Omylom vraj chcel ísť študovať medicínu, no našťastie ho nevzali. Osud ho napokon zavial až k literatúre, ktorej venoval celý svoj život. Profesor a literárny teoretik Stanislav Rakús (77) odučil štyridsať rokov na Prešovskej univerzite, no napriek tomu nemá literatúry stále dosť.
Ako jeden z mála slovenských literárnych tvorcov sa sústavne venuje umeleckej próze i literárnej vede. Na svoje študentské začiatky však spomína veľmi rád a s úsmevom. Najprv ho to ťahalo k medicíne, potom uňho prepukla láska k ruskej literatúre.
„Mali sme skúškové obdobie a jeden docent nás nútil prečítať podstatnú časť veľkej ruskej literatúry 19. storočia. Keď som zistil, že to množstvo strán neprečítam, a nemali sme známeho lekára, tak som sa v našej januárovej záhrade prechádzal vyzlečený do pol pása v nádeji, že dostanem teplotu. A zjedol som aj tú povestnú kriedu,“ zaspomínal si profesor Stanislav Rakús.
Priznal, že dostal lekárske ospravedlnenie na celý mesiac. Za ten čas stihol prečítať celú ruskú literatúru a „zamiloval sa“ do Čechova. Popritom zistil, že toto je presne myšlienkový svet, o ktorom doteraz nič nevedel, a v ktorom by chcel žiť.
„Zrazu som sa s tým zoznámil a zistil som, že je to šité na mieru môjho záujmu. Odvtedy sa literatúra stala mojou celoživotnou prácou. A tvrdou prácou,“ vysvetlil Rakús.
Na východe vždy veselo
Aj keď študoval a učil v Prešove, jeho druhým domovom sa stali Košice. Tie si zamiloval natoľko, že tu zostal natrvalo. Keďže je pôvodom z okolia Trnavy, človek by povedal, že si na východ musel dlho zvykať. Opak je však pravdou.
„Pre východné a západné Slovensko platia takzvané dichotomické javy. Aj u nás v Trnave sa hovorí dzedzina, aj na východe dzedzina. Dze ši bol, dze si bol a podobne. Pre mňa to neznamenalo nejaký šok, ani potrebu asimilácie. Ľudia, ktorých som poznával, boli milí. Pre mňa tá adaptácia bola veľmi rýchla,“ priznal sa literárny vedec a uznávaný slovenský prozaik.
Druhou vecou už bola východniarska nátura. S tou má profesor Rakús niekoľko úsmevných príhod. Jednou z nich je aj spomienka na rok v učiteľskom zbore, ktorý strávil v Trebišove. Do zborovne vtedy vošiel muž oblečený v uniforme, ktorej súčasťou bol aj revolver.
„Ta to nemože buc, aby muj syn mal same pejcky. V prípadze potreby še budze aj štriľac. A ja zrazu vidím, že päťky sa menia na štvorky, a tak som mu aj ja zo svojich dvoch predmetov s ťažkým srdcom dal štvorku. No, ale vďaka tomu sa môže uskutočniť tento rozhovor, pretože ináč už by bol štriľal,“ zasmial sa vysokoškolský profesor.
Potešiť áno, ale nie uspokojiť
Podľa Rakúsa musí autor písať tak, aby sa dostal do bodu, v ktorom už nemôže s textom nič spraviť. Podľa jeho názoru je dielo dobré vtedy, keď sa tam nedá nič zobrať, ani nič vložiť. Keď tak človek robí, je možné, že sa mu dostane aj uznania.
Aj rodený Šúrovčan (okres Trnava) získal počas svojho života niekoľko ocenení za svoju tvorbu. Nemožno nespomenúť Cenu Anasoft litera, ktorú získal v roku 2010 za knihu Telegram alebo Cenu Dominika Tatarku, ktorú si odniesol pred dvanástimi rokmi za knihu Nenapísaný román.
„Nazdávam sa, že človek by mal najprv hľadať to, čo ho zaujíma najviac alebo ešte lepšie, na čo má najväčšie predpoklady. A tomu sa celý život venovať a netrápiť sa. Ja som zistil čírou náhodou, že nemám predpoklady pre medicínu,“ uzavrel s úsmevom Rakús a dodal, že ocenenie človeka obyčajne poteší, ale nesmie ho uspokojiť.