a keďže sa už zo západu blíži avizovaná čiernota, opúšťam toto krásne miesto, na ktorom by som pokojne aj prenocoval.

Ak máte času viac, pokojne si vychutnajte pohľady na Vysoké Tatry, Kráľovu hoľu, Vihorlat, Poloniny i hraničný hrebeň s Maďarskom. Áno, to všetko môžete z tohto miesta uvidieť. Pár desiatok metrov nižšie sa nachádza aj 49 bielych stĺpov mieru, ktoré symbolizujú polohu Slovenska na 49. rovnobežke.

Po dosiahnutí vrcholu dnešnej etapy mením definitívne asfalt za lesné cesty (ak by pršalo, spustite sa radšej späť po rovnakej trase). Ja mám však sucho suchučko a spúšťam sa teda po zjazdovke smerom na Prednú holicu. Táto fáza dnešnej cyklotúry je veľmi príjemná, veď ako sa hovorí, keď si šliapal hore, musíš ísť potom dole.

Pravda, ani návrat do Košíc nie je ani zďaleka iba o zjazde. Predovšetkým kopec k smerovníku k vyhliadke Loreley dá zabrať. Obzvlášť preto, že je pomerne podmytý. Vyšliapať sa však dá a potom je to už naozaj pohoda. Pár desiatok minút a prichádzam k mojej milovanej Lajoške. Pravda, tá je už pár mesiacov v rekonštrukcii a keďže sa chatárka Janka pobrala trampovať do Čiech, nenachádzam tam živej duše. Bez zdržania tak pokračujem domov a užívam si zjazdy krásnymi lúkami s výhľadom na Košice. Klatovianka, Girbeš a som späť na KVP. Kojšova hoľa opäť raz nesklamala a ja sa už teraz teším na nej najbližšiu návštevu.

Autor: PETER JESENSKÝ