Nedávny Medzinárodný maratón mieru bol pre väčšinu jeho účastníkov bežeckým vrcholom sezóny. Pre ultramaratónca Slavomíra Lindvaia z Malej Idy však išlo len o tréningový beh pred oveľa tvrdšou výzvou.
Bežec, ktorý má na svojom konte legendárny 246-kilometrový Spartathlon či vlaňajšiu brutálnu 24-hodinovku v štyridsaťstupňových teplotách v Čile, si najnovšie pripísal na svoje konto ďalší veľký úspech - víťazstvo na 24-hodinových pretekov v novozélandskom Aucklande.
„Spoločne so svojim tímom sme si dali za cieľ absolvovať 24-hodinové behy na viacerých kontinentoch a po vlaňajších pretekoch v Čile sme tentoraz zamierili do vzdialeného Aucklandu. Vyšlo to a splnil som si tak jeden zo svojich veľkých snov," povedal nám Slavomír Lindvai po návrate zo vzdialeného Nového Zélandu.
Na 18-tisíc kilometrovú cestu sa vydal hneď nasledujúci deň po spomínanom košickom maratóne.
„Maratón mi zodvihol sebavedomie, pretože som ho zabehol za 2:56, hoci som sám počítal s časom na úrovni 3:10 či 3:15. Vedel som teda, že natrénované mám a do Aucklandu som sa veľmi tešil. Dlhých 60 hodín cesty si však vyžiadalo svoju daň a zrejme z klimatizácie v lietadle sa na mňa nalepila nejaká choroba. Už počas prestupu v Kuala Lumpur som cítil bolesti hrdla a začal som smrkať. Noc pred pretekmi som sa zobudil celý mokrý a s horúčkami,“ priblížil Lindvai zdravotné trampoty, ktoré mu výrazným spôsobom skomplikovali prípravu na novozélandskú dvadsaťštyrihodinovku.
Ráno pred pretekmi tak zasadla bojová porada. Slavomír Lindvai bol spoločne s členmi svojho tímu Adamom Horváthom a Elom Krillerom na 90 percent rozhodnutý nenastúpiť.
„Napokon však zvíťazilo tých desať percent šance,“ odfúkol si s odstupom času ultramaratónec z Malej Idy. „Na dráhu ma tlačili hlavne výčitky svedomia. Nechcel som ani pomyslieť na to, že odletím domov bez štartu a bude to vyzerať, ako by som tam letel na výlet. Rozhodol som sa teda, že nastúpim aj s podlomeným zdravotným stavom a samotné preteky ukážu, či ich dokážem absolvovať.“
Slovenská výprava skúsila pred samotným štartom ešte jednu vec. V rámci pretekov sa konali aj Majstrovstvá Nového Zélandu na 6 a 12 hodín. Snaha o preregistrovanie do týchto pretekov však bola rezolútne zamietnutá.
„Neostávalo teda nič iné, len absolvovať najdlhšie preteky. S tým, že ak mi príde zle, tak odstúpim. Začal som v pomalom tempe a pohyboval som sa na chvoste štartového poľa,“ popísal priebeh samotnej 24-hodinovky Lindvai. „Podmienky boli totiž naozaj náročné. Od mora fúkal nepríjemný vietor a po celý deň vytrvalo pršalo. Po pätnástich hodinách behu však začali konkurenti odpadávať a zrazu som bol druhý. To už som videl značné problémy pretekára, ktorý bol predo mnou a vtedy som si začal veriť na víťazstvo. Mňa naopak paradoxne dlhý beh liečil. Čím dlhšie som bol na trati, tým lepšie som sa cítil. Akoby telo postupne behom vyplavilo chorobu. Napokon som bol na tom lepšie ako chlapci z môjho podporného tímu.“
Spomedzi tridsiatky ultramaratóncov zo štyroch štátov absolvoval slovenský bežec ako jediný 193 kilometrov a 600 metrov. Pred druhým v poradí mal náskok takmer piatich kilometrov.
„Spätne ma tento výkon mrzí. Za normálnych okolností a pri plnom zdraví som mal jednoznačne na hlboko cez 200 kilometrov,“ zdôraznil Lindvai. Člen jeho podporného tímu Adam Horváth je však presvedčený o tom, že za daných okolností išlo o neskutočný výkon. „Prežívali sme to spoločne s ním. Stále sme zdôrazňovali, že zdravie je prvoradé a ak by chcel odstúpiť, tak by sme mu v tom určite nebránili. Napokon vydržal a bol to obdivuhodný výkon. Boli tam pritom zdraví bežci, ktorí kolabovali, iní sa už doslova plazili po zemi a posledné hodiny už len odchodili.“
Trio v zložení Lindvai, Horváth a Kriller predstavuje zladený tím a počas 24-hodinových pretekov nemal nárok na spánok ani jeden z nich.
„Našou úlohou bolo podporovať Slava po všetkých stránkach. Základom boli masáže a neustály prínos tekutín. Išlo hlavne o sladké vody, nealko pivá ako sú ochutené radlery a podobne. Vzhľadom na veľmi zlé počasie sme navyše často menili oblečenie. Postupne vystriedal minimálne desať tričiek a masáže ani nemám spočítané,“ pousmial sa Adam Horváth. Ak si však myslíte, že po cennom víťazstve vypukli v slovenskom tábore oslavy, tak ste na omyle. „Žiadna oslava nebola. Každý z nás si chcel po pretekoch hlavne pospať. Byť hore 24 hodín bolo náročné aj pre nás a to sme na rozdiel od Sláva nemusel neustále bežať. Ja osobne týchto pretekárov nesmierne obdivujem, pretože toto sú nadľudské výkony.“
Po vytúženom spánku nasledovala opäť nekonečná cesta domov. Počas týždňa stráveného na Novom Zélande však toho východniari videli viac, než 400-metrov dlhý okruh, na ktorom samotná súťaž prebiehala.
„Prvé dni na Novom Zélande boli vzhľadom na chorobu galejami. Neskôr sa to však zlepšilo a touto cestou by som sa chcel poďakovať pani Kataríne Koženovej, ktorá pochádza zo Šemše, ale posledných pätnásť rokov žije v Aucklande. Veľmi nám pomohla a poukazovala nám viaceré krásne miesta. Vďaka nej sme videli celý ostrov a bol to veľký zážitok,“ prezradil Slavomír Lindvai.
V rebríčku svojich osobných výkonov radí novozélandské preteky na samotnú špicu.
„Z hľadiska náročnosti to boli moje najnáročnejšie preteky. Na Spartathlone či v Čile som bol totiž zdravý. V tomto prípade som sa na okruhu vytrápil. Aj preto v tejto chvíli nemyslím na ďalšie preteky. Ako sa však poznám, s podporou priateľov sa po istom čase začnem pripravovať na ďalšie výzvy,“ dodal Slavomír Lindvai, čerstvý víťaz 24-hodinových pretekov v Aucklande.