Konečne horúčavy! Posledné dni nám dopriali leto, aké má v júli byť. Väčšinu ľudí to láka k vode, no my cyklisti vieme, že teraz sa dajú vypotiť nadbytočné kilá najlepšie. Počas tohto víkendu si tak dožičíme etapu, ktorú si dovolím označiť z pohľadu Vrchárskej koruny Abova (VKA) ako kráľovskú.
V rámci tohto výletu sa riadime heslom, času máme dosť a nebudeme si nič zľahčovať. Postupne tak pozbierame až štyri vrcholy VKA.
Cez Viničnú k krížu
Na ceste za prvým vrcholom mi pred pražiacim slnkom pomôže ťahanovský les. Nech už vyrazím z ktoréhokoľvek miesta v Košiciach, na úvod sa potrebujem dostať do dobre známeho lesného prostredia nad sídliskom Ťahanovce. Po betónke sa posúvam nahor, až prichádzam do chatovej osady na úrovni Zeleného dvora. Medzi chatkami bočím doľava, naviguje ma tabuľka Mončí potok. Stále stúpam, chrbát je už slušne prepotený a o chvíľu vidím na pravej strane mesačnú krajinu, čiže ílový lom. Betónová cesta lesom pokračuje okolo vrchu Viničná ďalej a privádza ma až k motokrosovému areálu nad Budimírom.
Tu schádzam z cesty a cez areál schádzam lúkou nadol pozdĺž lesíka. Vchádzam do jeho pravej časti, prechádzam ďalšou lúkou a po krátkom prejazde lesíkom a pohľade na geotermálny vrt už vidím majestátny veľký biely kríž.
225 m n.m., GPS: 48,7953658N, 21,2914589E
Pri kríži si na pár minút posedím a kochám sa pohľadom na Slanské vrchy i dolinu Torysy. Zároveň hádžem okom pohľad na najvyšší bod dnešného úsilia. Ten je však ešte poriadne ďaleko.
Ide sa na Čerešenku
Nasleduje príjemná fáza zjazdu od kríža dole do Budimíra. Po hlavnej ceste sa v priebehu pár minút presúvam do Vajkoviec a rozrastajúcou sa obcou mierim hore na Chrastné. Na konci tejto dedinky prichádza celkom nepríjemné stúpanie na rozbitej ceste bez možnosti ukryť sa pred pražiacim slnkom. Keď sa však vyšplhám okolo salaša nahor, badám v diaľke týčiacu sa rozhľadňu Čerešenka.
323 m n.m., GPS: 48.7915339N, 21.3740072E
Čerešenka patrí medzi mladé rozhľadne, ktorá je ľahko dostupná aj autom a ak sa niekto rozhodne zaparkovať až pri nej, tak nemožno hovoriť o nejakej turistickej výzve. Dostať sa sem na bicykli už však predstavuje príjemnú „štreku“. Ešte pár schodov a naskytá sa mi krásny pohľad na všetky svetové strany. Informačné tabuľky pripomínajú časy, keď sem v roku 1312 prichádzali z viacerých strán účastníci slávnej Bitky pri Rozhanovciach. Pohľad na východ dáva opäť do pozornosti Makovicu, ktorá je už teraz opäť o kúsok bližšie.
Päť veží na Makovici
Po odfotení kríža nad Budimírom a Čerešenky som už slušne zahriaty a nasleduje presun k hlavnému bodu dnešnej túry. Pokračujem teda do Čižatíc, v miestom obchodíku si kupujem radler a naberám smer Kecerovce. Impozantná to dedina, ktorá ponúka v priebehu pár sto metrov pohľad na kontrast života Rómov. Pri vstupe do obce vás vítajú zlaté levy na bránach majetnejších občanov, pri výjazde z Keceroviec vidím chudobu vyzlečenú donaha. A to doslova. Nahé deti pobehujú cez cestu, zavšivavené psy polihujú medzi polozrúcanými domami. Človek nevie čo má čakať a tak radšej zrýchľujem. Na polceste medzi Kecerovcami a Rankovcami bočím doľava na koncovú obec Mudrovce.
Na jej konci vchádzam konečne do lesa. Počas prvých pár sto metrov míňam desiatky spoluobčanov s káričkami plnými dreva. „Nerozmontujú ma tu počas jazdy?“ Pýtam sa sám seba v duchu. Omyl. Starí či mladí, všetci do jedného sa usmievajú a zdravia. „Dobrý deň, dobrý deň“. Obavy strieda úsmev a dobrý deň im teda želám i ja. Nasledujú dlhé minúty stúpania po asfaltovej ceste. Chvíľami rozbitej, chvíľami veľmi príjemnej. Takéto serpentínky však milujem a tak si to naozaj užívam.
Zákruta za zákrutou a pomaličky prichádzam k najvyššiemu bodu dnešnej cyklotúry. Makovica – 981 metrov nad morom. Výhľad zo Slanských vrchov tu síce nie je nejaký úžasný (prekážajú stromy), no majestátne veže dotvárajú skvelú kulisu fotkám z tejto horskej prémie.
981 m n.m., GPS: 48.8516233N, 21.4926467E
Bonus – Rankovské skaly
Po krátkej fotosession a schrúmaní horaliek sa lúčim s asfaltom a prechádzam do lesa. Naskakujem na červenú turistickú značku a cez Vyžník naberám smer Rankovské skaly. Väčšinou cesty klesám, no podstatné je nestratiť značku. Miestami je totiž ukrytá celkom solídne a z času na čas si tak vypomáham aj pohľadom na mapu do mobilu.
Verte však, zamieriť na Rankovské skaly sa oplatí. Pre mňa osobne ide o jeden z najkrajších pohľadov v okolí Košíc. Vysoké Tatry máte ako na dlani, dve drevené lavičky lákajú sadnúť si a len tak si užívať minúty, počas ktorých sa cítim ako pán sveta.
Sedieť tu by som vydržal hodiny, ale čas nepustí a musím teda ďalej. Pokračujem po turistickej značke a spúšťam sa až do Herlian. Gejzír samozrejme mlčí a striekať má niekedy v noci. Spať sa tu nehotujem a poberám sa teda za štvrtým vrcholom VKA dnešného dňa.
Počas nasledujúcich desiatich minút to bude hlavne o boji s vetríkom. Z Herlian mierim okolo Vyšnej a Nižnej Kamenice do Bidoviec a pokračujem cez Ďurkov a Ruskov na Blažice. Dedina míňa dedinu a monotónna pasáž dnešnej túry ma pomaličky privádza cez Bohdanovce až do Nižnej a následne konečne aj do Vyšnej Hutky. Tu to už začína byť zaujímavé. Vystúpať totiž potrebujem k nejakému radaru, ktorý už však neexistuje.
Radar, ktorý tu už nie je
Sprvoti sa držím na cyklotrase pri Hornáde, no láska k vode sa mi dlho nevypláca. Zrazu totiž zisťujem, že som prepásol odbočku a ocitol som sa v slepej uličke. Nič to, trochu sa vraciam a tentoraz už triafam správnu cyklocestu, ktorá ma vedie hore obcou. Posledné domy a ide sa stále nahor. Cyklocesta je tu celkom slušne značená a postupne sa dostávam až k sérii elektrických stĺpov. Áno, tu bol kedysi ten radar. Ten tu už však teraz nie je a pre účely VKA sa potrebujem odfotiť pri elektrickom stožiari s označením A23.
368 m n.m., GPS: 48.6891390N, 21.3751406E
Odmenou za toto stúpanie je naozaj krásny pohľad na Košice, ale aj ich okolie čanianske jazerá a dymiace komíny oceliarní.
Kopcov už dnes bolo celkom dosť a celkom teda vítam nasledujúci zjazd do Košickej Polianky. Cez Zdobu sa vraciam späť do Košíc a potom je to už len o návrate domov. Na konci dňa svieti na tachometri vyše sto kilometrov prešpikovaných horskými prémiami a prevýšením na úrovni takmer 1800 metrov. Paráda! Kto povedal, že poriadne kopce si užijete iba v Tatrách?
Autor: PETER JESENSKÝ