V krvavých dejinách ľudského rodu jednoznačne dominuje 20. storočie. V rôznych častiach sveta bolo v jeho priebehu rozpútaných viac ako sto rôznych vojen a ozbrojených konfliktov. Vyžiadali si desiatky miliónov životov.
V hospodě na rynku dal jsem si rum, než jsem co stačil říct vzali mě k vojákům. Svázali lanama mohlo se jet, kůň pletl nohama, pitomej svět. V ležení u hranic dali nám kvér, generál Lieberschwietz ukázal směr. Támhle só Francóze proklatá zběř, neptej se nevzpouzej, kušuj a běž.
Kuličky burácí, která je má, země se kymácí pod mýma nohama. Doma už posekli a budou sít, a já tu v předpeklí nemám kam jít. Srdce mi svázali do kozelce, proti mně poslali ostrostřelce. A to vše proto jen že jsem pil rum, v hospodě sedl jsem si k verbířům. (Jaromír Nohavica, V hospodě na rynku)
Viac ako 200 vojen a ozbrojených konfliktov, ktoré trvali s menšími alebo väčšími prestávkami v rôznych miestach sveta, často vo viacerých paralelne, viac ako 2000 rokov. A v ktorých zahynuli desiatky miliónov ľudí. To je bilancia vývoja a histórie druhu Homo sapiens za ostatné tri tisícročia (cca od roku 1200 pred naším letopočtom) od staroveku po súčasnosť. Až sa celkom dobre nechce veriť druhovému menu človeka (Homo) sapiens, teda (Človek) rozumný.
V krvavých dejinách násilia ľudského rodu jednoznačne dominuje minulé, 20. storočie. V priebehu necelých sto rokov bolo v tomto období rozpútaných 103 konfliktov a vojen. Vrátane dvoch svetových a jadrovej katastrofy na konci tej druhej. Európske obdobie takmer ôsmich desaťročí relatívneho pokoja (1945 – 2022) povojnovej generácie sa v tomto kontexte javí ako malý zázrak.
Iste by sme boli veľmi radi, ak by z historicko-vojenského hľadiska nešlo iba o štatistickú odchýlku či výnimku, ktorá potvrdzuje pravidlo. Bohužiaľ, dnešné udalosti na Ukrajine tomu už viac ako mesiac vôbec nenasvedčujú.
„Najstrašnejšie nebezpečenstvo, akému človek musí čeliť, spočíva v moci jeho myšlienok. Žiadna vesmírna ani prírodná sila nezničila za štyri roky desať miliónov ľudí. Ale ľudská duša to dokázala. To duša človeka vyvoláva vojny, nie jeho vedomie.“
„Vedomie sa bojí, ale jeho nevedomie, ktoré obsahuje zdedené divošstvo, ale aj duchovné úsilie jeho rasy a národa mu hovorí: Teraz je čas rozpútať vojnu. Teraz je čas zabíjať a ničiť. A človek podľa toho jedná. A môže to urobiť znovu a znovu. Bojím sa iba jednej veci na svete – myšlienok ľudí,“ povedal s odkazom na prvú svetovú vojnu v apríli 1934 zakladateľ analytickej psychológie Carl Gustav Jung v rozhovore pre americký časopis Hearst´s International – Cosmpolitan.
O päť rokov nato začala druhá svetová vojna s ešte ničivejšou bilanciou 60 miliónov ľudských životov. Počas všetkých týchto vojen sa tie najhoršie bitky odohrávali v mysliach vojakov. Agresorov aj napadnutých. Útočníkov aj tých, ktorí svoje územie a domovy iba bránili a bránia. Ich výsledky a symptómy hovoria krutou realitou. Zabíjanie, vraždenie, znásilňovanie, vojnové zločiny, zločiny proti ľudskosti.
Ako sa cíti a o čom rozmýšľa ruský vojak pred tým, než v ukrajinskej Buči zabije neozbrojeného dôchodcu na bicykli, ktorý nesie igelitku s jedlom pre svoju rodinu ukrytú mesiac v pivnici?
Oklamali ho, že ide na vojenské cvičenie. Potom ho oklamali znovu, že ho v Kyjeve budú vítať ako osloboditeľa. Najprv dva mesiace v lese na ukrajinskej hranici, potom tri týždne v blate a zime ostreľovaný dronmi a granátometmi v zamrznutom konvoji bez paliva a jedla. Okolo neho krik veliteľov, veľa mŕtvych vojakov. Čo cíti a na čo myslí tesne predtým, než tankom prejde šoféra v civilnom aute?
Čo cíti a na čo myslí ukrajinský vojak, ktorý pred mesiacom odviezol syna a ženu k poľským hraniciam a vrátil sa brániť krajinu, svoj domov, ktorý už neexistuje? Keď v troskách ruského tanku vidí ukradnuté hračky ukrajinských detí, keď sa prechádza po ulici späť dobytého mesta posiatej mŕtvolami popravených obyvateľov? Nevieme. Vieme len, že duša a myseľ oboch vojakov sa zásadným spôsobom mení.
„To, že Rusi útočia aj na civilistov, je známkou bezradnosti a pocitu zúfalstva ich vojakov. Pretože ak je niekto naozaj bezmocný a zahnaný do kúta, je schopný robiť aj zverstvá. Jednoducho preto, že je v obrovskom strese a napätí. Tak, ako sme to videli v Prahe v roku 1968, tak, ako to bolo v Afganistane. Rusi sa z týchto operácií vôbec nepoučili. Znova skúšajú, či to tentoraz vyjde. No nevyjde,“ komentuje počínanie ruských vojakov Daniel Štrobl. Český psychoterapeut a bývalý vojenský psychológ, ktorý 15 rokov pôsobil na ministerstve obrany.
„Ak by sme to zobrali z opačného konca, už počas druhej svetovej vojny, keď Američania a Briti okupovali západnú časť Nemecka, sa veľmi snažili, aby s civilným obyvateľstvom vychádzali čo najlepšie. A minimalizovali civilné straty, keď už nejaké mesto obsadzovali. Pretože vedeli, že s tými Nemcami budú musieť spolupracovať. Rusi na Ukrajine v podstate idú štýlom po nás potopa a dúfajú, že bombardovaním civilných cieľov a zabíjaním civilistov zlomia morálku Ukrajincov. Ale to sa im nepodarí, pretože to sa nepodarilo nikdy a nikomu. Takto sa vojny jednoducho vyhrať nedajú,“ dodáva Štrobl.
Môže mať však vojna, ktorá prináša takéto krutosti a deštrukciu pre ľudí a ľudstvo, aj pozitívne účinky? Pýta sa kanadská historička a spisovateľka Margaret MacMillan vo svojej knihe Vojna: Ako nás formoval konflikt. Vývoj ľudskej spoločnosti a schopnosť viesť vojnu sú podľa nej historicky spojené nádoby.
„Vojna je v súčasnosti čoraz smrteľnejšia a má čoraz väčší dosah. Na našej planéte žije viac ľudí, máme k dispozícii viac zdrojov, spoločnosti sú komplexnejšie a lepšie zorganizované. Do konfliktov sme schopní zmobilizovať a zapojiť milióny ľudí. Dnes dokážeme ničiť oveľa efektívnejšie. Pre dva hlavné konflikty v dvadsiatom storočí sme museli vymyslieť nové termíny. Svetová vojna a totálna vojna,“ vysvetľuje historička.
„Hoci si to nie vždy uvedomujeme, žijeme vo svete, ktorý stvorila vojna. Ľudia sa kvôli vojnám sťahovali, utekali pred nimi, niekedy aj mizli. Doslova, ale aj z pohľadu histórie. Vojenské konflikty boli dôvodom vzniku a zániku nielen hraníc, ale aj celých štátov.“
Vojna je podľa Margaret MacMillan jednou z najlepšie zorganizovaných ľudských aktivít a prináša množstvo paradoxov. Máme z nej strach, ale súčasne nás fascinuje.
„Vojna v nás môže vyvolávať hrôzu pri pohľade na krutosti a katastrofy, ktoré prináša. To nám však nebráni uctievať odvahu vojakov a cítiť ten nebezpečný pôvab, ktorý v sebe má. Napokon, čo je nezištnejšie ako ochota položiť svoj život za niekoho iného? Tradične vnímame vojnu ako tmel, ako spôsob zjednotenia národa a ako možnosť ukázať lepšiu časť svojho ja. Vojna je jednoducho záhadou. Hrôzostrašnou záhadou. A práve preto sa musíme neustále snažiť pochopiť ju,“ dodáva historička.
Zdroj: wikipedia/Rozhovory s C.G. Jungem/Vojna: Ako nás formoval konflikt/irozhlas.cz