Na lúčenie so starým rokom 1925 sa Košičania pripravovali vopred – v domácnostiach, v divadlách aj v kaviarňach. Počas silvestrovskej noci boli ulice, hostince a kaviarne plné až do rána. Jedlo sa, pilo, tancovalo, spievalo – a mnohí mali pocit, že sa mesto konečne vrátilo do časov pred vojnou. Zároveň však zaznievali aj výzvy, že zábava má mať mieru, aby sa nestala otravou a že do nového roka treba vstupovať s chuťou, nie s ťažkou hlavou.
Kto túžil po kultúrnejšej podobe osláv, mohol zamieriť na herecký Silvester členstva Slovenského národného divadla. Konal sa v Slovenskom národnom klube a návštevníci sa mohli tešiť na vystúpenia všetkých členov súboru. Spievala primabalerína Fuchsová, tancoval tenorista Tichý, nechýbalo výborné pivo a dobrá kuchyňa. Išlo tak o zaujímavú spoločenskú udalosť, kde sa miešala kultúra, elegancia a mierna dávka veselosti.
Na senzačné silvestrovské večery lákali aj známe košické podniky. Slávna kaviareň Savoy (dnes Slávia) sľubovala program trvajúci do rána. Večer spieval a hral Bercy, svetochýrny skladateľ piesní a spevák, so svojím primášom. Na programe boli najkrajšie a najnovšie české, slovenské, maďarské i nemecké piesne, šansóny a výňatky z opier a operiet. O polnoci nasledovali moderné tance, kabaretné žarty a nechýbala aj súťaž – žrebovanie novoročného prasaťa a kohúta – symbolov šťastia a hojnosti. V niektorých šiškách (koblihách) sa ukrýval zlatý peniaz. Savoy nezabudol ani na „bohémov“ – v malej sieni sľuboval intímny program len pre dospelých. K oslavám príchodu nového roku sa podávala aj korheľská polievka na zotavenie a znížené ceny jedál i vín.
„Skrátka, hodovalo sa do vôle, ba snáď i nad vôľu, lebo každý si myslel, že je Sylvester, ktorý býva iba raz do roka. Radovali sa mnohí a nedá sa zistiť, či viac tí, čo hostili, alebo tí, čo boli hostení. Nechceme nikoho karhať za to, že bol veselý, že sa zabával a že snáď tá zábava bola i bezuzdná, lebo s času na čas neškodí ani bezuzdnosť, ba je i treba, ako sa hovorí, aspoň niekedy sa vyblázniť bez ohľadu na tak zvanú konvenciu. Zábava oživuje a vzpružuje, lebo keď človek povolí raz za čas úzdu, potom tým radšie vráti sa do normálneho, sporiadaného života.“
Slovenský východ, 1. január 1926
Silvester v Košiciach pred sto rokmi tak nebol jednotvárny. Bol mnohými Silvestrami naraz – rodinným, kultúrnym, bohémskym aj hlučným. A práve v tejto pestrosti sa zrkadlí mesto samo, medzi tradíciou a modernitou, ale vždy s túžbou a nádejou po lepšom zajtrajšku.
„Na Sylvestra. Vo svete niet pevného bodu ani priestorového ani časového, čo dokázal Einstein mathematicky, to vedeli filozofovia už dávno, lebo prostá špekulácia ukazuje, že aké relatívne je všetko naše časové rozdelenie. Aby sa nám svet nerozplynul v samé relativity, k tomu je treba, aby sme si ustanovili nejaké body, i keď vieme, že tieto body nie sú pevné pre celý vesmír, ale len pre nás. Tak je tomu tiež s našim časovým rozdelením, s našimi letopočtami. Prichádza konec roku a keby sme hneď vedeli, že tento dátum je vôbec náhodný, že mu v objektívnom poriadku nič neodpovedá, že beh času sa na Sylvestra nezastaví a že je to deň ako každý iný, predsa len sa aspoň my zastavujeme a pozeráme zpäť na uplynulý rok, ktorý si symbolizujeme ako starca nad hrobom a pozeráme vstříc novému roku, ktorý sa nám javí ako sľubné dieťatko, od ktorého svet čaká len samé krásné veci. Každé novorodzeniatko je prevádzané len krásnymi nádejami a predsa vieme, že z každého novorodzenátka bude len človek s ľudskými chybami, hriechmi a starosťami. Tak je tomu tiež s každým rokom, s každým dňom a s každou hodinou života. Každý deň, každá hodina, každý rok pochováva novú ilúziu a predsa nádeje nás doprevádzajú s počiatkom každej časovej periody. Táto nádeja by nám ovšem mohla byť príkladom pre vyznávanie krásneho hesla „Dum spiro, spero.“ „Pokial dýcham, dúfam.“ A preto posledný den v roku a počiatok nového roku chcem stráviť radostne. Kresťanské cirkví nikdy nedoporučovaly hlučných radovánok na tento deň, lebo kresťanská nádeja, družiaca sa k viere a láske, má ciele iné, ako ciele tohoto sveta. Mnohé kresťanské cirkve slávia deň pápeža Sylvestra ako deň kajúci. Barbey d’Aurevilly napísal kedysi prekrásnu báseň v próze, kde postavil proti seba sylvestrovské masky a chrám s vystaveným Najsvätejším. „Je to deň masiek a štyridsaťhodinovej pobožnosti.“ Tak charakterizuje sylvestrovskú náladu tento veľký francúzsky básnik. A kto bol Sylvester, ktorého deň je spojený s toľkými podivnými zvykami a s toľkými hriechmi proti striedmosti? Svätý Sylvester I. bol pápež, ktorý žil v rokoch 314 – 385 a podľa povesti pokrstil cisára Konstantina Veľkého, čo bol iste čin pre celé dejiny cirkve veľmi významný. Je ináč považovaný za spoluzakladateľa svetskej državy cirkve, keď kresťanstvo vyšlé nedávno z katakomb, stalo sa náboženstvom štátnym. Ale nikde v životopise tohoto pápeža nie je odôvodnené, prečo mu bol zasvätený práve posledný deň v roku. U nás sú sylvestrovské oslavy veľmi krotké proti cudzine – kde skutočne je sylvestrovská noc druhým karneválom so všetkými jeho hlučnými radovánkami. U nás sme na to príliš seversky vážni, a nevieme tak úplne zabudnúť na seba a žiť jedine chvíli vzrušenia a radosti, ako to vedia románske národy. U nás i Sylvester je proti Sylvestru v Ríme alebo Paríži, ba i v Berlíne profesorsky vážny. U nás predsa len väčšina ľudí strávi svojho Sylvestra celkom rozumne v noci v posteli a má celkom pravdu. Túto rozumnosť podporuje povera, že čo človek robí prvého dňa v roku, že bude robiť celý rok. Preto sa nechce nikomu vstávať do Nového roku s kocovinou a s bolením hlavy, ktorým platíme za každé vyhodenie z kopýtka. Ostatne ten, komu vážne na tom záleží, aby sa nejakým neobvyklým spôsobom pobavil, nebude tak robiť vtedy, keď predpokladá, že to bude robiť asi každý. Najkrajšie sylvestrovské oslavy sú oslavy v najužšom rodinnom alebo priateľskom kruhu. Tu možno ešte najúprimnejšie vyprázdniť pohár vína a štrngnúť si na budúci zdar našich úmyslov v Novom roku.“
Silvestrovská úvaha, Slovenský východ, 31. december 1925
Autor: HistoricKE