Tristo detí a na ich čele legenda československého behu. Takýto obraz sa naskytol účastníkom jedenásteho ročníka Plachého míle, ktorý opäť raz pritiahol na tartanovú dráhu atletického štadióna Technickej Univerzity žiakov materských, základných, stredných, ale aj vysokých škôl.
„Mám veľkú radosť, že sem prišlo opäť toľko detí. Vyšlo nám krásne počasie a dúfam, že aspoň niektoré z týchto malých detí nájdu lásku v atletike. Je dôležité, aby sa deti odpútali od počítačov a tabletov,“ rozhovoril sa, ešte stále mierne zadýchaný, iniciátor podujatia s vyše desaťročnou tradíciou. A hoci už tiahne Jozefovi Plachému na sedemdesiatku, úvodnú štvorstovku absolvoval vo svižnom tempe spoločne s mladými bežcami. „Stále pravidelne behávam a veľmi rád som sa teda s deťmi prebehol na tejto dráhe. Pre mňa to malo symbolický význam, pretože práve tu som dostal svoj prvý diplom.“
Pravda, to bolo pred vyše 53 rokmi. Watsonka bola ešte Solovjevovou a o tartanovej dráhe ani nechyrovali.
„Bola tu červená antuka a keď pršalo, tak to chcelo tretry s veľkými klincami. V tejto súvislosti mi na um prichádza zaujímavá paralela. Takmer na dnes presne som totiž pred päťdesiatimi rokmi absolvoval svoju prvú olympiádu. Trinásteho októbra 1968 som mal na štadióne v Mexiku svoj prvý rozbeh, štrnásteho som mal semifinále a pätnásteho som skončil vo finále na piatej priečke. V tom čase som bol najmladším členom našej výpravy. V semifinále som vtedy urobil nový svetový rekord v behu na 800 metrov a vo finále som to zopakoval. Vyhlásili ma vtedy za najlepšieho slovenského športovca roku 1968 a z pohľadu prvej desiatky československých športovcov ma zaradili na krásne desiate miesto,“ konštatuje hrdým tónom Jozef Plachý stojac na košickom tartane. A práve v spomínanom Mexiku spoznal tento povrch prvýkrát. „Predtým to totiž bola stále škvara a až na tej olympiáde sme bežali prvýkrát na takomto modernom povrchu.“
Atletický štadión na Watsonovej univerzity je teraz modernejší, než tomu bývalo pred päťdesiatimi rokmi, no súčasnej tartanovej dráhe chýbajú osobnosti Plachého formátu.
„Z tejto dráhy som vybehol do veľkého sveta atletiky, kde som získal štyri medaily na majstrovstvách Európy či piate miesto na olympiáde. A práve tu behali aj také osobnosti ako manžel Věry Čáslavskej Josef Odložil, zlatý medailista z Helsínk Juraj Demeč (člen štafety 4x100 m na ME 1971, pozn. red.) či dlhoročný šéf armádneho klubu Dukla Praha Jaroslav Priščák. Na tomto štadióne sa objavili desiatky a desiatky špičkových atlétov, ktorí tu nechali veľa potu. Dnes tu bohužiaľ športovcov svetovej úrovne nemáme a to ma veľmi mrzí.“
A práve preto sa snaží rok čo rok naštartovať nové kariéry prostredníctvom Plachého míle. Štvornásobný olympionik a viacnásobný medailista z klasických i halových majstrovstiev Európy dobre vie, že jednodňové preteky ešte úspech novej generácie nezabezpečia. V mladých pretekároch však môžu zapáliť potrebnú iskričku nadšenia pre bežeckú dráhu.
Za pravdu mu dávajú starší účastníci Plachého míle. Keď sa zúčastnili tohto podujatia v predškolskom veku, mali šesť rokov. O jedenásť rokov neskôr sú z nich nádejní reprezentanti a reprezentantky bežeckého klubu Slávia TU. Tak ako 14 a 15-ročné Viktória so Stankou.
„Prvýkrát som tu bežala vo veku týchto malých škôlkarov. Dá sa teda povedať, že rastiem s Plachého míľou,“ pousmiala sa Viktória. „Už vtedy som si povedala, že sa budem venovať atletike. Na rozdiel od pána Plachého sa však venujem skôr technickým disciplínam a kratším behom.“
„Ja robím rýchlochôdzu na 3 a 5 kilometrov. Mojimi vzormi sú teda skôr Katarína Czáková a Matej Tóth. Obdivujem, že prekonal obrovské problémy, postavil sa opäť na nohy a stále dokazuje, že je najlepší. Verím, že jedného dňa sa raz bude o nás hovoriť aj o nás,“ pousmiala sa Stanka, ktorá ocenila význam organizovania podobných akcií. „Aj takéto malé deti si môžu zašportovať a možno ich to chytí tak, ako kedysi nás. Osobne ma vždy bavilo behať za školy a dokážem a teda vžiť do radosti týchto detí.“
„Vidíte, má to význam,“ nadviazal spokojným tónom Jozef Plachý. „Veru, niektoré z týchto veľkých báb začínalo na Plachého míli v škôlkarskom veku. A teraz sú členmi Slávie TU a behávajú profesionálne. A práve to ma veľmi teší. Ešte radšej budem, ak sa niekto z nich dostane až na olympiádu.“
V desiatich vekových kategóriách sa v rámci 11. ročníka Plachého míle predstavilo celkovo vyše 300 detí. Niektoré z nich sa po dobehnutí do cieľa tešili na sladkú odmenu či pochvalu od rodičov, iné možno dostanú chuť zopakovať si podobnú skúsenosť aj v rámci pravidelnejších tréningov.
„Základom je všestrannosť. Aj ja sám som prešiel všetkým. Futbal, orientačný beh, plávanie, gymnastika. Dieťa sa musí rozvíjať po všetkých stránkach a potom si vyberie svoju špecializáciu. Beh je však základom všetkých športov, vytvára totiž kondíciu,“ upozorňuje Jozef Plachý, ktorý je presvedčený o tom, že na Slovensku je stále dostatok talentovaných detí. „Potrebujú len správne podmienky a vedenie. Dnes tu bohužiaľ nemáme takú základňu, ako počas mojich čias. Vtedy veru bolo z čoho vyberať a preto sme mali aj výsledky. Ak by sme sa dostali aspoň na úroveň tých 70-tych rokov, tak budem šťastný človek.“
Autor: KOŠICE ONLINE