Aktuálna vojenská agresia Ruskej federácie voči Ukrajine nám opäť pripomína hrôzy vojny, nezmyselného vraždenia a núti nás zamyslieť sa nad krehkosťou mieru a pokojného súžitia. Azda najsilnejšie mementá hrôzy vojny v našom meste sa spájajú s rokom 1944. V apríli a máji roku 1944 sa uskutočnili deportácie (nielen) košických Židov do koncentračných táborov, kde boli vyvraždené tisíce Židov aj z nášho mesta a okolia. Samotným deportáciám sme sa venovali v predchádzajúcich článkoch. Dnes si priblížime tragické osudy niektorých košických rodín, z ktorých často prežili len jednotlivci a tých čakal po vojne ťažký život s doživotnými traumami.
Košice boli 2. novembra 1938 obsadené a opätovne pričlenené k Maďarskému kráľovstvu. Na rozdiel od Slovenska, kde k deportáciám Židov došlo už v roku 1941, Židia v Maďarsku neboli do roku 1944 priamo v ohrození života. Režim Miklósa Horthyho bol síce autoritatívny a Maďarsko bolo spojencom Tretej ríše, no Židov jej odmietlo vydať. Situácia sa zmenila na jar 1944, keď krajinu okupovala Tretia ríša pod vedením Adolfa Eichmanna. Nemci odstavili Horthyho a za asistencie maďarskej antisemitskej nacistickej strany Nyilaskeresztes part a miestnych fanatikov sa začala ich koncentrácia a deportácia. Židov z Košíc a okolia najprv zhromaždili do miestnej tehelne, odkiaľ boli postupne deportovaní do koncentračných táborov. Po vojne sa ich živých vrátilo len niekoľko stovák.
Medzi tými, ktorí prežili hrôzy koncentračného tábora, bol aj Dr. Alexander Bráf (narodený 4. septembra 1895 Gönczruska, povolaním lekár). Za Maďarov bol prenasledovaný za svoje národné a politické presvedčenie. „Už v dobe prvej republiky bolo všeobecne známe moje pevné a verné štátotvorné stanovisko k Československej republike. Následkom toho presvedčenia bol som jediný z košických Židov lekárov, ktorého maďarská lekárska komora nepreverila a vymazala z komory a ani praktizovať som nemohol. Za celú dobu po príchode Maďarov som živoril a sústavne bol prenasledovaný policajne a následne umiestnený v pracovných táboroch.“
V roku 1944 bol odvedený do nemeckého koncentračného tábora. „Celá moja rodina bola deportovaná, dve sestry a celú rodinu mojej manželky – familia Deutelbaumova bola v dobe povstania za aktívnu podporu povstalcov fašistami dňa 12. septembra 1944 vyvraždená v okolí Topolčian.“
Ďalším, ktorý sa po vojne vrátil do Košíc, bol Alex Goldberger (19. júl 1921, Košice). Jeho otec Jakob i matka Mária, rod. Kaufmanová pochádzali z Bardejova. Za prvej ČSR mali v Košiciach obchod. Po zabraní Košíc Maďarmi im odobrali živnosť. Jeho otec Jakob mal podporovať pašovanie občanov Československa zo Slovenska cez Maďarsko do zahraničia. Preto bol v roku 1941 zatknutý a súdený na maďarskom vojenskom protišpiónskom súde.
Alexander bol nútený od roku 1942 ako občan židovskej rasy vykonávať vojenskú službu v maďarskej armáde, a tak bol poslaný do pracovného tábora do Kecskemétu, „V úmysle hlásiť sa k partizánom pri Banskej Bystrici utiekli sme šiesti z pracovného tábora. Pred Modrým Kameňom nás zajali SS-áci. V Balassagyarmatu sme boli všetci odsúdení ihneď k trestu smrti zastrelením. Vzhľadom na to, že sa u nás našli aj zbrane. Sám ostal som ťažko ranený, nakoľko sa mi podarilo z rieky dostať von a hlásiť sa v nemocnici.“ Odtiaľ bol neskoršie deportovaný do Poľska. Do Košíc sa vrátil až v marci 1945.
Medzi Židmi si viacerí uvedomovali, že ich sústredenie v tehelni je len začiatok strašného utrpenia, ktoré malo nasledovať. Niektorým sa podarilo z mesta včas utiecť. Medzi týmito bol Imrich Klein (14. september 1928), ktorý v Košiciach žil do apríla 1944, kedy v utajení vycestoval do Budapešti, kde sa ukrýval a žil v ilegalite až do oslobodenia. „V škole som bol prenasledovaný pre svoju rasovú príslušnosť a boli mi všelijakým spôsobom obťažené skúšky.“ Rodičia boli deportovaní a otec zahynul v koncentračnom tábore.
Rovnako smutný osud zastihol aj strýkov, tetky, bratrancov a sesternice, ktoré boli deportované a nevrátili sa. Jediná z rodiny, ktorá sa vrátila z koncentračného tábora, bola jeho matka Jolana Kleinova (r. Bráfová, 16. august 1899). Podobne aj jej sa podarilo utiecť pred transportami smrti, ju však neskôr v Budapešti odhalili a bola deportovaná do koncentračného tábora. „V roku 1944 bola som deportovaná a utekala som z tehelni do Budapešti, kde som bola chytená a deportovaná do Osvienčimu. Mimo toho boli dve sestry zavraždené, švagry a ich deti sa nevrátili.“
Medzi tými, ktorí včas utiekli a ukrývali sa v Budapešti pod falošnou identitou, bola aj Ružena Steinbergerová (5. august 1909). Ružena bola počas vojny prenasledovaná tiež kvôli rasovej príslušnosti. V Košiciach žila do 22. apríla 1944, kedy pred násilnosťami utiekla do Budapešti, kde sa skrývala do oslobodenia. Jej sestra a jeden z bratov boli deportovaní Nemcami. Ďalším bratom sa podarilo z krajiny utiecť včas, Izidor Šteinberger sa zúčastnil v americkej armáde bojov proti fašistom a Martin Šteinberger ako príslušník československej zahraničnej armády tiež aktívne bojoval proti fašistom. Švagor, manžel jej sestry, sa tiež zúčastnil bojov proti fašizmu ako príslušník zahraničnej armády.
Tragédia zastihla aj rodinu Lévy, z celej rodiny prežil iba Imrich s mladším bratom, ktorý takto spomínal na vojnové roky: „Som repatriantom, partizánom a zahraničným vojakom ČA. Pred mesiacom som sa vrátil po demobilizácii z ruskej armády z Moskvy. Počas maďarskej okupácie som bol zavlečený do pracovného tábora, kde som pri prvej príležitosti ešte v roku 1942 dezertoval z maďarskej pracovnej roty k partizánom a tam som účinkoval v Rovenskej oblasti u kapitána Buzinského do marca 1944. Potom som bol zaradený do riadnej armády ČA., kde som slúžil do mojej demobilizácie v novembri roku 1945. Zúčastnil som sa bojov v baltských štátoch, kde som za udatnosť v boji a bojové zásluhy bol viackrát vyznamenaný, o ktorých som obdržal pochvalné dekréty, ako aj medaile. Počas mojej deportácie v donucovacej pracovnej maďarskí fašisti moju celú rodinu deportovali do koncentračných táborov do Nemecka, odkiaľ sa okrem jediného mladšieho brata nikto nevrátil. Majetok náš bol celkom rozkradnutý a skonfiškovaný a teraz pri znovu založení svojej existencie horeuvedeným spôsobom mienim si vypomôcť. Myslím, že ako partizán a zahraničný vojak ČA mám tomu všetky predpoklady, a preto odváľavajúc sa na horeuvedené, úctivo žiadam, aby moja žiadosť bola priaznivé vybavená.“
Zúfalosť, s ktorou sa preživší Židia vrátili domov, dokumentujú aj slová Thermes Tänzerovej r. Rozenbaumovej: „V roku 1944 boli sme deportovaní do Nemecka, odkiaľ sa môj manžel nevrátil, zostala som so svojím synom úplne bez prostriedkov hmotne a duševne zničená, takže ani na to nemám prostriedky, aby som môjho syna mohla dať študovať na vysokú školu, vzdor tomu, že je zapísaný, čo môžem dosvedčiť indexom.“ V Košiciach, 11. apríl 1946.
Mrazivé sú aj slová a spomienky Markusa Kleina (4. marec 1902 v Novom Meste Nad Váhom), žijúceho do roku 1944 na Železnej ulici Košice: „Mal som 18 rokov obchod s miešaným tovarom až do roku 1939 v Košiciach na Kuzmányho okružnej, kedy Maďarmi bola však odňatá moja živnosť. Nielenže nebol som nikdy verejne činným v žiadnej politickej strane, ale nebol som ani členom žiadnych politických strán, spolkov alebo združení. Nehľadiac na to, že za maďarskej okupácie všetky politické strany boli protižidovské, takže ani nemohol som byť členom týchto. Ani do kaviarni alebo na spoločenské schôdzky som nikdy nechodil. Bol som iba ako obchodník členom obchodného grémia a venoval som sa iba svojej rodine a obchodu. Dňa 2. júna 1944 bol som deportovaný a dobu do roku 1945 strávil som pri mnohých utrpeniach v koncentračnom tábore. Vrátiac sa domov stratil som svoju manželku a deti a všetko, čo som prácou mnohých rokov nadobudol. Nenašiel som obchodné zariadenie, zásobu tovaru, nábytok, teda vôbec nič. Podľa priloženého dokladu Poveríctva vnútra v roku 1930 hlásil som sa k národnosti židovskej a podľa potvrdenia riaditeľstva št. školy navštevoval môj syn slovenské školy.“
Wald Adolf (12. október 1909) bol prenasledovaný maďarskými vojakmi a žandármi, ako aj nemeckými vojakmi, 42 mesiacov strávil v nútenom maďarskom pracovnom tábore a potom bol deportovaný do koncentrákov v Buchenwald, Offenbuch a neskôr v Dachau. Preverovaný predložil potvrdenie ústredného Zväzu Cionistv, kde mu potvrdzujú, že menovaný sa hlásil vždy k národnosti židovskej a že bol tajomníkom miestnej odbočky cionistickej organizácie. Predložil tiež legitimáciu zo Zväzu protifašistických väzňov: „Z rodiny boli deportovaní rodičia, brat, manželka a synáček a nevrátil sa z nich nikto.“
Tragický osud zastihol aj rodinu Friedmannovcov. Z koncentračného tábora sa vrátili len sestry Šarolta a Irena (1. máj 1906 Košice, 30. augusta 1908 Košice). Pre rasovú príslušnosť boli prenasledované a deportované v roku 1944. „Nakoľko mojich rodičov Nemci zabili, nemám tu nikoho mimo sestry ani žiaden majetok, takže naši súrodenci z Ameriky zaslali nám affidavit, aby sme mohli sa k nim presťahovať. Veľvyslanectvo v Prahe vyzvalo nás k zadováženiu cestovného pasu, a preto úctivo prosím sl. Miestny Národný Výbor, ráčte moju žiadosť čo najskôr preverovacej komisii predložiť, aby som na základe svedectva spoľahlivosti mohla zadovážiť žiadaný cestovný pas“
Vybrali sme len pár ukážok zo stovák svedectiev, ktoré sa zachovali v archívoch. Dokladujú hrôzu, ktorú prežívali obyvatelia Košíc a okolia počas vojny. Rovnako ako je potrebné nezabúdať a pripomínať si tieto smutné udalosti, je rovnako dôležité podporovať všetky snahy, aby pri moci neboli osoby, ktoré rozpútavajú vojnové konflikty a rozhodujú o vraždení nevinných civilistov.
Autor: HistoricKE