Keď vytvoril na olympiáde v Mexiku 1968 neznámy 19-ročný Košičan Jozef Plachý európsky juniorský rekord s hodnotou 1:45,9, celý atletický svet spozornel.
O rok triumfoval v medzikontinentálnom dueli Európa – Amerika v Stuttgarte v československom rekorde 1:45,4 (ako slovenský platil až do r. 2008) a kapitán Európy Gaston Roelants ho obdivne i obradne pred kamerou vyzul z tretier. Diskár Ludvík Daněk, ktorý tiež vyhral, ho svojsky chválil: „Plašáku, tys normálně udělal díru do světa.“
Neskôr sa najlepší strednotratiar slovenskej histórie zapísal aj ziskom titulu vicemajstra Európy, európskym halovým titulom a v blízkom čase oslávi hneď tri veľké jubileá. Pred päťdesiatimi rokmi sa postavil na štart svojej prvej olympiády, pred štyridsiatimi rokmi vytvoril európsky rekord a 28. februára oslavuje okrúhlu sedemdesiatku.
My sme sa s nositeľom Strieborných kruhov SOV pri tejto príležitosti pozhovárali o jeho bohatej kariére, ale aj o súdnom spore, ktorý ho sužuje už dlhé roky...
Pán Plachý, vaša kariéra bola dlhá a mimoriadne úspešná. Ako ste sa však vlastne dostali k atletike?
Jozef Plachý: „Začínal som – tak ako každý chlapec – s futbalom. Keď som mal 16 rokov, tak ma v Lokomotíve Košice našiel môj prvý atletický tréner Ladislav Pethe. Učil som sa vo VSS a v roku 1966 som prešiel pod krídla trénera Jana Lišku. A s ním som bol až do konca svojej kariéry. Bol to skvelý tréner z Čiech, ktorý vychoval manžela Věry Čáslavskej Josefa Odložila. V Košiciach som postupne pôsobil v Slávii, vo VSŽ a po vojenčine v Banskej Bystrici som išiel za Liškom do Dukly Praha. Väčšinu svojich úspechov som však získal už v Košiciach. Tu som sa stal päťnásobným medailistom z majstrovstiev Európy a odtiaľ som išiel na dve olympiády. Košické obdobie bolo mojim najúspešnejším, veď v tom čase som urobil aj československý rekord 1:45:9. Podarilo sa mi to v Mexiku a vo finále som to zopakoval presne na desatinku. S pánom Liškom sme spolu vydržali osemnásť rokov a vďačím mu teda za veľa.
Prečo ste si však vybrali práve stredné trate, čiže osemstovku a neskôr vzdialenosť 1500 metrov?
Rozhodli moje svalové vlákna, ktoré neboli ani rýchle, ani pomalé. Ideálne pre stredné trate. V reprezentačnej štafete som však behával aj štvorstovku. Na osemstovke som dokonca trikrát bežal vo výbere Európy v prestížnych súbojoch proti Svetu. V roku 1969 mal tam vyhlásili za najlepšieho atléta tohto súboja a vo Stuttgarte mi odovzdával cenu na čestnej tribúne Franz Josef Strauss.
Ani sa nechce veriť, že od vašej prvej olympiády ubehlo takmer 50 rokov. Ako spomínate na Mexiko 1968?
Samotnému olympijskému štartu predchádzala tvrdá príprava spojená so zlepšovaním časov. Začínal som s časom 1:50:6, ale v Moskve som už na cene Pravdy zlepšil osobný rekord na 1:48:6. To som už cítil olympijskú šancu, pretože olympijský limit bol 1:47:5. A prišli preteky v pražskom Edene, kde som porazil celú československú špičku a s časom 1:47:1 som splnil limit. To bolo koncom júla a nasledovali vysokohorské prípravy v Tatrách a v Rumunsku. Chceli sme sa totiž prispôsobiť podmienkam, ktoré nás čakali v Mexiku. Dejisko olympiády bolo v nadmorskej výške 2300 metrov nad morom. Počas nášho pobytu v Rumunsku však prišli do Československa Sovieti. Domov sme sa vrátili deň po stannom práve a vzhľadom na okupáciu sme zvažovali, či vôbec na olympiádu pôjdeme. Napokon sme tam na jeseň išli a v Mexiku sa mi darilo parádne. V rozbehoch som bol druhý, v semifinále tretí s novým svetovým rekordom 1:45:9 a s týmto časom som potom skončil vo finále piaty.
Pomohla vám aj spomínaná nadmorská výška?
V prvom rade to boli veľmi náročné podmienky. Rekordér Ron Clarke sa vtedy nedostal ani do finále. Tá nadmorská výška priala hlavne šprintérom, ale napríklad aj iným disciplínam. Bob Beamon tam napríklad skočil do diaľky 890 centimetrov. Pamätám si, ako ma po pretekoch kriesil priamo v šatni komentátor Gabo Zelenay. Dostával som kyslík a on ma potom odprevadil do olympijskej dediny, kde mi dával obklady. Do šatne ho pustili len preto, že bol z Československa. Po tej okupácii nám vtedy všetci veľmi fandili. Zo všetkých výprav sme mali najväčší potlesk. Boli tam aj nepokoje, ktoré sa udiali na námestí troch kultúr, ale celkovo to bola krásna olympiáda a ja na ňu spomínam veľmi rád.
Ako ste si užili svoju prvú olympiádu?
Veľmi. V olympijskej dedine sme sa stretávali so športovcami z iných krajín, menili sme si odznaky a pre mňa to bolo špecifické tým, že som bol v devätnástich rokoch najmladším mužom vo výprave. Medzi ženami to bola skokanka do vody Duchková. A už v tomto veku mi priamo v Mexiku udelil pán Bosák titul majstra športu.
Dodalo vám piate miesto z olympiády ešte viac elánu do ďalších tréningov?
Určite! V roku 1969 som totiž potom prekonal opäť československý rekord – 1:45:4 a svet som prekvapil, keď som porazil všetkých favorizovaných Američanov a potom to ukazovali asi šesť rokov v znelke Gólov Bodov Sekúnd. Na majstrovstvách Európy v Aténach som bol druhý, vyhral som halové ME v Grenobli a absolvoval som asi 45 pretekov v USA, kde som sa stal medzinárodným majstrom Spojených štátov.
Na olympiádu v roku 1972 ste teda odchádzali s veľkými očakávaniami. Je to tak?
Áno a pripravený som bol veľmi dobre. Urobil som však taktickú chybu a nepostúpil som do finále. Bol som prvým nepostupujúcim. V semifinále som sa zbytočne obzeral , až kým mi Američan Wottle neprekĺzol pri mantineli. Jednoznačne som si mal pozíciu ustrážiť. Wottle potom olympiádu vyhral.
Ako blízko ste boli vtedy v Mníchove k tragédii, pri ktorej palestínska militantná skupina zaútočila na skupinu izraelských športovcov?
Všetci sme to prežívali, veď to bolo neďaleko od nás. Olympiádu prerušili na jeden deň a také veci na športovú scénu nepatria. My sa chceme stretnúť a čestne bojovať. A oni tam vtedy postrieľali športovcov. Vrhlo to tieň na olympiádu v Mníchove.
Politika ovplyvnila aj vašu tretiu olympiádu. Do kanadského Montrealu totiž necestovali športovci z väčšiny afrických krajín, ktorí ohlásili bojkot pre narastajúcu rasovú nenávisť. Ako spomínate na Kanadu vy?
Nie veľmi dobre. V lietadle som totiž dostal zápal sedacieho nervu a to ovplyvnilo môj výkon. V rozbehu som to skúšal, ale nemohol som urobiť ani krok. Dopadlo to teda smutne. Človek sa chystá štyri roky a potom vás odstaví jeden problém. Aj to patrí k behu a potrebujete aj kúsok šťastia. Ja som ho celkovo počas mojej kariéry našťastie mal.
Štvrtá olympijská účasť bola iná ako predošlé. Osemstovku ste totiž vymenili za takmer dvojnásobne dlhú trať..
Vekom človek stráca rýchlosť a stáva sa z neho lepší tempár. V tom čase som zvýšil dávky a v príprave som behal 700 kilometrov mesačne. Tisícpäťstovku som začal behať už po olympiáde, v roku 1977. Vyvrcholením bola Moskva. Tam už však vstúpili na scénu mladí dravci na čele so Sebastianom Coeom. Štartovali pod olympijskou vlajkou, pretože štáty zo zápasu olympiádu v Sovietskom zväze bojkotovali. Oni mali v tom čase 23 rokov, ja som už mal po tridsiatke.
Váš rekord na 800 metrov vydržal na Slovensku až do roku 2008. Cítili ste vtedy, že ide o taký kvalitný čas, ktorý môže odolať takmer 40 rokov?
Rekordy sú na to, aby sa prekonávali. Tento držal veru poriadne dlho, 39 rokov. Niekoľko rekordov však mám ešte stále. V roku 1969 som tu v Košiciach zabehol pri Medzinárodnom maratóne mieru rekord na kilometer, v Čechách mi uznávajú míľu. Je tam aj pár rekordov v yardových disciplínach a v halových yardových disciplínach. Osobne spomínam veľmi rád hlavne na európsky rekord na jednu míľu, ktorý som prekonal v roku 1978 v Štokholme. Vtedy mi tam tlieskalo 25 000 divákov na olympijskom štadióne. To bolo niečo fantastické. Medzičas na 1500 metrov som mal dokonca 1,5 sekundy rýchlejší, ako bol môj osobný rekord.
Bojovali ste viac so súpermi, alebo s časmi?
Závisí od toho, o aké preteky išlo. Na olympiádach či šampionátoch túžite po medailách a hymne. Na bežných pretekoch sledujete časy. Najkrajší pocit však zažívate na pódiu. Vtedy vám hlavou prebleskne všetka tá práca, ktorú ste preto vynaložili. Je to niečo nádherné a toto prajem všetkým mladým športovcom.
Aká bola vaša kariéra?
Úspešná i neúspešná. Nikdy vám nemôže vyjsť všetko podľa predstáv, ale povedal by som, že na 80 percent to bolo úspešné a len na 20 percent neúspešné. Aj sklamania som bral športovo.
Ako vnímate stav súčasnej slovenskej atletiky?
Po rozdelení Československa urobil atletický zväz obrovské chyby. Nemal žiadnu ligu a všetci atléti chodili do Čiech. Dokonca zrušili aj tradičný atletický míting P-T-S, pričom ja sám som tam pracoval až do posledného ročníka spoločne s Martinom Šebestom. Všetko zakapalo a nie je ľahké dohnať teraz veľkú stratu. Žijem v Čechách a viem, že tam to funguje úplne inak. V Dukle Praha odvádza dlhé roky skvelú prácu Košičan Jaroslav Priščák. Takýto profesionálny prístup som chcel zaviesť aj tu u nás. Mali by sme mať aspoň 50 percent z medailí Čechov, ale nemáme ich ani 15 percent. Máme tu chodca Tótha a šprintéra Volka. Nie sú však produktmi systému, ale sú to ojedinelé zjavy typu Sagan.
Ako má vyzerať práca s mladou generáciou atlétov?
Pozrite sa, ja sám som dvanásť rokov prevádzkoval preteky „Hľadá sa nový Jozef Plachý“. Zapojilo sa do nich 18 500 detí a to je už masa, z ktorej môže vzísť niekoľko úspešných atlétov. Atletický zväz to však zrušil a mrzí ma to hlavne kvôli tým deťom. Išlo o výsledok neprofesionality ľudí, ktorým nezáleží na atletike. Máme tu pritom dobrých trénerov, srdciarov ako sú Lopuchovský či Rusnák. Kedysi bola v Košiciach prvá liga, mali sme tu množstvo atlétov. Teraz tu nie je takmer nič. Robia sa tu maratón a mnoho behov, ale mali by sme sa zamyslieť nad tým, prečo tu nemáme poriadneho maratónca, ktorý by sa mohol presadiť aj v medzinárodnej konkurencii. Keď sa pozrieme na košický šport celkovo, tak je to na zaplakanie. Skončil basketbal, nemáme poriadne haly. Nie všetko je o peniazoch. Ja som sa kedysi pripravoval v kadetke na bežiacom páse zo železiarní a potom som vyhral trikrát v Madison Square Garden.
Spomínaný zánik značky „Hľadá sa nový Jozef Plachý“ mal za následok súdne ťahanice, ktoré sa stále neskončili. Ako vlastne táto kauza vznikla a prečo sa vlečie tak dlho?
Ja som dal schválenie na to, aby to robili pre deti pod mojim menom. Chcel som vrátiť to, čo som dostal kedysi ja, keď ma našiel mládežnícky tréner Tibor Lieskovský. Robil som to dvanásť rokov, mali sme vlastných sponzorov, ktorých som zohnal. A po dvanástich rokoch to bez jediného slova zrušili. Začal som sa teda dovolávať oživenia takejto podpory mládeže a skončilo to na súde. Momentálne je celá vec na najvyššom súde. Teší ma však veľká podpora, ktorú mi prejavili viaceré osobnosti. Atletický zväz totiž moje snahy dlhodobo ignoruje. Stále však tvrdím, že základom všetkého je mládež a všetko to robím práve pre deti.
V Košiciach prevádzkujete už desať rokov Míľu Jozefa Plachého. Budete v tomto úsilí pokračovať?
Určite áno a ďalší ročník nás čaká v septembri. Mám tam dobrých ľudí, pánov Barňáka a Mryglota, veľmi mi pomáha pani Rusnáková. Okrem toho máme za sebou aj jedenásť ročníkov tohto podujatia v Medzeve, kde chodíme s deťmi v rámci Dní oslobodenia. Naposledy tam bolo 250 rodičov a všetci mi podpísali petíciu, ktorú zriadili na moju podporu signatári Imrich Rák, Igor Liba, Anton Švajlen, Jerguš Bača, Peter Hritz, Juraj Kiesel, Vladimír Mezencev a Jaroslav Melíšek. Listom ma podporila aj legendárna Eva Šuranová, ktorá už bohužiaľ nie je medzi nami.
V rámci sporu ste požiadali aj o vyradenie zo Siene slávy slovenskej atletiky. Vnímate to až tak principiálne?
Áno, požiadal som o vyradenie zo Siene slávy a do dnes som nedostal odpoveď, či sa tak stalo. Ja tam s takými ľuďmi jednoducho byť nechcem. Nevzal som od nich ani korunu, ale vyžadujem seriózny prístup. Mrzí ma, že sa ku mne chovajú tak, ako keby som ani neexistoval.
Vo februári budete mať 70 rokov. Veríte, že dovtedy dostanete darček v podobe ukončenia dlhoročného sporu?
Neviem veru. Chovanie zväzu je však podobné aj voči môjmu trénerovi, ktorý mal 90 rokov. Aspoň olympijský výbor mu dal bronzovú medailu, ale je na pováženie, že v Sieni slávy sú iní tréneri a on, ktorý vychoval desiatky úspešných atlétov, nedostal od atletického zväzu nikdy ani diplom. Vďaka nemu tu pritom boli okrem mňa Odložil, Vyšnický, Madár, Kutáš, Leitner a ďalší. Takáto ignorácia najlepšieho trénera je smutná.
Čo robí Jozef Plachý dnes?
Približne 25 rokov pracujem pre nemeckú firmu venujúcej sa ekológii. Aby ľudia nedýchali prach. Inak mi robia radosť vnúčatá a Nicol sa úspešne venuje skoku do diaľky. Vnuk je naopak futbalistom a v tomto smere vypomáham aj ja. Od šiestich rokov som napríklad viedol kondične Ondreja Karafiáta, ktorý má dnes 23 rokov a hráva za Liberec. Spoločne so synom spolupracujeme v oblasti kondičnej stránky s klubom v Šestajoviciach, kde pôsobia Rosickí. Otec i syn, ktorý nedávno ukončil veľkú kariéru. V Košiciach organizujeme spomínanú Plachého míľu a na nudu teda nemám čas.
Autor: KOŠICE ONLINE