Pre starých Slovanov bol magický. Egypťania ho poznali ako sedatívum. Svoju slávu zažil v parížskom Mouline Rouge, v Číne aj v americkom San Franciscu. Mak ako superpotravina aj superdroga. Čo všetko o ňom nevieme?
Nebola to žiadna náhoda, že naše staré mamy piekli makové buchty a dávali ich do batohu na cestu svojim mužom, deťom a vnúčatám. Chceli, aby vydržali čo najviac a došli čo najďalej. Naši predkovia síce nemali laboratórne analýzy ani sociálne siete plné (dez)informácií, ale ich skúsenosti a intuícia boli v porovnaní s tými našimi na nezaplatenie.
Vedeli, čo a ako pestujú, čo jedia a čo robí telu a duši dobre. Z čoho budeme mať veľa okamžitej energie pre ťažkú prácu aj čo treba zjesť, aby ste vydržali dlhú cestu pešo a čím menej sa unavili. Veľmi dobre vedeli, že mak je zdroj sily a energie. Že sa po ňom dobre spí a dýcha. Že vyživuje kosti, vlasy aj nechty, pomáha prekonávať stres, zlepšuje pamäť a tlmí aj bolesti hlavy.
Mak siaty (Papaver somniferum) patrí medzi najstaršie a najzdravšie potraviny na svete. Veľká časť nutričných odborníkov ho dokonca zaraďuje medzi takzvané superpotraviny.
Obsahuje dvanásťkrát viac vápnika ako mlieko, trikrát viac ako štandardné syry. Ak by sme porovnali obsah bielkovín v rovnakom množstve maku a hovädzom alebo bravčovom mäse, dostali by sme tú istú hodnotu. V makových zrnách nájdeme aj železo, sodík, draslík, fosfor, horčík, mangán, meď, zinok, selén, vitamín E, vitamín C, niacín, tiamín, pyridoxín a, samozrejme, vlákninu.
Jeho rodový latinský názov Papaver je odvodený od slova papa, čo znamená detská kašička, pretože jeho šťava sa v minulosti pridávala do jedla deťom, aby dobre spali.
Na území Česka a Slovenska sa začal mak ako olejnina vo veľkom pestovať začiatkom 19. storočia. Potom, čo olivové plantáže v južnom Francúzsku náhle postihli obrovské škody. Na Slovensku dnes spotrebujeme viac ako tri tony maku ročne. V jeho pestovaní, podobne ako pri väčšine dôležitých potravín a komodít, nie sme sebestační. Paradoxne, najviac maku sa k nám dováža zo susednej Českej republiky. Mimichodom, najväčšieho pestovateľa maku pre potravinársky priemysel na svete.
Na Slovensku sa mak prestal vo veľkom pestovať koncom 90. rokov minulého storočia. Prijali sme totiž prísny zákon o omamných látkach. Vtedy klesla na Slovensku plocha, na ktorej sa pestoval mak na približne 350 hektárov, čo bol iba zlomok plochy, na akej sa mak pestoval predtým. Odvtedy sa legislatíva našťastie upravila a zjednodušila, takže dnes pestujeme mak na ploche viac 2,5-tisíc hektárov.
Najstaršie záznamy dokladajúce pestovanie maku pochádzajú zo šiesteho tisícročia pred Kristom z oblasti Stredomoria. Sumeri ho pre jeho narkotické účinky nazývali aj rastlinou radosti, Egypťania ho kvôli obsahu kodeínu používali ako sedatívum. Starí Slovania verili, že má magické vlastnosti. Mak bol súčasťou ich náboženských rituálov. V historických dobách slúžil aj ako platidlo, ozdoba či liek.
V Európe sa mak pestoval od stredoveku. Ako potravina, aj kvôli bielej latexovej šťave, ktorá vytekala z narezaných makovíc a mala narkotické účinky. Jeho pestovanie stálo na úplnom začiatku vzniku farmaceutického priemyslu.
Mak bol vždy plodinou dvoch odlišných tvárí. Superpotravinou, liekom a zdrojom významných živín. Ale aj nebezpečnou drogou a surovinou na výrobu jednej z najnávykovejších nelegálnych drog – heroínu. Z tohto dôvodu bol často aj dôvodom krutých obchodov, zabíjania a vojnových ťažení.
Droga ópium sa získava tak, že na tobolkách nezrelých makovíc sa urobia špeciálne upravenými nožmi zárezy, z ktorých vyteká lepkavý sivobiely latex. Šťava na vzduchu rýchlo tuhne a premieňa sa na tvrdú tmavohnedú hmotu – ópium. Je v nej až 15 percent návykového alkaloidu – morfínu. Ópium sa potom z toboliek zoškrabuje a tvaruje do brikiet alebo bochníkov.
Najkvalitnejší ópiový mak sa dodnes pestuje v oblasti takzvaného Zlatého trojuholníka. Tvoria ho štáty Thajsko, Barma a Laos. Ópiovému maku sa rovnako dobre darí aj v Číne, Iráne, Pakistane, Turecku, Indii, dokonca aj v Austrálii.
Atmosféru ópiovej horúčky koncom 19. storočia drsne opisuje vo svojej knihe Ópiové vojny francúzsky spisovateľ José Fréches:
„Laura so zaťatými zubami stoicky prispievala k pomalej smrti klientov, po očku však sledovala Joea, ktorý so smiechom behal po chodbách fajčiarne. Nemohla sa pozerať na obete nedobrovoľne uväznené v pasci hrozného návyku a sústavne trpiace zápchou."
„S obrovskými ťažkosťami sa nútili vyprázdniť črevá, hoci čoraz väčšmi strácali chuť do jedla a menili sa na chodiace mŕtvoly. Raz večer sa vydesene pozerala, ako zomiera takmer priesvitný Číňan."
„Nedalo sa určiť, koľko má rokov, pretože bol celkom zničený. Už prvé potiahnutie z fajky ho ochromilo. Nemohol dýchať a s otvorenými ústami sa zmietal ako ryba na brehu. Zomieral s chrapotom a z úst sa mu valil zelenkastý prúd zvratkov.“
V minulosti sa ópium najčastejšie fajčilo. Pri fajčení sa vdychoval dym priamo zo surového ópia, prípadne zo zmesi ópia a hašiša alebo tabaku.
Pri zmenách vedomia vyvolaných ópiom sa človek dostával do stavu eufórie. Strácal pocit telesnej aj duševnej bolesti. Ópium ale neprinášalo žiadne fantastické halucinácie. Celé opojenie bolo o miernej a pokojnej extáze. Po niekoľkých hodinách takéhoto stavu jeho užívateľ zaspal.
Po fajčení ópia dochádzalo často k zvracaniu. To je aj dôvod, prečo takmer všetci jeho užívatelia na dobových fotografiách a ilustráciách z obdobia ópiovej horúčky ležia na boku. Aby sa nezadusili zvratkami.
Po vytriezvení nastáva obdobie veľmi nepríjemných abstinenčných príznakov. Objavujú sa depresie, hnačky, zvracanie a poruchy krvného obehu. Typickým znakom užívateľa morfínu sú nápadne zúžené zreničky.
Keď v 30. rokoch 19. storočia čínska vláda obmedzila obchodovanie s britským impériom, začali zahraniční obchodníci z Číny pašovať ópium. Ako protiopatrenie zhabala v roku 1839 čínska vláda z britských skladov v prístave Kanton, 20-tisíc debien s ópiom a spálila ich. Briti ako odvetu vyslali do Číny vojnové lode a začali prístav obliehať.
Tak začala prvá ópiová vojna medzi Číňanmi a Britmi (1839 – 1842). Jej výsledkom bolo, že víťazní Briti získali na 99 rokov od Číňanov Honkong. Druhá ópiová vojna prebiehala od roku 1856 do roku 1860. Briti ju znova vyhrali a prinútili tak Číňanov otvoriť pre obchodovanie s európskymi obchodníkmi ďalšie čínske prístavy.
S prvou vlnou čínskych prisťahovalcov v polovici 19. storočia sa ópiová horúčka dostáva z Číny do Spojených štátov amerických. Do celej krajiny sa rozšírila z čínskej štvrte v San Fransiscu. Západné pobrežie USA bolo totiž obľúbeným prístavom lodí prichádzajúcich z Ázie. Droga si v Spojených štátoch rýchlo získala veľkú obľubu naprieč všetkými spoločenskými vrstvami.
Ópiová horúčka vyvrcholila v Amerike v rokoch 1880 – 1890. V roku 1909 bolo fajčenie ópia v USA definitívne zakázané. Najväčšími ópiovými centrami v Európe sa v tom čase stávajú Londýn a Paríž. Koncom 19. storočia sa v Paríži nachádzalo 1200 ópiových brlohov. Jedným z nich bol aj známy kabaret Moulin Rouge.
V zlatých časoch ópia prepadli tejto návykovej droge mnohé slávne osobnosti. Básnici Charlese Baudelair a Jean Cocteau či maliar Pablo Picasso. Obľuboval ho aj rímsky cisár Marcus Aurélius. Spisovateľ Charles Dickens bol na ópiu ťažko závislý, až kým ho nepostihla náhla mozgová príhoda. Hudobný skladateľ Frederic Chopin trpel viacerými ochoreniami a duševnými chorobami. Preto často siahal po ópiu.
V roku 1853 predstavil francúzsky lekár Charles Pravaz verejnosti svoj nový zlepšovák – injekčnú ihlu a striekačku. Morfínuchtiví narkomani reagovali okamžite a tohto vynálezu sa zmocnili. Pri podkožnom aplikovaní totiž konzument necíti horkú chuť ani žalúdočnú nevoľnosť ako pri fajčení ópia.
Mak je, bohužiaľ, aj zdrojom jednej z najnávykovejších a najnebezpečnejších nelegálnych drog. Chemickým spracovaním morfínu vzniká polosyntetický diacetylmorfín, známy pod názvom heroín.
Obsah omamných látok v maku je aj dôvodom zákazu pestovania maku vo viacerých európskych krajinách. Na Slovensku sa môže pestovať mak bez povolenia do výmery 100 metrov štvorcových, pre pestovanie na väčšej ploche je potrebné špeciálne povolenie.
V Čechách je to podobne. Čo sa týka iných európskych krajín, je to rôzne. Na Ukrajine je napríklad povolené iba pestovanie nízko morfínových makov. Od kvitnutia až do zberu tam polia strážia ozbrojené strážne služby.