„Byť onko pacientom nemá vždy iba výhody, niekedy sa musí človek pozrieť veľmi hlboko..."

SlovenskoĽudsKE

Má 28 rokov a pochádza z Prievidze, niekoľko rokov žila v Bratislave, no aktuálne pôsobí aj s manželom vo Francúzsku, konkrétne na juhu v Montpellier. Blogovať začala na podnet dobrej kamarátky Nikol. Na facebooku má tisíce fanúšikov, ktorí denne čítajú a prežívajú jej onkologický príbeh. Spôsob, akým o chorobe hovorí nás zaujal natoľko, že vám prinášame tento rozhovor.

Foto
Erika hovorí, že rakovina prichádza, aby nás, našich blízkych niečo naučila, aby nám ukázala, že niečo robíme zle / archív EM

Začnime názvom vášho portálu: Tak trocha inak - prečo je trochu iný?

Rakovina prsníka mi bola diagnostikovaná 23.5.2017 a prvý blog som zverejnila v predposledný augustový deň. Vtedy som už za sebou mala odstránenie prsníka, 3 najsilnejšie chemoterapie a prišla som aj o vlasy. Celý čas som chodila normálne do práce, stretávala sa s priateľmi a po druhej chemoterapii sme odcestovali autom na Slovensko, kde sme sa vzali. Väčšina ľudí si pri diagnóze rakovina vybaví nevládneho, vychudnutého pacienta, ktorý nevládze vôbec nič urobiť. Po pravde, moja prvá myšlienka bola rovnaká. Ale ono to vôbec tak nemusí byť, ono je to tak trocha inak.

Kým ste boli predtým, než sa začali diať tieto veci?

Uponáhľanou, sebe - pesimistkou, ktorá sa snažila vyhovieť každému vo svojom okolí a pozitívne ho nastaviť, pričom sama seba som nedokázala. Všetci ostatní boli dôležitejší ako ja, rovnako aj práca. Rakovina ma zmenila. S odstupom už viac ako pol roka si dovolím tvrdiť, že mi viac dala ako vzala. Najdôležitejšia v živote budem vždy ja. Pretože ak sa nebudem mať rada ja sama, ako môžem milovať niekoho iného. Tak je to aj so šťastím, akceptovaním seba samého...

Bojujete so zákernou chorobou, ale píšete, že mať rakovinu nie je za trest, to by ste nám mohli vysvetliť... Ako to myslíte?

Rakovina prichádza do života, aby nás, našich blízkych niečo naučila, aby nám ukázala, že niečo robíme zle. Ľudia si zvyknú poklepať na čelo, no ja rakovinu vnímam ako dar. Ako dar, začať žiť nový život. So sebou samou, s partnerom, s rodinou. Je ale na nás, ako sa k tomu postavíme. Nemusíme zmeniť nič, no môžeme chcieť zmeniť všetko. 

Foto
Tradícia pečenia koláčikov sa Erike spája s "chemokokteilmi" / archív EM

Žijete a pôsobíte vo Francúzsku, kedy prišiel ten zlom a váš život sa obrátil hore nohami?

Rakovinu mi diagnostikovali tesne po mojich 28. narodeninách. Nemôžem povedať, že sa náš život obrátil hore nohami, ale nemôžem ani povedať, že sa nič nezmenilo. Napriek 15. chemoterapiám, ktoré sa rovnajú 15. piatkom, 25. ožiarom, ktoré sa rovnajú niekoľkým minútam. 25 dní je náš život takmer taký istý, ako pred tým. No predsa len, iný... krajší, plnohodnotnejší.

Čo vaše pečenie pre sestričky na chemotrerapii? Chemo kokteil? Kedy vám to napadlo, pečiete im stále, aj keď už na chemo nechodíte?

Aj vďaka sestričkám na chemoterapii boli moje piatky jednoduchšie. Po prvej chemoterapii som sa im chcela poďakovať za podporu a tak som im upiekla manželov obľúbený hrnčekový koláč. A od neho som sa prepracovala až k tortám. Tu vlastne vznikla moja piatková koláčová tradícia. Napriek tomu, že som chodila na chemoterapiu, moje piatky sa stali vďaka tým žienkam a môjmu pečeniu pre ne úžasným dobrodružstvom. A vždy sme sa smiali, aký kokteil mi pre daný piatok namiešali. 15 cyklov chemoterapie som ukončila v posledný novembrový piatok. Chemoterapia mi nechýba, avšak piatková koláčová tradícia áno. A tak pre sestričky teraz pečiem v rámci mojej koláčovej tradície, ktorá už ale nie je piatková.

Mali ste sa vydávať, zrušili ste to. A predsa ste svoji?

Svadbu sme zrušili na návrh lekárov, ktorí mi neodporúčali cestovať a tiež sme nevedeli, ako budem zvládať chemoterapiu. Nakoľko som prvú chemoterapiu zvládla celkom úspešne, rozhodli sme sa, že ak sa po druhej budem cítiť dobre, odcestujeme na Slovensko a vezmeme sa. A tak som v piatok dostala svoj kokteil, v sobotu ráno o 6:45 mi prišla moja sestrička pichnúť injekciu na imunitu, sadli sme do auta a odcestovali na Slovensko. Za 5 dní sme zorganizovali svadbu a 8.8.2017 sme sa vzali. Nikto tomu neveril, myslím, že ani my s manželom úplne nie.

Foto
Erika sa nedávno vydala, po svojom boku ma muža, ktorý je jej veľkou oporou / Photoguys.eu

Píšete dosť „ľahko“ o tejto téme, je to možno tiež taká terapia pre vás? Alebo chcete podporiť ľudí, čo majú rovnaký osud? Prečo ste sa rozhodli začať písať blog?

Písať som začala na podnet mojej dobrej kamarátky Nikol. Bez nej by blog nikdy nevznikol a ja jej za to veľmi ďakujem. Na začiatku mi položila veľmi dôležitú otázku. „Aký je tvoj cieľ?“ Ukázať ľudom, že s rakovinou sa dá žiť aj tak trocha inak. Verím, že aj vďaka mojim riadkom dokážem aspoň trošku pomôcť ľudom, ktorí majú strach a nevedia, čo ich čaká. Rakovina je postrachom pre každého človeka. A ja dúfam, že aj prostredníctvom blogov, fotiek, videí môžu ľudia bližšie nahliadnuť do sveta onkologického pacienta a pochopia, že rakovina nie je za trest a život onkologického pacienta nemusí byť taký, ako si možno myslíme.

Aké sú vaše skúsenosti s nemocnicami, lekármi, sestričkami?

Rakovina prsníka mi bola diagnostikovaná vo Francúzsku, kde prebieha aj celá liečba. Na Slovensku som niekoľko rokov pracovala v zdravotníctve, síce v administratíve, avšak mala som možnosť hlboko nazrieť do systému slovenského zdravotníctva a teda mám možnosť porovnávať. Rovnako som sa prostredníctvom internetu zoznámila so ženami s podobnou diagnózou. Je to skutočne irónia, ale dovolím si tvrdiť, že je šťastie, že mám rakovinu vo Francúzsku. Prístup lekárov, sestričiek, personálu nemocnice je neuveriteľný. Pre mňa je to skutočne nový, iný svet. Cez nemocničnú izbu, výber z jedál, vlastného sociálneho zariadenia a sprchy na izbe, termíny vyšetrení, ich rezervácia... Na Slovensku máme naozaj vynikajúcich lekárov, personál, avšak systém, prístrojové vybavenie, vzdelávanie – to všetko zlyháva. A pacienti sú bohužiaľ väčšinou len čísla.

Kto je vašou najväčšou oporou?

Jednoznačne manžel. Bez neho by som celú túto situáciu nezvládla. Obdivujem ho a skladám pred ním, ako ja hovorím šatku. Mohol odísť, za inou a hlavne zdravou, no on zostal a sľúbil nie len mne, ale pred všetkými, že so mnou bude v dobrom aj v zlom...

A čo váš výrok: „Byť onko pacientom nemá vždy iba výhody. Niekedy sa musí človek pozrieť veľmi hlboko. No čím hlbšie, tým silnejší je človek potom.“ Ako ste to mysleli? Aké výhody prináša byť onko pacientom? 

Ľudom sa snažím ukázať život onkologického pacienta tak trocha inak a tiež s veľkou štipkou humoru. Napríklad, ako jednu z výhod onkologického pacienta, teda skôr pre jeho príbuzných považujem, že vždy vieme kto je šofér. Rovnako aj to, že vždy viem, ako si ráno upravím vlasy.

Foto
Na fotke s priateľkou Nikol, ktorá je jej veľkou oporou aj v neľahkých časoch. Práve Nikol prišla s nápadom blogovania  / Archív EM

Na stránke uverejňujete aj rôzne zdravé potraviny, zmenili ste aj vás životný štýl?

U mňa bolo vždy všetko tak trocha inak a týkalo sa to aj stravovania. Od detstva som mala bolesti brucha a migrény, ktoré zmizli až pri správnom diagnostikovaní a dodržiavaní diéty pri histamínovej intolerancii. Zmeniť stravovacie návyky som aj vďaka tomu príliš nemusela. Stravu pri liečbe onkologického ochorenia považujem za veľmi dôležitú. Mala som možnosť vidieť to sama na sebe. Pri akomkoľvek zhrešení som zvykla byť unavená a preto som si vždy radšej zvážila, či mi tá chvíľková slasť skutočne stojí za to.

Rozhodli ste sa ostať vo Francúzsku, neplánujete návrat na Slovensko?

Nateraz určite nie. Jedno však vieme, vrátiť sa chceme určite.

Čo by ste dnes urobili inak, ak by ste mohli?

V živote sa riadim heslom „Nikdy neľutuj nič, čo si spravil, pretože si to v danej chvíli práve tak chcel.“ A tiež vždy hovorím, že „Všetko zlé je na niečo dobré.“ – len to nie vždy pochopíme hneď, niekedy to trvá dlhšie.

Aké boli vaše Vianoce?

Ako zvykneme s manželom hovoriť, „slovenské vo Francúzsku“. No tieto však boli ešte o niečo iné. Tento rok bol výnimočný. Nemôžem povedať náročný, alebo zlý. Mám po boku najúžasnejšieho muža, ktorý si ma vybral za manželku, mám skvelú rodinu, ktorá stojí pri mne, priateľov, ktorí ma podporujú a žijem. Tak trocha inak...

Komentáre