Verejnosť ju môže navštíviť do konca januára.
Východoslovenské múzeum, konkrétne budova divízie, si spolu s etnologičkou Ľudmilou Mitrovou pripravili podujatia s názvom Od adventu do Vianoc. V stálej expozícii národopisu sa nachádzajú Nitky života, ktoré verejnosť bude môcť navštíviť do konca januára 2025. Na mieste je aj najstaršia vianočná výzdoba Muší raj alebo Kvočka.
„Ona vyzerá tak, že je to vlastne taký kokón zo slamy – je zo slamy poskladaná do rôznych tvarov, ktorá sa vešala na hradu domu. Ona sa pozbierala z tých posledných kláskov, keď bola úroda alebo z tých najkrajších kláskov. Nasledujúci rok, keď sa začalo siať, tak zrniečka z tejto slamy, z tejto pšenice prvé zasiali a verili, že tak, ako bol úspešný minulý rok, bude úspešný aj nasledujúci rok,“ priblížila Mitrová s tým, že táto vianočná výzdoba sa v niektorých oblastiach vešala napríklad v auguste počas dožiniek až do prvého siatia a v ďalších oblastiach na sviatky práve nad vianočným strom:
„Potom neskôr túto vianočnú kvočku vystriedal vianočný stromček, ktorý sa rovnako vešal a toto prišlo od nemeckého obyvateľstva na Slovensko v priebehu 18. storočia a postupne v 19., 20. storočí sa u nás udomácňoval. Tradičný vianočný stromček sa mohol zdobiť orieškami, sušenými jabĺčkami a potom neskôr už napríklad medovníčkami, ktoré sú taktiež v expozícii. Medovníčky sa ale pôvodne predávali na trhoch a nemalo to nič spoločné s Vianocami, v podstatne až v súčasnosti to vnímame ako vianočné pečivo.“
Podľa Mitrovej sa najstaršie medovníčky odtláčali do drevených foriem, podľa ktorých na nich zostal aj vzor:
„Potom neskôr, ako sa menila múka a jej technické vlastnosti, kedy už bola vyspelejšia, lepšia na preosiatie, jemnejšia, a taktiež prišiel na trh aj cukor, nielen med, tak sa zmenila aj výroba týchto medovníčkov a už sa začali používať plechové formičky, ktoré poznáme. Medovníčky sa mohli dozdobovať papierom alebo rôznou bielkovou polevou, takže aj toto si môžu pozrieť návštevníci.“
V rámci interaktívnych aktivít môžu návštevníci hádať korenia, ktoré sa kedysi dávali do medovníčkov, ale aj med podľa jeho farby. V expozícii je podľa Mitrovej aj betlehem:
„Betlehemy pôvodne neboli v domácnostiach, ale boli výsadne v kostoloch. Prvý betlehem vytvoril František z Assisi v 12. storočí, no a odvtedy sa niesla táto tradícia v kostoloch až do Jozefa II., ktorý dal zákaz vytvárania týchto betlehemov alebo jasličiek. Ľuďom to chýbalo, takže si to preniesli do svojich domovov. Začali vytvárať zmenšené kópie a potom do toho vstúpil aj ľudový motív. Preto veľmi často je betlehem s Ježiškom, Máriou, svätým Jozefom, palmami a do toho sú typické slovenské výjavy ako ovečky a pastieri.“
V dobe, keď sa formovali naše zvyky a tradície, internet ani mobil či televízor neboli, preto sa ľudia zabávali inak. Mitrová skonštatovala, že si vymýšľali rôzne hry či divadelné predstavenia:
„V expozícii máme taktiež prenosný kostolík a s týmto prenosným kostolíkom chodili jasličkári alebo betlehemci. Počet postáv, ktorý vystupoval, mohol byť rôzny. To bol napríklad Stacho, Fedor, starý bača alebo Kubo, no a Kubo mal takú zábavnú zložku, on mal na sebe oblečený kožuch naopak, teda tou chlpatou časťou navonok. Dokonca mal aj masku, vyplazený jazyk a robil zle dievčatám, zabával ich. Ale poznáme aj ďalšie hry, napríklad hru o Adamovi a Eve. Máme takého dreveného rozťahovacieho hada, ktorý keď sa chytí za rúčky, tak on dokáže rásť a ide vlastne až k publiku, takže taktiež mali interaktívne prvky.“
Autor: RÁDIO KOŠICE