Slnko svieti, voda láka a na našej siedmej edícii putovania za vrcholmi Vrchárskej koruny Abova tak zamierime k vode. Presnejšie k Ružínu, ktorý nám pomôže odsoliť cyklistický pot, no predstavuje iba spríjemnenie slušnej zaberačky.
Ústredným bodom nášho dnešného putovania bude Sedlo Gaľová. Toto miesto nie je v podstate ničím zaujímavé. Žiadna chata, žiadne výhľady. A dostať sa tam predstavuje slušný výkon. V mojom prípade je navyše prekliata dažďom. Koľkokrát som sa tam vybral, toľkokrát som zmokol.
Aj napriek tomu som si Gaľovú celkom obľúbil. Ponúka totiž až štyri odlišné prístupové cesty, pričom každá z nich je niečím iná. A táto pestrosť sa mi páči. Práve preto som si ich tento týždeň osviežil všetky.
Začnem utorkovou trasou, ktorá je pre bicykle určite nepríjemnejšia. Nevyhnete sa na nej tlačeniu a žihľava vás vyšľahá ako Nasťa po dobrej ruskej saune. Ak však holdujete prírodným (neupraveným) singeltrailom, tak si prídete na svoje.
Cez Nemcovu dôlku
Štartujem z KVP a cez Horný Bankov sa spúšťam na Alpínku. Popri golfovom ihrisku sa vydávam v ústrety populárneho stúpania na Nemcovu dôlku. Túto trasu veľmi predstavovať netreba, kvalitná asfaltová cesta pomáha zdolať slušné prevýšenie.
Ak ešte náhodou nemáte Nemcovu dôlku vo svojom portfóliu abovských vrcholov, nezabudnite sa vyfotiť pri smerovníku. Malý výdych a ide sa ešte vyššie. Vchádzam do lesa a po červenej značke pokračujem k Sedlu pod Vysokým vrchom. Predovšetkým strmší úšust je po dažďovom období nepríjemne podmytý a klzký. Zacvaknutý do pedálov vetrím blízky pád a preventívne tak radšej zostupujem z bicykla. Tlačím minútku, dve a ide sa ďalej rezkým tempom.
Urlaub pánkov v modrých baretkách
Po príchode na Vysoký vrch (sedlo) sa cítim, ako keby som sa vrátil v čase a ocitol sa v Bavorsku v päťdesiatych rokoch. Mapu tu študuje zaujímavá partička piatich dospelákov a dvoch detí. Všetci odetí v kockovaných košeliach a s modrými baretkami na hlavách.
„Guten tag,“ zdravia ma nemeckí priatelia. V hlave lovím zabudnuté nemecké slovíčka. „Viele dank fur die blumen, neun und neunzig luftballons“. To mi teraz asi nepomôže. Napokon zo mňa vypadne niečo, čo pochopia. Tušia, že sa o nich zaujímam. Dozvedám sa teda, že ide o partiu z Frankfurtu, ktorá sa rozhodla v rámci dovolenky prejsť celé Slovensko po trase E8. Mieria z východu a po červenej plánujú dôjsť až do Bratislavy.
Končím príjemnú debatku a naberám smer Gaľová. Podľa smerovníka to nie je ďaleko, tuším pol hodinka. Už po pár sto metroch však šípim, že to nebude také rýchle. Terén je nepríjemný. Kamene a popadané stromy ma nútia zostupovať z bicykla, na úzkej cestičke ma bičuje žihľava. Nohy i ruky sú v jednom ohni. Nie je to veru príjemná fáza a ak som vás už odradil dostatočným spôsobom, preorientujte sa rovno na druhú trasu, ktorú si spomenieme neskôr.
Ja to však už musím dobojovať a popri skalách a plote pomaličky naberám výškové metre. Po dosiahnutí vrcholu kopca Koprivy (888 m) nasleduje trailový zjazd. Pre bikerov s dobrými brzdami a odvahou je to pravé orechové. Pozor však, z času na čas vám cestu skríži padnutý strom.
To, že ste blízko Gaľovej zistíte, keď sa dostanete na križujúcu širšiu zvažnicu. Bočím doľava a po minútke už vidím značku Gaľová 640 m. Malá lúčka obkolesená lesmi. Ostáva úloha nájsť tú bájnu Békefiho chatu, čiže chatu na Vozárskej.
Na značke nič také nie je, no pohľad do mobilu pomôže. Vraciam sa rovnakou cestičkou, ktorou som prišiel. Tentoraz už však ignorujem príjazdový trail od Vysokého vrchu, ale pokračujem smerom nadol. Opäť stačí pár minút a hlavne sledujte ľavú stranu. Malá nepozornosť pri zjazde vás totiž môže pripraviť o ďalší vrchol VKA.
Ukryté torzo chaty
Bývala chata na Vozárskej je totiž v tomto období poriadne zamaskovaná. Ak zbadáte veľkú mapu, ste na mieste. Potom je to pátranie v štýle Sherlocka Holmesa. Z Békefiho chaty ostalo pár základných kameňov. Oddýchnuť sa však dá na laviciach so stolom ukrytých pod stromami a to, že sa nachádzame v národnej rezervácii, pripomína povalená tabuľa. Takto tam ležala už počas mojej poslednej návštevy v marci a takto si tam odpočíva ešte stále.
Najľahším spôsobom na návrat je teraz spustiť sa ďalej v smere jazdy dolu k Ružínu. Ja mám však dnes iný plán a tak sa zase otáčam a vraciam sa na Gaľovú. Z nej naberám smer po červenej turistickej značke a po pár kilometroch prichádzam na Priehybu pod Sivcom. Na vrchol populárneho výhľadového kopca je to už iba pol hodina. Mne to však tentoraz časovo nevychádza a púšťam sa dolu kopcom po žltej značke. V suchých podmienkach a s dobrými brzdami to ide celkom dobre. Lenže dnes je všade blato a aj moje brzdy už majú to najlepšie za sebou. Pokračujem teda opatrne a pomaly. Toto je predsa len skôr turistická, než cyklistická trasa. Ani v tomto prípade sa teda radšej neinšpirujte.
Konečne asfalt. Po opatrnom zjazde sa napájam na cestu pri vodnej nádrži Ružín a potom je to už len o výbere smeru. Malý ružínsky okruh je dobre známy. Ak pôjdem doprava, dostanem sa do Košíc cez Kysak. Ja si vyberám smer vľavo a po ceste smerujem na Jahodnú a následne cez les späť na KVP.
Verzia B – odporúčaná
Okej, na doterajšie riadky teraz zabudnite a poďme si dať spomínané dva vrcholy tak, ako je to komfortnejšie.
O deň neskôr štartujem opäť z KVP, ale tentoraz sa spúšťam cez Jahodnú bleskovým spôsobom dole do Košickej Belej. Keď obchádzam okolo Zlatníka, nemôžem odolať. Z auta som zúbožený stav slávneho kúpaliska videl mnohokrát, no teraz je tá správna chvíľa nazrieť dnu. Bránička je už dávno vylomená a po pár krokoch sa ocitám pri bazéne. Ej, bola že to krása, keď sme sa tu ako deti kúpali v slanej vode. Hlavou mi prebleskli spomienky na Chalupárium, pri nakrúcaní ktorého tu vyspevoval legendárny Miško Dočolomanský. Keby videl Zlatník teraz, asi by zaplakal. Ešte jeden smutný pohľad na chladničku topiacu sa v bazéne a idem ja radšej ďalej.
Pred mostom cez Ružín smerujem doprava a idem cestou, po ktorej som sa včera vracal. Tentoraz však smerujem okolo vodného diela ďalej, až prichádzam k mostu vedúcemu k chatovej osade. Na jeho začiatku sa nachádza informačná mapa a pokračujem po modrej značke. Teraz je to už jednoduché. Popri chatkách, stále po asfaltovej cestičke. Za osadou vystraší fotografia medveďa upozorňujúca na výskyt tejto šelmy.
Viac ako medveďa by ste sa však mali báť dlhého stúpania, ktoré je pred nami. Šliapanie uľahčujú pohľady na naozaj krásne prostredie bukového pralesa. Po pravej strane vytŕčajú z lesa sivé skaly a pohľad na mapku hovorí, že niekde v nich sa nachádzajú viaceré jaskyne. Tie však tentoraz neobjavíte. Objaviť potrebujete hlavne vôľu zabrať, pretože stúpanie pokračuje ešte pekných pár kilometrov. Po príchode na rázcestie s výraznou zvažnicou bočím doprava a po krátkom, ale nepríjemnom stupáčiku prichádzam tam, kde som bol už včera. Bývalá Békefiho chata je ukrytá rovnako ako deň predtým a človeku sa až nechce veriť, že v roku 1934 tu stála robotnícka turistická chata s kapacitou až 75 miest. Prežiť sa jej podarilo aj druhú svetovú vojnu, no zlodeji ju neskôr podpálili a dnes si ju tak môžeme iba predstavovať.
Ako som vám v úvode sľúbil, Gaľová ponúka až štyri varianty ciest. Z Vozárskej tak opäť prichádzam k smerovníku a tentoraz naberám po modrej značke smer Košická Belá.
Musím povedať, že toto je moja obľúbená trasa. Aj keď je pre mňa prekliata. Tento rok som ňou išiel trikrát a trikrát som zmokol ako kurča. Suchý prichádzam až na nádherné lúky s krásnym výhľadom, no zlovestné mraky už dávajú tušiť môj mokrý osud. Počas zjazdu nadol ma už zmáča poriadny lejak a po napojení sa na hlavnú asfaltovú cestu je mi už všetko jedno. Čo už? Je celkom teplo a aspoň pozmývam pot z predošlého dlhého stúpania.
Búrka bola intenzívna, ale krátka. Pred začiatkom stúpania na Jahodnú už neprší a bočím teda na Potoky. Táto cyklocesta je značená výborne a do rekreačného strediska Jahodná by ste už teda zablúdiť nemali. Počas križovania zjazdoviek starou židovskou cestou už takmer zabúdam na predošlý dážď a posledná fáza sušenia prebieha s kofolou od Laciho Vidumanského. Potom je to už len o klasickom návrate cez les na KVP a dvojdňové križovanie Gáľovej je minulosťou.
Tak ako? Ktorú z trás na toto miesto ukryté na okraji Národnej prírodnej rezervácie Vozárska si vyberiete vy?
Autor: PETER JESENSKÝ