Dali si za úlohu chrániť miesta, kde prepojenie všetkého živého nebolo prerušené. Divočinu. Pôvodnú prírodu. Horské lesy, národné parky, vzácne územia. Miesta, kde čas stráca význam, kde sa môžeme dotknúť podstaty. Precítiť ju, zazrieť scenérie spoločné nám, našim predkom a prapredkom. Dotknúť sa spoločnej nite nášho života.
„Memento: Hmotnosť všetkých objektov vyrobených človekom už presiahla hmotnosť života na Zemi. Vrátane stromov. V roku 1900 všetko človekom vytvorené vážilo iba toľko, čo 3 percentá všetkého živého.“
„Stihli sme to rýchlo. Je tiež na mieste sa zamyslieť, či aktuálny plán zelenej obnovy Európy, ktorý presadzuje hlavne investície do infraštruktúry a budov, k tomuto číslu ďalej neprispeje,“ píšu vo svojej správe Rok 2020 očami lesa ochranári z iniciatívy My sme les.
Projektový manažér nadácie pre divokú prírodu Aevis a člen tímu ochranárskej organizácie My sme les Tomáš Vida (38) sa venuje hlavne národnému parku a lesom v Poloninách na severovýchode Slovenska. Pochádza a žije v Banskej Bystrici, ekológiu lesa vyštudoval na lesníckej fakulte Technickej univerzity vo Zvolene. Má doktorát z environmentálneho inžinierstva.
Aký je stav lesov na východnom Slovensku a v jeho národných parkoch?
Situáciu by som nedelil na východ a západ z jediného dôvodu. Problémy, ktoré máme v národných parkoch, sú spoločné, presahujú regionálne rozdiely. Správy národných parkov sa síce v rôznych regiónoch snažia robiť ochranárske aktivity, pri ktorých môžeme nájsť rozdiely, musia sa ale riadiť jedným zákonom (o ochrane prírody a krajiny), ktorý platí pre celé Slovensko.
Zásadný rozdiel je v tom, aké lesy sa v konkrétnom národnom parku nachádzajú. Pokiaľ sú to smrekové lesy postihnuté kalamitou, ktorá pretrváva už druhé desaťročie – ako napríklad v Tatrách, je, samozrejme, na programe dňa, že lesníci kalamitné stromy spracovávajú priamo v týchto národných parkoch v treťom stupni ochrany. A radi by kalamitu spracovávali aj vo vyšších stupňoch ochrany.
Iné je to v národných parkoch, ktoré majú smreka menej, napríklad v Poloninách na severovýchode. Problém s kalamitnou ťažbou tu nie je, stav lesov závisí od iných faktorov. Najmä od toho, aké konkrétne programy starostlivosti o les sú tam schválené a ako sa aplikujú.
Príroda, na rozdiel od človeka, svoje zákony neporušuje. (Leonardo Da Vinci, taliansky renesančný mudrc)
Ochranári kritizujú hlavne neexistujúcu právnu subjektivitu a takmer žiadnu výkonnú a vyjednávaciu silu správ národných parkov pri dôležitých rozhodnutiach. Hlavne vo vzťahu k štátnym lesom, ktoré praktickú činnosť v parkoch ovplyvňujú najviac. Zmenilo sa niečo v priebehu minulého roka, respektíve od nástupu novej vlády v marci 2020?
Nezmenilo. V národných parkoch stále nefunguje viacero zásadných vecí. Aktívna správa ich územia je jednou z nich. V praxi je správa národného parku iba poradným orgánom pri rozhodovaní okresných úradov.
Tie rozhodujú, nakoľko a či vôbec sa požiadavky ochranárov zohľadnia, alebo nie. Aj keď tu určite existuje snaha ministra životného prostredia postupne to riešiť, v tomto sa zatiaľ nič nemení.
Vnímate ako nevyhnutnosť zmeniť slabé postavenie správ národných parkov?
Vidíme, že dnes to dobre nefunguje. Je nevyhnutné, aby sa to zmenilo. Potrebujeme, aby parky pozemky na ich území aj aktívne spravovali. V ideálnom prípade, aby pozemky, ktoré patria štátu, neboli pod správou ministerstva pôdohospodárstva, ale ministerstva životného prostredia.
Tak, aby kompetencia, čo sa na nich bude diať, spadala pod správu národných parkov. A bolo by tiež dobré, aby došlo k decentralizácii. Pretože dnes sa o veľa veciach rozhoduje na úrovni riaditeľstva štátnej ochrany prírody. Toto by malo prejsť na jednotlivé správy národných parkov.
Ďalšia vec, o ktorej sa veľa diskutuje, je zonácia národných parkov. Čo to vlastne je, ako je to na Slovensku a prečo je dobré ju mať?
Zonácia je u nás aktuálne schválená v Národnom parku Slovenský raj a Pieninskom národnom parku. Ide o základný dokument pre manažment národného parku. Jednoznačne definuje, ktoré územie je vyčlenené pre prírodné procesy a prísnu ochranu biotopov a druhov (takzvané bezzásahové), ktoré sú v danom území cenné.
Ďalej definuje nárazníkovú zónu, ktorá má zabezpečovať ochranu medzi okolím a národným parkom. A potom sú tu ďalšie rozvojové zóny určujúce, kde je možný rozvoj parku a aký by tento rozvoj mal byť. Definuje aj limity pre tento rozvoj. Napríklad, čo sa týka výstavby v národnom parku alebo jeho návštevnosti.
Ak by tieto územia mali zonáciu jednak by sme všetci vedeli, kde sú hranice jednotlivých zón, a tiež by bolo jasné, čo sa v ktorej zóne môže vykonávať a aký má štatút. Všetci by presne vedeli, ako k danému územiu pristupovať.
Človek sa musí naučiť opäť vnímať obyčajnú krásu, jednoduchosť a spojenie s prírodou. Musíme sa naučiť napojiť na čistú radosť, ktorú sme poznali v detstve. Môže nám v tom pomôcť návrat do tichej a čistej prírody.“ (Anna Hogenová, česká filozofka a fenomenologička)
Dnes to nevieme? Na čom v národných parkoch sme?
Nie je to úplne jednoznačné. To, čo sa v danom území robí, sa schvaľuje v rôznych procesoch. Teda v rámci programov starostlivosti o lesy (predtým lesné hospodárske plány), programov starostlivosti o jednotlivé chránené územia, územných plánov, prípadne individuálne podľa konkrétnych situácií. Napríklad, ak chce niekto niečo stavať, žiada o povolenie okresné úrady alebo miestne samsprávy. Pričom tieto výstavby sa vždy schvaľujú jednotlivo.
To je zle?
V Demänovskej doline v Nízkych Tatrách pribúda hotel za hotelom. Jednotlivé hotely ako také nemusia mať nejaké zásadné negatívne dopady na okolie. Keď ale sčítame zastavané územie a pozrieme sa do plánov, koľko sa má ešte zastavať, keď to zhodnotíme ako celok, zistíme, že zásadný vplyv na územie určite spolu majú. A nielen čo sa týka bezprostrednej ochrany prírody, ale aj celkovej záťaže životného prostredia povedzme odpadovými vodami.
Váš kolega Karol Kaliský o Nízkych Tatrách povedal, že návštevník nemá pocit, že vchádza do národného parku, ale do kameňolomu. Otvorene hovorí, že to, čo sa za posledných pätnásť rokov udialo v Nízkych Tatrách, môžeme označiť za ekologickú katastrofu.
Dnes to tam presne takto vyzerá a je to práve dôsledok tohto spôsobu rozhodovania. Tieto rozhodnutia c rámci intravilńov robia samosprávy, obce a mestá. Či sa bude, alebo nebude stavať mnohokrát záleží od rozhodnutia pár obecných poslancov. Pritom ich rozhodnutia majú oveľa širší, celospoločenský dosah a význam.
Prečo je zonácia našich národných parkov pomalá?
Povinnosť mať v národnom parku zonáciu nebola ešte donedávna jasne definovaná v zákone o ochrane prírody a krajiny. Máme ju tam spomenutú len od roku 2020. No dnes ju už máme spomenutú aj v Envirostratégii 2030 (Stratégia environmentálnej politiky Slovenskej republiky do roku 2030), ktorá ju tiež definuje a požaduje. V programovom vyhlásení sa k tomu dokonca zaviazala aj vláda.
No aj napriek otmu na príklade Muráňskej planiny vidíme, že ak nie sú riešené problémy miestnych ľudí, ak navyše neexistuje správna komunikácia, je veľmi ťažké nájsť spoločnú reč a zonáciu presadiť. Preto musíme v otázke zonácie pridať, zvoliť iný prístup, zlepšiť komunikáciu, pripraviť analýzy.
Presadzovanie zonácie v praxi sa vôbec netýka iba ochrany prírody a turizmu, ale aj iných odvetví, ktoré môžu priniesť benfity a hlavne zamestnanosti pre miestnych ľudí.
Choroby na nás neprídu z jasného neba. Vznikajú z našich každodenných hriechov proti prírode. Keď ich počet prekročí istú hranicu, prepuknú nečakane a prudko.“ (Hippokrates, staroveký grécky lekár)
Ochranári verzus lesníci. Prečo sú tieto dve skupiny vo verejnom diskurze stále považované za nepriateľov?
Znova je tu ten istý najzásadnejší problém. V krajinách, kde národné parky fungujú tak ako by mali, spravuje územia a vlastní pozemky správa týchto parkov. Má všetky potrebné kompetencie a prostriedky na reguláciu činností v parku. Aby zabezpečila čo najlepšiu ochranu prírody a rozvoj regiónu.
Na Slovensku to takto nefunguje. Tieto kompetencie majú na danom území rôzne subjekty a rôzne ministerstvá. Tie majú, samozrejme, aj rôzne záujmy, teda zákonite vznikajú konflikty a problémy.
Dá sa ochrana krajiny nejako efektívne vyhodnotiť? Aké autority by o nej mali rozhodovať?
Problém ochrany prírody je dnes problémom, či skôr otázkou stability krajiny. Prebieha klimatická zmena, jej dopady a ďalšie procesy, ktoré spôsobujú, že sa nám z dlhodobého hľadiska môže žiť na Slovensku čoraz ťažšie. Musíme uvažovať o tom, ako takýmto situáciám predchádzať. A tu je veľmi dôležité, ako ku krajine pristupujeme už dnes a čo v nej robíme. Od toho závisí, ako nám to krajina v budúcnosti vráti.
Lesy sú jedným z najdôležitejších stabilizačných fenoménov krajiny. Dnes to už vieme aj pomerne dobre vyčísliť, počítať aké sú a aké budú benefity, ak krajinu chránime viac a naopak, čo sa bude diať a aké budú straty v prípade, že krajinu chrániť nebudeme. Je to vec celospoločenskej dohody. Samozrejme by o tom mala rozhodovať vláda, no malo by ísť o celospoločenský konsenzus na základe odborných argumentov, ktorých už dnes naozaj máme dosť.
Od novej vlády ochranári očakávali veľa. Ako ste spokojní s činnosťou ministra životného prostredia a ministra pôdohospodárstva?
Na začiatku sme to vnímali veľmi pozitívne. Zdalo sa, že obaja ministri majú spoločný cieľ. Aktívne pristúpiť k problémom slovenských národných parkov, ale aj k iným veciam, napríklad krajine ako takej. Myslím, že minister životného prostredia Ján Budaj v tomto duchu aj pokračuje. Jeho aktivita, kedy sa aktívne snaží zlepšovať podmienky ochrany prírody na Slovensku, nás teší. Vidieť to v prístupe k výberovým konaniam aj v aktívnom riešení konkrétnych situácií a sporov.
Čo sa týka ministra pôdohospodárstva Jána Mičovského, tam tento postup už nie je taký, ako bol na začiatku avizovaný a aký by sme si predstavovali. V niektorých prípadoch vidíme skôr stagnáciu, v iných brzdenie alebo blokovanie dohodnutej či deklarovanej agendy.
Čomu to prisudzujete?
Nechceme nijako rozporovať alebo spochybňovať dobré úmysly ministra. Stretli sme sa s ním a mali sme pocit, že mnohým veciam rozumie a chce ich riešiť. No realita je aktuálne iná. Na tento rezort majú určite vplyv aj silní hráči z radov poľnohospodárov, poľovníkov a developerov. Nemáme žiadne dôkazy o ich aktívnom lobingu či zasahovaní, ale podľa toho, ako sa situácia na ministerstve pôdohospodárstva vyvíja, si myslíme, že ak by tam ten lobing bol, vyzeralo by to presne takto.
Konkrétny príklad. Ak minister vyhlási, že je za nulovú kvótu odstrelu vlka a vo finále schváli prostredníctvom ním zriadenej komisie odstrel 50 kusov, pričom obhajoba tohto rozhodnutia je nepresvedčivá a vedecky nepodložená, je pravdepodobné, že rozhodovanie bolo ovplyvnené aj niečím iným ako faktami.
Ako je to aktuálne s ochranou vlka na Slovensku?
Je už len otázkou času, kedy bude ministrom podpísaná vyhláška k zákonu o ochrane prírody a krajiny, ktorá stanovuje celoročnú ochranu vlka so spoločenskou hodnotou 3-tisíc eur a kde každé úmyselné zabitie vlka bude automaticky považované za trestný čin. 15. januára zároveň uplynul termín výnimky ministerstva pre odstrel 50 kusov vlka v tohtoročnej poľovníckej sezóne. Takže vlk je dnes už de facto celoročne chránený.
Veríme, že v budúcnosti sa tento stav už nebude meniť. Vlk je totižto prísne teritoriálne zviera žijúce vo svorkách, rodinách a jeho celková početnosť je týmto v rámci obmedzených prírodných a priestorových podmienok Slovenka limitovaná.
Európska únia žaluje Slovensko za ničenie biotopov vzácneho hlucháňa. Aký je stav žaloby, čo to môže pre Slovensko znamenať?
Na základe sťažnosti slovenských ochranárskych organizácií Európska únia niekoľko rokov vyzývala Slovensko k náprave. Opatrenia neboli dostatočné a minulý rok Európska komisia Slovensko zažalovala.
Žaloba je dnes na stole Európskeho súdneho dvora. Predpokladám, že v krátkom čase by sa mali vyjadriť, či európsku smernicu o biotopoch a smernicu o vtákoch Slovensko porušuje. Ak áno, čo je náše presvedčenie a na základe podanej žaloby zrejme aj presvedčenie Európskej komisie, je možná aj situácia, že nám bude udelená pokuta za každý deň, až pokiaľ sa situácia nevyrieši. Podobne ako to bolo v poľskom Bielovežskom národnom parku.
Špiníme vzduch a vodu, žijeme v hluku a špine, ktoré by žiadne iné zviera neznieslo. Politici a reklama nám hovoria, že sme sa nikdy nemali tak dobre. Závislosť vlád na týchto nepravdách vedie k nebezpečnému znečisťovaniu mysle. Televízia, rozhlas, film a veľká časť školskej výchovy. (Gary Snyder, americký básnik a environmentalista)
V správe o stave slovenských lesov 2020 organizácie My sme les spomínate v súvislosti s developerskými aktivitami v Tatrách pojem „greenwashing“. O čo presne ide?
O greenwashing-u hovoríme, ak sa nejaký subjekt tvári alebo snaží navodiť dojem, že vyvíja aktivity v prospech ochrany prírody napriek tomu, že v skutočnosti životné prostredie inými aktivitami poškodzuje. Deje sa to na rôznych úrovniach. Veľké ropné spoločnosti sa snažia investovať do zeleného marketingu a podpory ochranárskych aktivít, ale v princípe sa tým iba snažia zakryť svoju bežnú devastačnú činnosť.
Zaznamenali ste to aj na Slovensku?
Vieme o viacerých prípadoch. V poslednom čase nás zaujal prípad spoločnosti Tatry Mountain Resorts (TMR). Táto spoločnosť založila mimovládnu neziskovú organizáciu Tatry máme radi (TMR). Prostredníctvom nej deklaruje, že má záujem o dobrý rozvoj národných parkov vo Vysokých a Nízkych Tatrách, kde realizuje svoje podnikateľské aktivity a kde sa snaží budovať ďalšiu infraštruktúru. To má negatívny vplyv na ochranu tohto územia v národnom parku.
Pritom sme nikdy v minulosti nezaregistrovali ich snahu, aby ich developerská činnosť mala čo najmenší dopad na životné prostredie. Dnes ale tvrdia, že prostredníctvom tejto neziskovky majú záujem na tom, aby sa Tatry rozvíjali v súlade s ochranou prírody. Keďže ľudia a spoločnosť môžu byť takto uvedení do omylu, našou snahou bolo a je poukazovať na takéto prepojenia.
Čo hovoríte na kontroverzný poľovnícky projekt s názvom Národná charitatívna poľovačka?
V správe sme upozornili na túto poľovnícku aktivitu preto, lebo sa nám zdá veľmi zvláštne až nehumánne snažiť sa pomáhať ľuďom a zbierať peniaze na vybavenie nemocnice výťažkom z poľovačky. Teda prostredníctvom zabíjania zvierat vytvárať dojem dobročinnosti. Vytvárať zabíjaním zvierat finančnú hodnotu, ktorá má pomôcť liečiť a pomáhať ľuďom. Zdá sa nám, že toto sa jednoducho vylučuje, že ten názov si protirečí a že takáto aktivita by sa dala prirovnať k určitej hodnotovej schizofrénii.