Celosvetovo populárny, no u nás stále nepochopený a vnímaný iba minimálnym okruhom športových fanúšikov. Bejzbal.
História tohto športu siaha do polovice osemnásteho storočia. Anglickí migranti si po preniesli do Severnej Ameriky, kde sa stal postupne jedným z národných športov USA. Obrovskú popularitu si však získal aj v ázijských krajinách a tri z piatich olympijských turnajoch v rokoch 1992 až 2008 ovládli hráči Kuby. U nás však bejzbalu nikdy ruže nekvitli.
„Ľudia u nás hlavne bejzbalu nerozumejú,“ usmieva sa hráč a spoluzakladateľ klubu Crows Košice Max Martin. „Na pravidlá sa nás pýta každý a ani naše rodiny a kamaráti netušia, čo sa na ihrisku deje. Ja hovorím, že bejzbal je taký šach na ihrisku. Všetko je to o hlave a správnych rozhodnutiach. Hráči vidia veľa premenných, ktoré nastávajú po odpale. Je to šport o psychike a až potom nasledujú rýchle nohy.“
Bejzbal pritom ponúka aj množstvo atraktívnych momentov a práve vďaka ním sa z času na čas dostáva aj na obrazovky našich televízií.
„Aj z tých krátkych šotov v rubrikách ako je frajer na záver, môžu ľudia vidieť, aký pekný je tento šport. Ide o zábery z americkej MLB, ale aj v našej lige sú také krásne momenty. Bohužiaľ ich však nikto nesníma prostredníctvom prenosov,“ povzdychol si Martin.
Faktom je, že o slovenskom bejzbale sa hovorí minimálne. Možno vás teda prekvapí, že tu máme fungujúcu osemčlennú ligu a na európskej scéne sa nestratí ani naša reprezentácia. Už o pár týždňov sa v Bratislave uskutoční kvalifikácia na majstrovstvá Európy a v Trnave zabojujú o účasť na šampionáte kadeti. Košický tím vystupuje v domácej súťaži v pozícii nováčika, no po úvodných štyroch dueloch má veľmi solídnu bilanciu 2 víťazstvá a 2 prehry.
„Do extraligy sme nastúpili v úplne novej zostave a náš tím je plný nováčikov. Teší ma, že sme rovnocenným súperom pre skúsenejšie tímy a doterajšia bilancia 2-2 je pre nás určite uspokojivá. Podstatné je, že sa zlepšujeme každým zápasom a s pribúdajúcimi skúsenosťami idú výkony nahor. Zlepšuje sa aj chémia v tíme,“ pochvaľuje si Max, na ktorého nadväzuje nahadzovač Michal Podracký. On sám sa venuje bejzbalu už dvadsať rokov a v tíme tak patrí medzi najskúsenejších. „Je to úžasné. Všetko sú to mladí chlapci so svojimi svetmi a je inšpiratívne tráviť s nimi čas. Nás to zároveň núti držať s nimi tempo. Spoločne robíme všetko preto, aby bola budúcnosť tohto športu v našom meste svetlá. Kľúčom k úspechu bude práca s mládežou.“
Až sedem z ôsmich klubov slovenskej bejzbalovej ligy je však situovaných na západe Slovenska a jedinou výnimkou je práve klub Crows Košice. Vrany navyše hrávajú svoje domáce zápasy v Bratislave, alebo v Trnave. Celú sezónu sú tak na cestách a nemôžu sa oprieť o výhodu domácej pôdy. Dôvodom je chýbajúce regulárne ihrisko.
„V prvom rade je toto ihrisko malé,“ hovorí na margo domovského ihriska v areáli Technickej univerzity Max Martin. „Home run tu môže dať aj úplný nováčik a v extralige by takto končil takmer každý druhý odpal. Takto by to teda nešlo. Okrem toho by sme potrebovali nadhadzovací kopec a antukový sektor s métami. To by sa vyriešiť dalo, ale s tými rozmermi nepohneme.“
Domáci fanúšikovia majú teda smolu. „Toto nám chýba veľmi. Fanúšikovia a známi sa nás stále pýtajú, kedy sa na nás môžu prísť pozrieť. Bohužiaľ im musíme odpovedať, že ak tak chcú urobiť, musia cestovať 400 kilometrov. Toto nám samozrejme predražuje aj fungovanie a témou ihriska sa preto musíme z pohľadu budúcnosti určite zaoberať.“
Vzhľadom na absenciu domáceho prostredia je jasné, že najväčšie náklady sú na cestovanie a ubytovanie. Rukavice či pálky patria klubu a toto si hráči kupovať nemusia. Bejzbaloví nadšenci v Košiciach sa aj týmto spôsobom snažia rozšíriť svoje rady. V časoch najväčšej slávy tu totiž existovalo až päť tímov.
História košického bejzbalu je totiž pomerne bohatá. Tento šport sa v meste na Hornáde usadil už v roku 1994 a klub s názvom Seals vyhral v roku 2006 prvú ligu. O dva roky neskôr vybojovali „Tulene“ striebornú medailu v juniorskej súťaži.
„Terajší tím Crows je taký comeback. V mojej generácii tu fungovalo až päť tímov, ktoré hrali v Košiciach medzi sebou. Potom záujem klesal a začali víťaziť počítače,“ hovorí 30-ročný Michal, ktorý predstavuje v súčasnom tíme zástupcu pamätníkov tímu Seals. „Neviem presne, ako vznikol názov Tulene. Faktom však je, že postupom času sme naberali svalovú hmotu a kilá. Postupne sme sa teda stali ideálnymi maskotmi, ktorí ladili s klubovým názvom.“
Hráči so skúsenosťami sú podľa Maxa Martina veľmi cenným prvkom tímu nováčika tvoreného prevažne študentmi košických univerzít. „Sme im veľmi vďační, pretože majú skúsenosti a veľmi nám pomáhajú. Do budúcnosti však chceme určite osloviť aj ďalších mladých hráčov. Pre nás sú zaujímaví hlavne záujemcovia o bejzbal vo veku od 15 do 26 rokov. Naše dvere sú otvorené pre všetkých a nezávisí od fyzických predpokladov. Chudší či širší, mladší či starší, v bejzbale sa uplatní každý,“ dodal bejzbalový nadšenec, ktorý si tento šport zamiloval aj vďaka rodinnej vetve z Kanady. „Tam je to azda druhý najpopulárnejší šport. Ostatní spoluhráči si bejzbal našli cez americké filmy. Dúfam, že postupom času nás bude čoraz viac.“