Sú brankári kvalitní, no tuctoví. A potom sú tu takí, ktorých diváci milujú pre ich jedinečný štýl.
História si napríklad pamätá, že Jacques Plante zaviedol ako prvý ochrannú masku, Glen Hall štýl motýlik a ten následne zdokonalil Dominik Hašek tak, že aj skúsení odborníci neveriacky krútili nad efektivitou neortodoxných zákrokov. Martin Brodeur ukázal, ako má vyzerať práca brankára s hokejkou a nárok na svoju vlastnú „ochrannú značku“ majú aj niektorí slovenskí brankári.
Koho meno vám napadne ako prvé, keď sa povie jedinečná rozohrávka? Samozrejme, rozmýšľať netreba dlho. Odchovanec hokeja na Liptove Jaromír Dragan posielal spoluhráčov do útoku unikátnym dlhým výkopom, po ktorom súperi nestačili reagovať a diváci šaleli od radosti. Kompetentní však takúto radosť nezdieľali a neskôr to zakázali zmenou pravidiel.
„Pravidlá sa menia každým rokom. Mne to tá doba dovoľovala a bol to môj štýl rozohrávky. Puk som vykopával na červenú čiaru, pretože vtedy ešte platil ofsajd na červenej čiare. Boli z toho pekné samostatné nájazdy a padlo z toho aj niekoľko gólov. Ľuďom sa to samozrejme páčilo,“ usmieva sa s odstupom rokov brankár, ktorý oslávil 14. septembra 55 rokov. Hokejové kroniky dnes pri jeho mene uvádzajú zisk federálneho titulu z roku 1988, dva tituly majstra Slovenska (1995 a 1996), ako aj bronz z olympiády v Albertville 1992. Na začiatku všetkého však boli mládežnícke časy strávené na rodnom Liptove.
„Všetci dobre vieme, v akej dobe sme vyrastali. Počas nášho detstva neboli nejaké extra veci, ktoré by odpútavali pozornosť detí. Vyrastal som v Mikuláši a tam to bolo vždy o troch športoch – vodáctve, futbale a hokeji. Od malička sme tak hrávali na ulici hokejbal,“ spomína Jaromír Dragan na svoje športové začiatky. „Hodili sme tašky do kúta a išli sme naháňať loptičku. Niektorí z kamarátov hrávali hokej a tak som to išiel skúsiť k nim. Vraveli mi totiž, že potrebujú brankára a či to teda neskúsim. A už som pritom ostal.“
Na ulici si užíval radosť zo strelených gólov, na ľade sa im snažil zabraňovať. Kľúčovým momentom kariéry bol prestup do Košíc pred sezónou 1986-87. Potenciál mladého Liptáka odhalil vtedajší tajomník TJ VSŽ Pavol Matis, ktorý je považovaný za otca prvej zlatej dynastie košického hokeja.
„Skauting vtedy fungoval na vysokej úrovni. V Košiciach to bol pán Matis, ale podobní ľudia boli aj v iných kluboch. Mali dokonale zmapované všetky súťaže, veľmi pozorne sledovali dorastenecké i žiacke ligy. Veľmi dobre preto vedeli, koho si do mužstva berú. Ak ste sa vtedy dostali do Košíc, tak to znamenalo, že už niečo dokážete,“ upozornil Dragan. „Oni si nebrali chlapcov bez výkonnosti. Ak by som teda vtedy na to nemal, tak by ma nevzali. Ja som to bral vždy krok po kroku. Ako chlapec by som si nikdy nepomyslel, že budem majstrom Československa či reprezentantom. A vidíte, podarilo sa mi to.“
Prvý veľký úspech kariéry na seba nenechal dlho čakať. Rok po príchode na východ Slovenska oslávil Dragan s VSŽ majstrovský titul. V pamäti mu utkvela predovšetkým slávna finálová séria korunovaná triumfom na ľade Sparty Praha.
„Bolo to krátko po tom, čo som prišiel z Mikuláša do Košíc. Bol som mladý brankár a nebolo ľahké dostať sa do bránky popri Paľovi Švárnom. VSŽ mali za sebou historicky prvý titul, ktorého strojcom bol práve on. Napriek tomu som si zachytal aj ja a môžem povedať, že z pohľadu všetkých mojich titulov bola atmosféra pri tomto jednoznačne najlepšia. Získať federálny titul priamo v Prahe na ľade Sparta, tak to bolo niečo! Stále si spomínam na tú cestu z letiska, plný štadión a nadšenie ľudí. Som naozaj hrdý na to, že som k tomu prispel svojou troškou,“ zaleskla sa iskrička nostalgie v očiach 55-ročnej legendy.
Pamätná bola aj atmosféra, ktorá vládla na starom štadióne Ladislava Trojáka. Slávna „stodola“ voňala cigaretovým dymom, tribúny praskali vo švíkoch už počas rozcvičky a diváci v horných radoch búchali po plechovej stene tak, že to pripomínalo hromy počas prichádzajúcej búrky.
„Bola to špecifická atmosféra a doteraz mám z toho asi následky. Slabšie totiž počujem,“ rozosmial sa Dragan. „Je to už síce minulosť, ale spomienky ostali. Boli to predsa krásne časy.“
Zatiaľ čo pri titule z roku 1988 odchytal iba 14 zápasov a titulky patrili Pavlovi Švárnemu, pod košickými slovenskými titulmi z rokov 1995 a 1996 je už Draganov rukopis poriadne výrazný. V tom čase bol jasnou jednotkou „železiarov“ a stabilným členom reprezentácie.
„V tých rokoch nebola liga vyrovnaná tak ako teraz. Prím hrali jednoznačne kluby, ktoré vzišli z federálnej ligy. Čiže Košice, Trenčín a Slovan, potrápiť nás dokázali aj Poprad či Nitra. Finále však bolo spravidla záležitosťou Košíc a Trenčína a stretávali sme sa v ňom takmer všetci reprezentanti. Bolo to zaujímavé, pretože v reprezentácii sme tvorili dobrú partiu a v lige veľkých rivalov,“ zaspomínal si na deväťdesiate roky Dragan, ktorého reprezentačným partnerom bol vtedy hlavný konkurent z Trenčína, o dva roky mladší Eduard Hartmann. „My sme to tak nebrali. Každý si robil v klube svoju prácu a v reprezentácii to bola vec rozhodnutia trénera. S Edom sme mali spoločný cieľ – pomáhať národnému tímu k víťazstvám.“
A hoci sa v tom čase slovenská reprezentácia neopierala o hviezdy z NHL, dokázala dostať náš hokej z C-kategórie do áčka. Jaromír Dragan k tomu prispel už ako skúsený brankár, ktorý mal vo svojej zbierke aj bronzovú medailu z olympiády v Albertville.
„Olympiáda bola veľmi pekná, ale najťažšie boli pre nás tie postupové šampionáty,“ zdôraznil Dragan. „Či už C, alebo B-kategórie. Tam sa lámal osud slovenského hokeja. Dostali sme Slovensko medzi áčko a to sme pritom pochádzali takmer všetci z našej domácej ligy. Som rád, že to naša generácia dokázala, pretože ktovie ako by to vyzeralo, ak by sa to vtedy nepodarilo zanieteným ľuďom, ktorí sa snažili dostať slovenský hokej na výslnie. Dovolím si totiž povedať, že ak by sme vtedy nepostúpili do A-kategórie, tak by sme dnes neboli majstrami sveta.“
V tom čase patril Dragan medzi absolútnu brankársku špičku, no aj on mal svojich neobľúbených súperov. „Nebál som sa žiadneho strelca, ale boli takí, ktorým sa proti mne darilo. Sú hráči, ktorým robí problémy prekonať nejakého brankára a mojim „postrachom“ bol Martin Miklík z Nitry. Ten mi dal gól takmer v každom vzájomnom zápase. Pri ňom som bol vždy v strehu, ale aj tak sa mu to darilo.“
Povedať je treba aj to, že brankári to v tých časoch nemali jednoduché. Tímy na celom svete forsírovali atraktívny ofenzívny hokej bohatý na góly a gólmani boli samorastmi. Svoje štýly si budovali bez pomoci špecializovaných trénerov a každý bol preto unikátom.
„Veľa vecí sme museli skúšať sami na sebe. Sami sme sa pripravovali fyzicky, ale aj psychicky. Vekom mi pomáhali skúsenosti a už som vedel, kto hrá aký hokej a ktorý útočník má také či onaké zakončenie. Tréneri nám vtedy povedali chytaj a my sme chytali. Ak vám to nevyšlo, tak vás z bránky stiahli. Dnes sa venujeme brankárom od malička oveľa dôslednejšie,“ poznamenal J. Dragan, ktorý odovzdáva svoje bohaté skúsenosti novej generácii v rámci Akadémie Igora Libu v Čani.
„Pre mňa je to práca, ale aj relax. Niekedy si človek povie, že má toho dosť, ale potom sa vyspím a prejde ma to. Hokeju sa venujem celý život a teší ma každý malý pokrok chlapcov. Tento rok sme sa konečne dostali zásluhou spojenia sa s Levočou do východoslovenskej súťaže a to je ďalší krok, ktorý ma teší. Máme totiž chlapcov s perspektívou a niektorých sme už posunuli do prvoligových tímov, do Košíc či zahraničia. Čas ukáže, či nám urobia dobré meno a aj v zahraničí sa raz dozvedia, že v Čani je nejaký klub, v ktorom pracujú bývalí košickí hráči,“ pousmial sa 55-ročný hokejový odborník, ktorý vo svojej práci čerpá aj z múdrosti, ktorú mu odovzdávali viaceré veľké trénerské mená. „Nechcel by som nikoho vyzdvihovať ani zhadzovať. Každý tréner ma nejako obohatil a z každého som si zobral to najlepšie. A teraz sa to snažím využívať pri mojej trénerskej práci.“
Hlavným cieľom trénerskej práce Jaromíra Dragana je vychovať raz aspoň zopár hráčov, ktorí sa raz budú môcť pochváliť aspoň takou kariérou, akú mal on sám. Na dosiahnuté úspechy totiž môže byť právom hrdý.
„Zo svojej kariéry si cením každý deň. Každý moment za to stál, ale ani jeden titul neprevýši ľudí, ktorých som vďaka hokeju spoznal. Každý ošiaľ z víťazstva či titulu trvá tri dni a potom sa musíte zase obracať v krutej realite. Priateľstvá však pretrvajú,“ dodal na záver nášho príjemného rozhovoru Jaromír Dragan.
Autor: KOŠICE ONLINE