Kosti a lebky v starej krypte, stokilový meteorit a najslanšia slovenská minerálka v Amerike. Aj takéto bizarnosti skrývajú obce na východe

Duša krajiny žije v jej dedinách, povedal indický mysliteľ a politik Mahátmá Gándhí. Americký básnik a lekár Oliver Wendell Holmes k tomu dodáva: Zemská os úplne zreteľne prechádza stredom každej dediny. A šarišská múdrosť to vypointovala prostorekou ľudovou poetikou: Ľepša doma bandurka, jak vo švece pečinka.

Na Slovensku je 2927 obcí. O stovkách z nich sa v médiách vôbec nepíše. Nie sú tam žiadne celebrity, nehrozia tam škandály ani starostovia fekišovského strihu. Nedeje sa tam nič mimoriadne. Reportéri tam nechodia, obyčajní ľudia tam žijú svoje obyčajné životy.  

V seriáli o zaujímavostiach a bizarnostiach dedín východného Slovenska sme sa to rozhodli zmeniť. V prvej časti sme si vyhliadli tri obce, dve na Šariši a jednu na Zemplíne. A rozhodne stojí za to ich navštíviť.

Polmetrový meteorit, misionár medzi kanibalmi, pálenie dreveného uhlia. Obec Lenartov blízko poľskej hranice v okrese Bardeov na úpätí Čergovského pohoria je svojou históriou nadmieru zaujímavá.

Starí Lenartovčania sa venovali poľnohospodárstvu, klčovaniu lesov aj remeslám – kováčstvu, šindliarstvu, ovčiarstvu.

Ich predkovia tu tradičnou metódou – takzvaným pálením míle – vyrábali drevené uhlie. Podľa obecnej kroniky bolo uhliarstvo doplnkovým zamestnaním sedliakov v regióne horného Šariša.

„V lese sa drevo naskladalo do tvaru ihlanu – míle, obsypalo a zalepilo sa hlinou, zospodu sa všetko zapálilo a vnútri to potom bez prístupu vzduchu týždeň horelo a tlelo. Takto sa drevo pomaly zmenilo na drevené uhlie. Dnes sa tomu hovorí pyrolýza,“ hovorí starostka Lenartova Jana Bľandová.

Po vypálení sa uhlie niekoľko hodín rozoberalo, hasilo a nakladalo do vozov. V špeciálnych vreciach sa potom prevážalo na vozoch a predávalo.

V obci sú tiež veľmi hrdí na svojho rodáka, rehoľného brata Andreja Kaputu. Ako misionár Tiburtius štyridsať rokov pôsobil na Papue-Novej Guinei. Kanibalov domorodého kmeňa Kanakow na vlastných políčkach učil pestovať zeleninu.

Najväčšou raritou hornošarišskej obce je nepochybne Lenartovské železo. 108-kilogramový meteorit, ktorý sa v blízkom lese našiel v roku 1814.

„Keďže sme vtedy boli súčasťou Rakúsko-Uhorska, jeho originál sa nachádza v múzeu v Budapešti. Z meteoritu bolo odobraných 52 vzoriek, ktoré putovali na výskum do najväčších svetových univerzít. Skúmajú a študujú sa ešte aj dnes. Repliku meteoritu máme na obecnom úrade,“ vysvetľuje Jana Bľandová.

Oficiálny vedecký názov meteoritu je Lenarto. Na jar 1815, pol roka po jeho nájdení, sa lenartovský vesmírny kameň stal vôbec prvým exemplárom zbierky meteoritov Maďarského prírodovedeckého múzea v Budapešti.

Píše sa október 1814. Rusínsky bača pasie v blízkosti studne v Lenartovskom lese ovce. Keď sa chystá napiť, hodí svoju bačovskú palicu na zem. Dopadne na meteorit s nezvyčajne zvonivým zvukom.

„Bača odhrnie suché lístie a nájde pod ním kus kovu. Kovovoý balvan váži takmer dva viedenské centy (cca 110 kg). Pre jeho farbu ho na prvý pohľad považuje za striebro,“ píše vedec Gábor Papp vo svojej štúdii História lenartovského meteoritu.

Objav dlho tajomstvom nezostane. Dozvie sa o ňom miestny kňaz a okamžite to oznámi zemepánovi Jozefovi Kapymu z blízkeho Kapušianskeho hradu. Ten meteorit od lenartovského baču lacno kúpi.

Lenartovský meteorit nakoniec končí v zbierke budapeštianskeho múzea. Vo vedeckých kruhoch začína vášnivá diskusia. Jeho vzorky skúmajú mineralógovia a chemici po celom svete. V popredných anglických a amerických časopisoch o ňom vychádzajú vedecké články.

Železo z meteoritu sa snažia všetci nejako obrobiť a zušľachtiť. Hlavne kvôli jeho kurióznosti, aj keď v tej dobe sa už na meteoritoch vykonávajú kováčske pokusy bežne aj pre vedecké účely. V druhej polovici 19. storočia z neho dá barón Jozef Burden vyrobiť meče a nože strednej oceľovej tvrdosti.

O kráse lenartovského meteoritu sa na prednáške v anglickej kráľovskej vedeckej spoločnosti v roku 1887 zmieni jeden z najvýznamnejších vynálezcov a fyzikov histórie, lord Kelvin.

Opisuje ho ako nádherne kryštalizovaný kus železa spadnutého v uhorskom Lenartove. O niečo neskôr jeho vek vedci odhadnú na 4,5 miliardy rokov.

Cena meteoritu zodpovedala na prelome 19. a 20. storočia hodnote jednej tony čistého striebra. Podľa dnešnej ceny striebra (0,50 eur za 1 gram) by bola dnes jeho cena viac ako 500-tisíc eur.

Popri poľských hraniciach sa presúvam o 20 kilometrov na severovýchod. Do dedinky Cigeľka plnej soli a soľných prameňov. K najslanšej minerálnej vode v krajine s obsahom takmer 30 miligramov soli na liter minerálky.

Na Slovensku je viac ako 1300 minerálnych prameňov. V Cigeľke samotnej ich je tridsať. Celá prihraničná flyšová oblasť je bohatá na minerálne pramene a žriedla zásaditej uhličitej vody s vysokým obsahom minerálnych látok. Malé poľské kúpeľné mestečko Wisowa je odtiaľto vzdialené iba 3 kilometre.   

Prírodná minerálna voda z Cigeľky je vysokomineralizovaná, uhličitá, slabo alkalická, hypertonická, hydrogénuhličitanovo-chloridovosodná a jódová. Má zvýšený obsah lítia, bóru a hydrogénuhličitanov. Geologicky ide o pozostatok slanej mineralizovanej vody z prehistorického mora.

„Minulosť našej obce bola vždy spojená s ťažbou, plnením a predajom slanej minerálnej vody, unikátnej v celej Európe. Z rozprávania pamätníkov vieme, že v dávnejšej minulosti bola pri zariadení na ťažbu a plnenie slanej minerálnej vody aj kúpeľná časť. Návštevníci tu mali možnosť okúpať sa vo vaniach v riedenej slanej minerálnej vode,“ víta ma vo svoje malej pracovni starosta obce so 600 obyvateľmi Ľudovít Kravec.

Podľa legendy objavil prvý cigeľský prameň pastier dobytka. Jeho kravu, ktorá neustále odbiehala do neďalekého močiara, zlákala silná chuť slanej vody.

Neskôr, koncom 18. storočia, tu našli robotníci fľašu s pergamenom a maďarským textom o slanej minerálke.

O sto rokov neskôr vykopal v Cigeľke maďarský lekár Ištván Ambrózy studňu. Slaný prameň, ktorý ju napájal, po ňom pomenovali Ištvanus, Stephanus, neskôr Štefan.   

Neďaleko prameňa vykopali malé jazierko na kúpanie, člnkovanie a lov rýb. Postavili aj kúpeľnú budovu, turistickú chatu s 8 izbami a reštauračnými službami a plniareň na minerálku. V medzivojnovom období tu bol čulý kúpeľný a turistický ruch. Plniareň zamestnávala desiatky ľudí.

„Almanách lázní Československé republiky z roku 1949 uvádza Cigeľku ako kúpeľné miesto na liečbu žalúdočných chorôb, chorôb horných dýchacích ciest, srdca a ciev a kožných chorôb,“ pokračuje Kravec.

Voda z prameňa sa pred prvou svetovou vojnou rozvážala po celom Rakúsko-Uhorsku a vyvážala sa aj do USA. Bola to jediná minerálna voda, ktorá prežila dlhý a náročný transport naprieč Atlantikom loďou.

O kúpele mal pred vojnou záujem i Baťa, k ich obnove sa ale nedostal. Bývalé kúpele s pitnou a kúpeľovou liečbou po druhej svetovej vojne zanikli.

Po Nežnej revolúcii v roku 1989 v rámci nešťastnej mečiarovskej privatizácie plniareň zmenila niekoľkých majiteľov.

Produkcia cigeľskej kyselky významne klesla. Rekreačná a kúpeľná lokalita ešte viac spustla. Budovy dodnes chátrajú.
 

„Vysoká mineralizácia cigeľského prameňa s prevažujúcou slanou zložkou a zvýšeným obsahom kyseliny boritej a lítia upravuje trávenie a efektívne lieči poruchy látkovej výmeny, cukrovku, dnu aj obezitu.

Inhalácie slanej cigeľskej vody sa predpisovali pri dráždivom kašli. Pomáhali pri ochoreniach horných dýchacích ciest,“  popisuje liečivé vlastnosti minerálky starosta.

„Asi si to ešte veľmi neuvedomujeme, ale v Cigeľke sú ideálne podmienky pre oddych a relax. Každý rok tu na chalupu s rodinou prichádzajú sezónni chalupári, ktorí tu majú korene. Hovoria, že je to pre nich raj,“ dodáva.

Tentoraz cestujem popri slovensko-poľskej hranici 130 kilometrov na juhovýchod. Ponad Bardejov až do Svidníka sa zo Šariša popri Medzilaborciach dostanem až na Horný Zemplín. Asi 50 kilometrov od hranice s Ukrajinou. Do Osadného.

Na rozdiel od Lenartova a Cigeľky je rusínska obec Osadné celkom známa. Aj keď tu žije iba o niečo viac ako 150 obyvateľov. Najmä vďaka dokumentárnemu filmu Marka Škopa z roku 2009 s rovnakým názvom – Osadné.

Trochu aj vďaka tomu, že vždy pred voľbami sa to tu hemží aktívnymi pro-zelenými politikmi. Prichádzajú lobovať za miestnym obyvateľom a náčelníkom Lesochranárskeho združenia VLK Jurajom Lukáčom.

Podobne ako vo filme, skvelou slovakizovanou rusínčinou hovorí jeden z hlavných hrdinov – bývalý starosta obce Ladislav Mikuláško: „Ket už ideme do toho Bruselu, trebalo by dašto i zalobuvati ...“ (viď video nižšie).

Vtipne nostalgický dokument z dedinky na konci sveta je o putovaní starostu, pravoslávneho kňaza Petra Soroku a rusínskeho aktivistu Fedora Vica do Bruselu. U europoslancov lobujú za svoju obec a svoje sny – postaviť v obci dom smútku a vybudovať pravoslávny kláštor.

Po premiére získal film na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch cenu za najlepší dokumentárny film nad 30 minút. Ako pamiatka na jeho natáčanie bola v obci postavená informačná tabuľa v podobe stojaceho medveďa.

Osadné ale skrýva ešte jedno tajomstvo. Film pritiahol do obce turistov, Lukáč aktivistov a politikov. Tí po pive a pálenke v známej krčme U Borisa neváhajú a zostúpia do strašidelného podzemia pod miestnym pravoslávnym chrámom.

Je plné ľudských kostí a lebiek. Kostnica alebo Krypta vojakov z prvej svetovej vojny. Jej história je spätá so stavbou pravoslávneho chrámu v roku 1929.

V tomto roku sa pravoslávni veriaci, ktorí sa po násilnej gréckokatolizácii znova vrátili k svojej viere, rozhodli v obci postaviť nový pravoslávny chrám.

Otec Alexander Cuglevič sa s nimi dohodol, že je potrebné pochovať padlých ruských a rakúsko-uhorských vojakov z prvej svetovej vojny na dôstojnom mieste. Ich hroby boli roztrúsené po celom chotári dediny.  

Rozhodli sa postaviť kryptu, na ktorej bude postavený pravoslávny chrám, kde sa budú veriaci za nich modliť. Kosti sa nachádzali v okolitých lesoch a na miestnom vojenskom cintoríne. Stavebné povolenie pomáhal vybaviť prezident T. G. Masaryk, na výstavbu krypty aj osobne finančne prispel.

„Zde v pánu odpočívá 1025 vojínu padlých ve světové valce 1914 – 1915. Známych podle jmen 23, neznámych 1002. Čest budiž jejich památce,“ znie český a pod ním ruský nápis na tabuli v krypte.

Do krypty dlhej 4, širokej 1,5 a hlbokej až 11 metrov bolo v roku 1933 a 1934 z okolitých lesov a vojenských cintorínov uložených 1025 ruských a rakúsko-uhorských vojakov. Na exhumácii, prenášaní a ukladaní kostí sa podieľali aj obyvatelia Osadného.

„Všetci sa báli, že hneď pozomierajú, lebo sme to robili holými rukami, no ja žijem dodnes,“ spomínal ešte pred niekoľkými rokmi Osadňan Štefan Kimak. Zomrel ako 92-ročný.

Po druhej svetovej vojne, v priebehu dlhých šedivých rokov socializmu a tvrdého prenasledovania kňazov a cirkví, sa na kryptu pod chrámom zabudlo.

Financie na jej rekonštrukciu sa našli až 14 rokov po prevrate, v roku 2003. Dokončili a slávnostne ju posvätili o dva roky neskôr.

„Manžel spí na peci, nad ním sa hojdá kolíska na trámoch krovu a keď začne dojča plakať, rozhojdá ju ležiaca žena nohou,“ píše o svojom pobyte v Osadnom zúrivý český reportér Egon Ervin Kisch. V Osadnom prenocoval z 12. na 13. februára 1915 ako vojak Pražského zboru. 

„Ráno o piatej budíček. Ideme do boja. Pluk išiel husím pochodom, každý zliezal neschodné výšiny zalesneného pohoria. Medzi jednou a druhou hodinou sme dorazili na hrebeň Rydošovského vrchu vysokého 828 metrov a pred nami ležala Halič. Bolo vidieť hory plné bukov a snehu. My, napoly zničení, sme však nemali vôbec zmysel pre pôvab krajiny,“ opisuje Kish ťažké boje v okolí Osadného, ktoré mali na svedomí tisíce mŕtvych.

Najťažšie boje sa odohrali o dva mesiace neskôr, v apríli 1915. Ruská armáda sa snažila prelomiť front v Karpatoch útokom na Vranov a Humenné. Frontová línia sa ustálila severne nad obcou Osadné na hrebeni Stoby – Skóry.

Bojovalo sa tu dlhých 5 týždňov, Rusi nakoniec prehrali. V bojoch o tieto vrchy padli stovky vojakov. Väčšina z nich je pochovaná práve v krypte v Osadnom.

(zdroj: obec Lenartov, obec Cigeľka, obec Osadné, Emil Semanco, krypta.sk)