Ak by Rusko napadlo Ukrajinu, bolo by to východné Slovensko, ktoré by sa s vojnou a jej následkami po 77 rokoch stretlo ako prvé. Prečo vlastne začali Rusi zhromažďovať blízko Ukrajiny vojakov a je hrozba totálnej vojny v Európe reálna?
16. októbra 1962, keď americkí prieskumníci odhalili na Kube ruské raketové základne, začala takzvaná Kubánska kríza. Svet sa na dva týždne reálne ocitol na prahu jadrovej katastrofy. 28. októbra sovietska strana oznámila, že raketové základne rozoberie. Krízu sa napokon podarilo vyriešiť diplomaticky, pričom ani Washington, ani Moskva nestratili svoju tvár. Sovieti stiahli rakety z Kuby, Američania z Turecka a Západ si s Východom vyjasnil pravidlá strategického a bezpečnostného spolužitia. Najväčší medzinárodný konflikt Studenej vojny bol zažehnaný.
Po 60 rokoch tu máme namiesto Chruščova, Kennedyho a Kuby Putina, Bidena a Ukrajinu. Svet je už niekoľko mesiacov svedkom mobilizácie desaťtisícov ruských vojakov na hraniciach s Ukrajinou a ďalšieho vážneho konfliktu medzi Východom a Západom, ktorý je v plnom prúde. Konflikt, ktorý môže prerásť nielen do lokálnej, ale aj do európskej a globálnej vojny. Východ dnes reprezentuje Rusko a Západ Spojené štáty americké, Európska únia a Organizácia severoatlantickej zmluvy (NATO). A práve o NATO tu ide od samého začiatku.
Áno, Rusko vníma rozširovanie najsilnejšieho vojensko-politického spoločenstva na svete stále bližšie k jeho hraniciam ako hrozbu. Na racionálny aj iracionálny strach má určite dobré dôvody. NATO sa za dobu svojej existencie od apríla 1949 rozšírilo z pôvodných dvanástich štátov (USA, Kanady, Británie, Francúzska, Portugalska, Belgicka, Luxemburska, Holandska, Dánska, Nórska, Talianska a Islandu) na súčasných tridsať krajín.
V roku 1955 do NATO vstúpila Nemecká spolková republika. Ako odpoveď bola vo východnom bloku v tom istom roku ôsmimi štátmi (Albánskom, Bulharskom, Československom, Maďarskom, Nemeckou demokratickou republikou, Poľskom, Rumunskom a Sovietskym zväzom) založená takzvaná Varšavská zmluva. Zanikla v máji 1991 po páde železnej opony, rozpade Sovietskeho zväzu a východného bloku.
Ako prví z východného bloku vstúpili do NATO v marci 1999 Česká republika, Maďarsko a Poľsko. Najväčšia vlna rozširovania však prišla o päť rokov neskôr. V roku 2004 sa organizácia rozrástla o ďalších sedem štátov – Bulharsko, Estónsko, Litvu, Lotyšsko, Rumunsko, Slovensko a Slovinsko. V apríli 2009 sa pridalo Albánsko a Chorvátsko, v júni 2017 Čierna Hora a v marci 2020 Severné Macedónsko.
Podčiarknuté a spočítané. Do NATO vstúpili všetci bývalí spojenci Sovietskeho zväzu z Varšavskej zmluvy a tri postsovietske pobaltské republiky. Ďalšie dve postsovietske republiky – Gruzínsko a Ukrajina majú o členstvo v NATO eminentný záujem. Pri pohľade na geopolitickú mapu sveta je jasné, že strategické postavenie Ruska ako nástupcu Sovietskeho zväzu sa dramaticky zhoršilo.
Vladimír Putin dlhé roky otvorene hovorí o tom, že rozpad Sovietskeho zväzu v roku 1991 bola katastrofa a tragédia, ktorá ho, ako bývalého agenta KGB vo východnom Nemecku, zasiahla aj osobne. Údajne si v tom čase sám musel privyrábať ako taxikár. Koncom minulého roka sa dokonca vyjadril, že išlo o zánik historického Ruska. Samozrejme, so satelitnými sférami vplyvu v Pobaltí, východnej a strednej Európe. Dnes sa zdá, že najväčšou ambíciou Putinovho Ruska je pokúsiť sa hranice bývalého sovietskeho impéria obnoviť. Ak nie celkom, tak ich diplomaticky a vojensky prekresliť maximálne ako sa dá.
V roku 2014 Rusko zabralo ukrajinský Krym a rozpútalo vojnu na Donbase. Európsku úniu a NATO to dosť zaskočilo. Najmä preto, že v roku 1994 podpísali USA, Veľká Británia, Rusko a Ukrajina takzvané Budapeštianske memorandum. Medzinárodnú dohodu, ktorou Ukrajina sľúbila, že sa vzdá svojich jadrových zbraní výmenou za záväzok ochrany svojej územnej celistvosti.
Faktom je, že Západ na násilnú anexiu Krymu takmer nijako nereagoval. Rusku bolo pozastavené členstvo v združení G8 a OSN vyzvala rezolúciou Ruskú federáciu, aby svoje vojenské sily z okupovaného Krymu okamžite stiahla a ukončila tým dočasnú okupáciu Ukrajiny. Vojensky reagovalo NATO vyslaním päťtisíc vojakov do pobaltských štátov, Litvy, Lotyšska a Estónska. Do Lotyšska odišlo v rámci operácie Predsunutá prítomnosť v roku 2018 za vlády Petra Pellegriniho aj 150 slovenských vojakov.
„V skutočnosti sú v Pobaltí hlavne ako politické odstrašenie. Keby Ruská federácia náhodou podnikla hybridné alebo aj konvenčné operácie proti pobaltským štátom, za normálnych okolností by iní členovia NATO diskutovali, ako na to zareagovať,“ vysvetľuje zmysel operácie vo svojom článku na sociálnej sieti novinár Vladimír Šnídl, ktorý sa témam bezpečnosti a obrany venuje pätnásť rokov.
„Vďaka Predsunutej prítomnosti by to rozhodovanie v Ottawe, Berlíne, Londýne či Washingtone bolo jednoduchšie. Ruskí vojaci alebo ak chcete‚ ruskí dovolenkári či pracovníci ruských SBS-iek, ktorí nemajú s Putinom nič spoločné‛, by totiž v Pobaltí narazili aj na Kanaďanov, Britov, Nemcov a v neposlednom rade aj na Slovákov,“ dodáva Šnídl.
V decembri 2021 Putin predložil NATO požiadavky, aby sa nerozširovalo o Ukrajinu ani o ďalšie postsovietske štáty a znížilo svoje nasadenie v strednej a východnej Európe. Po niekoľkých kolách diplomatických rokovaní NATO aj USA návrhy bezpečnostných záruk odmietli, čo ruská strana vyhodnotila ako odignorovanie zásadných obáv Ruska.
Podľa Putina neboli zohľadnené tri kľúčové požiadavky Moskvy. O nerozširovaní NATO, o nerozmiestňovaní útočných zbraňových systémov v blízkosti ruských hraníc a o tom, aby sa vojenská infraštruktúra Európskej únie vrátila k stavu, v ktorom bola v roku 1997. Teda v čase, keď Rusko a NATO podpísali takzvaný zakladajúci akt o vzájomných vzťahoch, spolupráci a bezpečnosti.
Rusko súhlasí s tým, že každá krajina má právo vybrať si svoj vlastný systém bezpečnosti. „No Spojené štáty sa nestarajú iba o bezpečnosť Ukrajiny, aj keď to tak môže byť. No niekde v pozadí je aj ich hlavná úloha – spomaľovanie rozvoja Ruska. Ukrajina je iba nástrojom USA na dosiahnutie tohto cieľa,“ vyhlásil šéf Kremľa v utorok 1. februára.
Rusko sa podľa neho chce vyhnúť negatívnemu vývoju udalostí na Ukrajine. Avšak na to je potrebné, aby sa bral ohľad na záujmy všetkých zúčastnených strán.
Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj po rokovaní s britským premiérom Borisom Johnsonom v ten istý deň v Kyjeve povedal, že vojenský konflikt s Ruskom by sa týkal nielen Ukrajiny, ale viedol by k rozsiahlej vojne v Európe.
„Musíme byť pripravení na zlé veci. Musíme brániť našu krajinu a chrániť našu kultúru, jazyk a tradície. Rusi by nás mali počúvať. Mali by počúvať a pochopiť, že vojna je niečo, čo v skutočnosti nikto nepotrebuje. Ale zároveň sme nikoho nepozvali, aby nás prišiel navštíviť so zbraňou v ruke,“ povedal Zelenskyj na tlačovej konferencii po boku britského premiéra Johnsona.
„V prípade silnej eskalácie proti nášmu štátu dôjde k tragédii. Hovorím to veľmi otvorene. Toto nebude vojna Ukrajiny a Ruska. Toto bude európska vojna. Plnohodnotná vojna,“ dodal ukrajinský prezident.
Podľa britského premiéra sa Rusko snaží zmeniť celú bezpečnostnú architektúru Európy. „Nepochybujte o tom, čo sa tu podľa mňa snaží dosiahnuť ruský prezident Putin. Myslím si, že sa nás snaží prinútiť, aby sme zmenili spôsob, akým sa pozeráme na európsku bezpečnosť tým, že priložil zbraň k hlave Ukrajiny a zastrašuje ju. Kyjev má morálne i zákonné právo brániť sa,“ povedal Boris Johnson.
„Rusi jednoducho nechcú východné krídlo NATO. Je to ale čisto ruský problém. Keby Rusi v roku 2007 nevystúpili zo zmluvy o konvenčných silách, ktorú podpísali s NATO v roku 1997, keby v roku 2014 nepoužili vojenskú silu proti Ukrajine, tak by určite neexistovalo ani východné krídlo NATO,“ hovorí Alexander Duleba zo Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku a Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity.
Podľa experta na politiky východnej Európy sme teraz v situácii, keď Rusi v podstate hovoria: „Áno, my sme zobrali Ukrajine kus územia a vy sa teraz všetci stiahnite a vráťte sa pred rok 1997.“
„Rusko začiatkom minulého roka pochopilo, že prehráva diplomatickú vojnu v normandských rokovaniach a začalo znovu používať silu. V apríli minulého roku urobilo veľké vojenské cvičenie a postupne začalo na hraniciach s Ukrajinou hromadiť desiatky tisíc vojakov,“ vysvetľuje Alexander Duleba. (Normandský formát rokovaní vzišiel z dohody lídrov Ukrajiny, Ruska, Nemecka a Francúzska, pričom cieľom dialógu v tomto formáte je pomôcť ukončiť konflikt na východe Ukrajiny, medzi ukrajinskými vládnymi silami a proruskými separatistami – pozn. autora).
„Dôležité je, že aj keď sa Rusko v roku 2014 anexiou Krymu na Budapeštianske memorandum úplne vykašľalo, Spojené štáty a Británia stále cítia zodpovednosť voči záväzku, ktorý Ukrajine v roku 1994 dali. Ukrajina teda po aprílovom ruskom vojenskom cvičení prišla s takouto dilemou. Buď nám znovu dajte možnosť vyzbrojiť sa jadrovými zbraňami, aby sme sa vedeli brániť, alebo dodržte slovo a vezmite nás do NATO. No a na toto reagovali Rusi svojimi ultimátnymi bezpečnostnými požiadavkami z konca decembra 2021,“ analyzuje politológ prvotné príčiny eskalácie napätia medzi Ruskom a Ukrajinou.
„Ukrajina žije vo vojnovom stave od roku 2014, takže tam to vôbec nie je o panike. Myslím si, že sa na situáciu stále pozerajú s chladnou hlavou. Tvrdia, že Rusko stále nemá pri ich hraniciach dostatočný počet vojakov a techniky na totálny útok.“
„Paniku možno zažívame u nás, pretože si niečo také vôbec nevieme predstaviť. No podľa mňa by totálna vojna s Ukrajinou bola pre Rusko naozaj katastrofou. Ekonomické, morálne aj psychologické dôsledky by pre jeho obyvateľov boli doslova hrozné. Napríklad aj preto, že hovoríme o vojne Rusov s Ukrajincami,“ dodáva Alexander Duleba.
Zdroj: Wikipedia/TASR/reflex.cz//FB Vladimír Šnídl/tv.hnonline.sk