Nezabúdajme, že Košice mali v histórii svojich živých anjelov – ľudí, ktorí slúžili tichým činom, bez slávy, no s veľkým srdcom. Medzi nich možno zaradiť Jozefa Kis-Viczaya (1746 – 1810), mestského a župného fyzikusa (lekára), ktorý bol skutočnou ikonou svojej doby. V jeho živote sa spájala múdrosť lekára, pokora služobníka a láskavosť človeka, ktorý veril, že skutočná veľkosť spočíva v nezištnej pomoci druhým.
Jozef sa narodil 23. marca 1746 do váženej rodiny evanjelického kazateľa a župného chirurga. Jeho starý otec Peter pôsobil ako farár maďarskej evanjelickej obce v Košiciach, otec Jozef ako župný a mestský lekár. Rodina pôvodne niesla priezvisko Molnár, ktoré neskôr zmenila na Viczay, a následne na Kis-Viczay.
Jozef Kis-Viczay absolvoval stredoškolské štúdiá vo svojom rodnom meste. Medicínske vzdelanie získal na univerzitách vo Viedni a v Trnave, kde v roku 1773 dosiahol titul doktora medicíny. Po ukončení štúdií sa vrátil do Košíc, kde pôsobil ako praktický lekár. Vďaka svojim úspešným liečebným metódam si rýchlo získal uznanie a dôveru pacientov. V roku 1782 bol menovaný za mestského lekára v Košiciach, a zároveň pôsobil ako župný lekár Turnianskej župy.
V dobe, keď mali Košice iba dvoch lekárov, jeho meno sa medzi pacientmi šírilo tak rýchlo, že čoskoro väčšina obyvateľov žiadala liečbu výlučne od neho. Jeho obetavá starostlivosť o pacientov nemala obdoby. Denne navštevoval desiatky chorých, bez ohľadu na ich spoločenské postavenie, či boli majetní, alebo boli z chudobnejšej vrstvy.
Ako vyzeral jeho denný program? Od rána do ôsmej hodiny mal plný dvor čakajúcich pacientov, potom sa vydal na obchôdzku až do poludnia, poobede pokračoval od tretej a o šiestej sa utiahol do svojej záhrady. Večer znova navštívil ťažšie prípady – od najchudobnejších chatrčí po najbohatšie mestské paláce. Do polnoci študoval a pripravoval si zoznam pacientov podľa ulíc, aby na nikoho nezabudol. V tomto režime zotrval až do konca života, aj keď počet lekárov v meste vzrástol, počet jeho pacientov neklesol. Tých chudobnejších liečil zadarmo a neraz im pod vankúš vkladal vlastné peniaze. Ročne minul na pomoc potrebným dva až tri tisíce zlatých, čo bola vtedy mimoriadna suma. Nehľadel na odmenu, pohŕdal bohatstvom – jeho povolaním bola služba druhým.
Jozef Kis-Viczay bol tiež známy svojimi kontaktmi s významnými osobnosťami svojej doby. Bol blízkym priateľom spisovateľa Ferenca Kazinczyho, ktorého v roku 1789 zachránil pred smrťou počas ťažkej choroby. Táto udalosť posilnila ich priateľstvo a Kis-Viczay sa stal dôležitou postavou v Kazinczyho živote.
Okrem medicíny miloval umenie a prírodu. V mladosti zbieral rytiny, ulity, minerály a mince, no jeho najväčšou vášňou bola záhrada na brehu Hornádu, neďaleko mlynov. V nej si vybudoval osobný azyl s kaplnkami, sochami a prírodnými kompozíciami, ktoré symbolizovali duchovné a estetické hodnoty. Táto záhrada bola miestom oddychu, reflexie i priateľských stretnutí. Po jeho smrti ju zveľadil jeho dedič, lekár Friedrich Sikulszky, ktorý tu postavil pamätník s bustou a chrámom nesúcim nápis: „Dobrí nezabúdajú na dobrých.“
Kis-Viczay bol aj propagátorom zdravého životného prostredia, zelene, poriadku a estetizácie mesta pre zdravie jeho obyvateľov. Vlastnoručne vysádzal topole, gaštany, ihličnany a zakladal parkovú zeleň. Inicioval aj zriadenie promenády uprostred mesta z dvoch radov topoľov v roku 1805 v priestore severne od divadla a Immaculatou.
Kis-Viczay nezanechal potomkov, zomrel slobodný 5. apríla 1810 a pochovaný bol 8. apríla na evanjelickom cintoríne, kde spočívajú aj jeho otec a starý otec. Priatelia na jeho hrob nechali vystavať kaplnku v egyptskom štýle. Jeho pohreb bol jednou z najväčších smútočných udalostí v histórii Košíc – rakvu sprevádzalo nielen celé mesto, ale aj obyvatelia okolitých dedín. Jeho odkaz žije nielen v archívoch či pamätníkoch.
Autor: HistoricKE